Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
12. marec 2020

Aký tvar má láska

Láska Veľpiesne nie je dokonalá, je plná štrbín a trhlín. Keby ľudská láska bola úplnou láskou, milenci by už netúžili po ničom inom. No ľudskej láske, nech je akokoľvek šťastná, vždy niečo chýba: zázrak večnosti.
Aký tvar má láska

Foto – tacit requiem/Flickr.com

„Hej, vy dvaja, čo od seba chcete? Túžite azda po tom, aby ste sa spojili nerozlučne v jedno, aby ste sa neopustili vo dne, v noci?“ pýta sa boh Héfaistos dvoch milencov prekvapených in flagranti, vo významnej časti Sympózia, Platónovho dialógu o láske.

Prečo chcú byť spojení, pýta sa filozof? „Nezostávajú v tesnej intenzívnej blízkosti iba kvôli erotickému potešeniu. Nie: duša každého chce niečo viac, čo ani nedokáže vyjadriť, ale čo tuší a v náznakoch prejavuje.“

Pre Platóna sú pohladenia, objatia či vášnivé splynutia pokusmi o zachytenie niečoho, čo sa zdanlivo zjavuje v spojení s tým druhým, ale čo vždy aj tak uniká. Milenci sú dve nešťastné polovice rozseknutej gule, ktoré hľadajú pôvodnú jednotu, aby už viac nepociťovali svoju bolestivú neúplnosť. Veru, boh ohňa a kováčov (Héfaistos) im navrhuje, že ich skuje v jedno naveky, aby už nikdy nestratili to, čo im eros umožnil nájsť.

Avšak, realita nám ukazuje, že erotické splynutie nestačí: byť „nalepený jeden na druhého“ zmierňuje, ale nelieči našu neúplnosť a krehkosť. Zázrak, ktorý Eros sľubuje milencom a ktorý činmi aj hľadajú, sa zdá, že predsa zostáva nedosiahnuteľný.

Pieseň piesní (alebo Veľpieseň), jedna z kníh z Biblie, ktorú mám najradšej a pravidelne čítam znovu a znovu, predstavuje to isté hľadanie nemožného prostredníctvom erotickej lásky chlapca a dievčaťa.

Duša každého chce niečo viac, čo ani nedokáže vyjadriť, ale čo tuší a v náznakoch prejavuje. Zdieľať

Ale na rozdiel od Platónovej „skutej“ lásky bez štrbín tu je všetko plné únikových cestičiek. Telá obidvoch sa schovávajú, hľadajú sa, prenasledujú sa, dotýkajú sa a strácajú sa: v momente najväčšej blízkosti, toho hmatateľného dotyku, vždy niečo chýba, hlavne v závere. Ako to?

Pretože príbeh lásky, ktorý pred 25 storočiami rozpovedal anonymný autor Veľpiesne, predstavuje lásku práve takú, aká je – plnú prísľubov a sklamaní. No práve preto, aj keď sa to môže zdať protirečivé, je otvorená zázraku. Láska nespočíva v dokonalej okrúhlosti dvoch polovíc „zlepených“ do platonickej gule. Je to drvenie škrupiny samoty jednotlivca, postupná a vzájomná kapitulácia, prijatie porážky, ktorá je v skutočnosti víťazstvom, pretože iba ten, kto vychádza zo seba samého, môže nájsť sám seba: „Vstanem teda a obídem mesto, chcem hľadať lásku svojej duše“ (Pies 3,2).

Obaja milenci, ktorí sa navzájom dotýkajú – rukami i slovami – sa chcú „dotknúť neba“. Ich láska chce večnosť, ale nie je na to dostatočne silná: „Otvorila som môjmu milému, ale môj milý už odbehol, odišiel. Hľadala som ho, ale nenašla, volala som ho, ale neodpovedal mi“ (Pies 5,6).

Túžba sa rozsype, dvaja smrteľníci precitnú a uznajú svoju obmedzenosť, a preto spoja svoje slabosti, aby nechali vstúpiť nekonečno: aby sa ich nedostatočnosť, ktorá by ich bola bývala odsúdila, stala pre nich záchranou. Veľpieseň nie je ospevný hymnus na „milovanie sa“, ako sa to snažil interpretovať Roberto Benigni v Sanreme, ale je hymnom, ktorý pozýva „vytvoriť priestor pre Lásku“.

Inzercia

Všetci by chceli lásku bez konca, pre človeka nedosiahnuteľnú, ktorej je schopný len Boh. Zdieľať

Práve preto je to najviac komentovaná kniha v histórii kresťanstva: stačí povedať, že keď sa Dante po 64 spevoch (Očistec XXX, 11) konečne stretne s Beatrice, rozhodne sa ju uviesť práve veršom z Veľpiesne („Príď z Libanonu, snúbenica!“).

Láska Veľpiesne cez to hľadanie a neprítomnosť, radosť a bolesť, vlastnenie a stratu znovu dáva závoj na to, čo je príliš oslňujúce, aby sa naň dalo hľadieť priamo – ako Boh hľadá a chce byť hľadaný človekom: ako to robia dvaja zamilovaní.

Dvaja milenci, ktorých spomína Platón, hľadajú večnosť bez toho, aby ju dosiahli alebo aby ju aspoň nechali vstúpiť do ich sféry lásky. Na druhej strane tí z Veľpiesne pripúšťajú svoje zranenie, ktoré ani ten druhý nemôže úplne uzdraviť.

No predsa si zranenie vzájomne ošetrujú, aby sa nestalo smrteľným a tak hľadajú cestu k spoločnému uzdraveniu. Tou ranou je nedostatok večnosti, ktorú nič konečné nemôže uzdraviť: každý, kto by hľadal večnosť v tom druhom, skončí sklamaný a bude mu vyčítať, že nie je bohom, v ktorého dúfal.

Preto nie je láska Veľpiesne dokonale guľatá a celistvá, ale plná štrbín a trhlín. Keby ľudská láska bola „úplnou“ láskou, milenci by boli naplnení a netúžili by už po ničom inom. Avšak ľudskej láske, nech je akokoľvek šťastná, vždy niečo chýba: zázrak večnosti.

Vo Veľpiesni nie je eros konečným cieľom, ale túžbou, aby sa to nikdy neskončilo, tým tancom „ešte, ešte“, ktorým sa milenci opájajú počas extázy práve preto, lebo vedia, že sa to skončí: „Kam šiel tvoj milý, ty, najkrajšia zo žien, kam sa tvoj milý obrátil? (6,1).“

Všetci by chceli lásku bez konca, pre človeka nedosiahnuteľnú, ktorej je schopný len Boh.

V erotickom pobláznení dvoch mladých ľudí môžeme vytušiť túžbu po prameni lásky, ktorá už viac nezomiera: „Silná ako smrť je láska,“ hovorí najkrajší verš vo Veľpiesni (8,6). Prečítajte si osem kapitol (stačí polhodina) a zistíte, že láska nemá tvar gule, ale ruže, ktorá je práve vtedy krásna, keď sa otvára.

Odporúčame