Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
10. marec 2020

Zopakuje sa utečenecká kríza z roku 2015?

Alebo o čo ide Erdoğanovi na grécko-tureckej hranici a ako sa k tomu postaví Európa.
Zopakuje sa utečenecká kríza z roku 2015?

Príslušník gréckej poriadkovej polície hliadkuje pri pohraničnej bráne, cez ktorú sa pokúšajú prejsť migranti v dedine Kastanies na grécko-tureckej hranici 29. februára 2020. FOTO TASR/AP

Tisíce utečencov sa posledný týždeň opäť snaží o vstup do Európskej únie, tentokrát cez Grécko a Bulharsko. Prvotným impulzom bolo však vyhlásenie tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana na konci februára, v ktorom povedal, že migrantom „otvorí dvere“ a na ceste do Európy ich viac nebude zastavovať.

Pre tento krok sa podľa svojich slov rozhodol z dôvodu, že Turecko sa už nedokáže vyrovnať s utečencami, ktorí prichádzajú z provincie Idlib, poslednej povstaleckej pevnosti v Sýrii, ktorá v celom prípade hrá veľmi dôležitú rolu.

Na úvod je podstatné pripomenúť, že Turecko skutočne hostí na svojom území najviac utečencov na svete, ide až o 3,6 milióna ľudí. Do toho čelí ďalšiemu prílevu v dôsledku prudkého zintenzívnenia bojov v Sýrii, i keď z veľkej časti k tomu prispelo vlastným angažovaním sa v regióne.

Turecko však tvrdí, že viac ľudí už prijať nemôže, a sťažuje sa, že poskytovaná pomoc EÚ zaostáva za potrebami a nákladmi spojenými s utečencami, ktoré podľa Erdoğana stáli Turecko takmer 40 miliárd eur. Problémom pre Turecko je však najmä nedostatočná solidarita Európy s jeho vojenskými operáciami v Sýrii.

Späť k udalostiam minulého týždňa

Po Erdoğanovom vyhlásení pricestovalo k pozemným a námorným hraniciam Grécka a Bulharska približne 35-tisíc migrantov a utečencov, prevažne z krajín Blízkeho východu ako Sýria, Irán či Afganistan, ale taktiež z viacerých afrických krajín.

Migranti sa pokúšajú prerezať oplotenie s ostnatým drôtom počas zrážok s príslušníkmi gréckej poriadkovej polície v dedine Edirne na turecko-gréckej hranici Pazarakule 2. marca 2020. FOTO TASR/AP

Grécka poriadková polícia odpovedala na nápor ľudí slzotvorným plynom, gumovými projektilmi, vodnými delami a zastavením všetkých žiadostí o azyl pre migrantov, ktorí vstupujú na územie nelegálne, za čo sa ocitla pod paľbou mimovládnych organizácií. Miestne orgány sa tiež rozhodli deportovať všetkých migrantov, ktorým sa podarí dostať sa do Grécka, do krajín ich pôvodu.

Zároveň grécka vláda vyslala do regiónu elitných vojakov a rozhodla o predĺžení existujúceho hraničného plota s ostnatým drôtom vybaveného termokamerami o ďalších 40 kilometrov. A to najmä v problematických oblastiach hraničnej rieky Evros.

Obyvatelia ostrova Lesbos tiež údajne blokovali vylodenie lodí plaviacich sa z Turecka. Len pre ilustráciu, Lesbos je jeden z gréckych ostrovov, ktorý najviac dopláca na absenciu systémových riešení migračného problému. Preplnenosť a nedostatok kapacít možno preukázať na príklade záchytného strediska pre žiadateľov o azyl v Morii postavenom pre asi tritisíc ľudí, v ktorom sa v súčasnosti nachádza vyše 19-tisíc žiadateľov.

Erdoğan však nevyostril svoju rétoriku len voči Európskej únii, ale i Grécku, ktoré nedávno vyzval, aby migrantom a utečencom nebránilo v postupe a umožnilo im presunúť sa do zvyšku Európy. Na spätné zatláčanie utečencov na hraniciach sa tak v znamení „dobrej vôle“ podujala aj turecká polícia.

Na hraniciach rozmiestnila vyše tisíc ozbrojených policajtov, prostredníctvom ktorých chce zabrániť Grécku takpovediac v neprijímaní migrantov. Viaceré zahraničné médiá tiež dodávajú, že Turecko utečencov k severozápadnej hranici zvážalo autobusmi, pokúšalo sa demontovať časti hraničného plota, aby migrantom uľahčilo prechod, či dokonca vyzbrojovalo niektorých odhodlaných utečencov.

I keď v sobotu Erdoğan čiastočne zmenil svoje stanovisko a nariadil tureckej pobrežnej stráži, aby zabránila migrantom prekročiť Egejské more z dôvodu bezpečnosti, pričom Grécko obviňoval zo zlého zaobchádzania s utečencami (spomínal mučenie či dokonca vraždenie), zo strany Turecka išlo skôr o falošný humanizmus.

K tejto situácii dochádza aj napriek tomu, že Turecko v roku 2016 uzavrelo s Úniou dohodu o ponechávaní si utečencov a migrantov na svojom území, podľa ktorej Brusel sľúbil Ankare zaplatiť 6 miliárd eur výmenou za to, že Turecko obmedzí migračné toky a upokojí krízu v Európe.

Hoci dohoda naozaj prispela k zníženiu počtu utečencov prichádzajúcich do Európy, od jej podpisu bolo zrejmé, že nejde o dlhodobé riešenie, ale o manéver, aby si Európa kúpila čas na vytvorenie spoločnej politiky EÚ pre utečencov. Za päť rokov sa však nič podobné Únii nepodarilo.

Kým však grécky premiér Mitsotakis hovorí, že dohoda medzi Tureckom a EÚ o zadržiavaní utečencov je mŕtva, turecký prezident pritvrdil a povedal, že „obdobie jednostrannej obete sa skončilo“ a Európa bude musieť prevziať svoju časť „bremena“ spojeného s migrantmi.

Migranti na preťaženom nafukovacom člne prichádzajú do dediny Skala Sikaminias na gréckom ostrove Lesbos v Egejskom mori 29. februára 2020. FOTO TASR/AP

Európu ďalej počas týždňa strašil slovami o státisícoch utečencov smerujúcich k hraniciam s tým, že ich počet zakrátko presiahne milióny. Hoci tieto údaje nezodpovedajú číslam očitých svedkov a sú do značnej miery viac než nafúknuté, Erdoganovo posolstvo je jasné. Európu chce utečencami zatlačiť do kúta a vydobyť si svoje.

Európa hlási zatvorené hranice

Na grécke a bulharské hranice sa minulý týždeň boli pozrieť aj vrcholoví predstavitelia Európskej únie. Hoci išlo viac-menej o politické divadlo, ktorého hlavným cieľom bolo vyslať správu občanom Únie, že žiadna nová utečenecká kríza sa nekoná, a upokojiť tak kontinent bojujúci s koronavírusom, podstatou je, že Únia sa za postup Grécka postavila.

V súčasnej situácii sa totiž Grécko správa oveľa razantnejšie než pred piatimi rokmi v čase vypuknutia utečeneckej krízy. Rovnako na rozdiel od leta 2015 dnes rozhodnutie Grécka udržať svoje hranice zatvorené pre žiadateľov o azyl široko podporujú aj lídri Únie, ktorí sa obávajú opakovania utečeneckej krízy.

Počas nej prišlo do Európy viac ako milión utečencov a migrantov, nemalá časť z nich prišla z dôvodu, že nemecká kancelárka Angela Merkelová oznámila ľuďom utekajúcim pred vojnou v Sýrii pomyselné otvorenie dverí. Dnes už nič podobné z jej úst nepočuť.

Dnes utečencov a migrantov priťahujú k hranici nerealistické nádeje na prechod do Európy. Vedúci zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell im však stručne odkázal: „Nechoďte na hranicu. Hranica nie je otvorená. Ak vám niekto povie, že môžete prísť, pretože hranica je otvorená, nie je to pravda.“

Vedúci predstavitelia EÚ – predsedníčka komisie Ursula von der Leyenová, predseda rady Charles Michel a predseda parlamentu David Sassoli vyhlásili, že budú stáť pri Aténach aj napriek varovaniu vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorý v prípade gréckeho ignorovania medzinárodných dohovorov chrániacich žiadateľov o azyl hovorí o nezákonnosti a protiprávnosti.

Inzercia

A tak na hranici zaznievali aj slová typu: „Grécke starosti sú naše starosti“ či „tí, ktorí sa snažia preveriť jednotu Európy, budú sklamaní“. (Von der Leyenová)

Aj prístup Únie je výrazne iný. Okamžite nasadila neodkladné posilnenie pohraničnej stráže na súši a na mori a Grécku tiež vyplatí pomoc vo výške približne 700 miliónov eur.

Agentúra Frontex pre ochranu hraníc Únie taktiež rozmiestnila rýchly zásahový tím vrátane jedného pobrežného plavidla a šiestich pobrežných hliadkových lodí. Nepočuť ani žiadnu kritiku na dostavbu plota na grécko-tureckých hraniciach.

A to zahraničné médiá píšu aj o kontroverzných praktikách gréckych pohraničiarov, ktorí údajne migrantov zachytených na gréckej strane hranice nútia vyzliecť sa do spodnej bielizne, následne im zabavia všetku batožinu a pošlú ich späť do Turecka.

Brusel a Atény však obviňujú Ankaru, že otvorením hraníc vydiera Brusel, aby poskytol viac peňazí na riešenie migračnej krízy alebo podporil geopolitické ciele Ankary v sýrskom konflikte. Grécko tiež uvádza, že Turecko manipuluje s utečencami a migrantmi ako s „pešiakmi“ v snahe vyvinúť dostatočný diplomatický nátlak na Európu.

Sýrčania utekajú na autách počas vládnej ofenzívy v sýrskej provincii Idlib, neďaleko hranice s Tureckom. FOTO TASR/AP

„Je to očividný pokus Turecka využiť zúfalých ľudí na podporu svojej geopolitickej agendy a na odvrátenie pozornosti od hroznej situácie v Sýrii. Desiatky tisíc ľudí, ktorí sa v posledných dňoch pokúsili vstúpiť do Grécka, nepochádzali z Idlibu. V Turecku žili dlho bezpečne,“ povedal podľa Politico na hraniciach grécky premiér Mitsotakis. A má pravdu.

Európa ani NATO Turecku v Sýrii pomáhať nechce, majú však na výber?

Je zrejmé, a Turecko sa tým ani netají, že otvoriť hranice migrantom, aby mohli prejsť do Európy, je jedným z nástrojov, ako prinútiť lídrov EÚ a NATO schváliť turecké akcie v Sýrii či dokonca prísť mu na pomoc.

V posledných dňoch totiž došlo k ďalšej eskalácii bojov na tomto území. Pri jednom z náletov sýrskych vládnych síl podporovaných Ruskom zahynulo v Idlibe viac ako 30 príslušníkov tureckej armády, na čo Ankara reagovala odvetnými údermi. Zintenzívnenie bojov v Idlibe vyvolalo novú utečeneckú vlnu z regiónu do Turecka.

Turecko, ktoré podporuje niektoré povstalecké skupiny, vyhlásilo, že bude držať krok s útokmi proti sýrskej armáde. Zároveň však minulý týždeň došlo aj k uzavretiu prímeria v Idlibe po dohode v Moskve medzi Erdoğanom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom.

Rusko a Turecko, konkurenčné strany bojov v Sýrii, sa dohodli na zachovaní niektorých teritoriálnych ziskov, ktoré dosiahli sýrske sily počas trojmesačnej ofenzívy v Idlibe, zatiaľ čo Turecko má oporu v regióne. Erdoğan však zazlieva svojim spojencom – štátom Severoatlantickej aliancie –, že mu v regióne nepomáhajú. A poznajúc Achillovu pätu Európy sa rozhodol na ňu zatlačiť práve utečencami.

V pondelok navštívil Brusel a je vo výrazne lepšej pozícii než Európska únia. Kým predsedovia Európskej komisie a rady Ursula von der Leyenová a Charles Michel bojovali za záchranu súčasnej dohody o migrácii s Tureckom, Erdoğan sa usiluje o novú dohodu, aby získal ďalšie finančné prostriedky a pokrok v oblasti bezvízového cestovania Turkov do Európy (čo bola jedna z podmienok dohody).

Turecku treba dať tiež za pravdu, že Únia dohodu v mnohých jej bodoch naozaj nedodržiavala.

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan a predseda Európskej rady Charles Michel počas uvítania v sídle Európskej rady v Bruseli 9. marca 2020. FOTO TASR/AP

Napriek tomu, že skutočné riešenie krízy na grécko-tureckej hranici bude výrazne závisieť od vývoja v Sýrii, teda do veľkej miery od udalostí mimo kontroly EÚ, Európa, ktorá dnes opäť čelí silnejším náporom utečencov na svojej južnej hranici, ukazuje oveľa tvrdšiu tvár ako pred piatimi rokmi.

Najväčším víťazom posledných dní je tak jednoznačne maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý nedávno povedal, že dni, keď bola jeho krajina „vystavená urážkam za ochranu našich hraníc“ sa skončili. A pri pohľade na dianie a správanie európskych lídrov len ťažko jeho slovám odporovať.

Je to najmä odrazom toho, do akej miery sa politika v Európe zmenila od krízy v roku 2015. Politická nálada na kontinente je výrazne chladnejšia a defenzívnejšia, čo možno pripísať aj nárastu nacionalistických či krajne pravicových síl naprieč celou Úniou.

Keďže sa Európe nepodarilo vytvoriť funkčný proces prerozdeľovania utečencov prichádzajúcich na kontinent, s ktorým by súhlasili všetky členské štáty, ani prísť s iným modelom pomoci krajinám čeliacim najväčšej záťaži utečencov, sústredila sa aspoň na opevnenie svojich vonkajších hraníc a vytváranie labilných aliancií so susednými krajinami.

Obavy, že podobné dohody s krajinami budú stavať Úniu do vydierateľnej roly, sa na základe posledných udalostí naplno potvrdili. Otázkou však zostáva, či Únia dokáže v najbližších dňoch nájsť na tento problém účinné riešenie a zachovať si svoju tvár alebo zostane v pozícii, keď si Turecko či iní zmluvní „partneri“ budú môcť voči nej dovoliť stále viac.

EÚ však miesto dlhodobého riešenia skôr ponúkne viac peňazí v nádeji, že si kúpi čas na neurčitý koniec.

Odporúčame