Ošiaľ z Matoviča

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ošiaľ z Matoviča

Na snímke líder OĽaNO Igor Matovič prichádza na stretnutie s prezidentkou SR Zuzanou Čaputovou, Bratislava 2. marca 2020.

Nová slovenská rozprávka by sa mohla volať aj takto: Ako sa stal šašo cez noc kráľom.

Keby sa v tieto prvé povolebné dni konal prieskum verejnej mienky, je celkom možné, že OĽaNO by agentúry namerali okolo 30 percent. A je celkom pravdepodobné, že Igor Matovič si aj nasledujúce týždne bude pripadať ako „Alenka z ríše divov“, keďže popularita jeho osoby a hnutia môže porásť do výšok, akými bol v tých lepších časoch dlhodobo rozmaznávaný Robert Fico.

Takýto vzostup hnutia, ktoré existuje už desaťročie a ešte pred pár mesiacmi vyzeralo „na uterák“, nemá v slovenskej politike precedens. Je ho ťažké hľadať aj v európskom meradle, hoci jeden pomerne čerstvý príklad by sa našiel. Keď Matteo Salvini prebral pred asi šiestimi rokmi severotaliansku Ligu, tiež sa potácala okolo piatich percent, pred dvomi rokmi získal vo voľbách prekvapivých 17 percent, stal sa ministrom vnútra a potom nastal skutočný ošiaľ. Prešlo pár týždňov, Ligu už bolo pripravených voliť 30 percent, onedlho takmer 40 percent Talianov.

Salviniho, lokálpatriota z Milána, tiež doma dlhé roky vnímali ako rétoricky zdatného tlčhubu, ktorého netreba brať príliš vážne. No keď prekvapil a siahol po silnom ministerskom poste, opantal celú krajinu. Hovoril pritom to isté čo predtým, no jeho slová mali v novom kontexte celkom iný cveng, nedbal na konvencie, jeho neokrôchanosť si Taliani zamilovali ako nestrojenosť štátnika, ktorý je celkom iný než všetci ostatní a hovorí z duše drobného frustrovaného človeka, gniaveného systémom. Bolo ho počuť a vidieť každý deň, jeho Facebook bol plný fotiek, ako obeduje špagety, počas letných dovoleniek sa producíroval v plavkách na talianskych plážach – správal sa ako kvintesencia priemerného Taliana, rovnako myslel, rovnako jedol, rovnako trávil dovolenky, trápili ho rovnaké problémy (migranti).

Matovič nie je Salvini, ale spájajú ich niektoré ingrediencie. Obaja majú v sebe nespútanú spontánnosť aj narcizmus, ktoré v dobe sociálnych sietí a nepretržitého pútania pozornosti nachádzajú nové uplatnenie. Robert Fico je na Facebooku kožený, postuje tam vyhlásenia, kým Matovič postuje emócie.

Lídrovi OĽaNO sa podarilo nielen absorbovať frustráciu más, ale aj stelesniť nádej, keď sa jeho dlhoročný antikorupčný boj a volanie po spravodlivosti skrížili s hlavnou požiadavkou doby. Nasledoval skokový úspech, údiv aj nechcený obdiv médií, novonadobudnutá aura moci, to všetko priťahuje jeho rastúcu masu prívržencov aj kritikov. To, čo boli ešte včera pre novinárov uletené slová poloblázna z okraja opozície, je dnes predmetom analýz, akú mocenskú stratégiu sleduje dezignovaný premiér.

V státisícoch nových obdivovateľov však hrá rolu ešte jeden pocit, Matovič stelesňuje, že je presne ako my. Peter Pellegrini sa to snažil fingovať fotkami na traktore alebo zinscenovaným vianočným kaprom na rukách. Matovič nás pustí jedným polhodinovým videom do nového príbytku a dosiahne oveľa viac – hoci má zarobené milióny, desať rokov si svojpomocne ako iné rodiny na Kysuciach či na východe stavia rodinný dom a v ňom buduje krb, kuchyňu..., pod videom na Youtube sa dojímajú ženy aj muži, aký je ten Igor šikovný, pracovitý, skromný, slovom, náš.

Je to ten, ktorý sa na nič nehrá, nie ten, ktorý je neriadenou a nevypočítateľnou strelou, preto mu možno zveriť dôveru. Tak ako si Boris Kollár môže dovoliť akúkoľvek aférku (hoc aj s takou Alenou Zsuzsovou), Matovič si môže dovoliť akékoľvek faux pas, môže nepatrične vtipkovať v prezidentskom paláci, kde rozosmeje aj prezidentku, tá zmes zázrakom získanej moci, nádeje aj nekultúrnosti, to všetko ho nateraz robí neporaziteľným.

Igor Matovič zapadá tiež do teórie, že na Slovensku sa nemôže stať premiérom nikto, kto je celoživotný Bratislavčan, respektíve z neho vyžaruje „bratislavskosť“. Je to ťažko postihnuteľné slovami, ale je to niečo, na čom v politike stroskotali Miroslav Beblavý či Daniel Lipšic, obaja schopní a kompetentní muži, ktorí sa videli vysoko, a preto si založili vlastné strany.

Matovič ako pred ním Mečiar, Dzurinda a Fico, reprezentuje politika, ktorý nevzišiel z veľkomestskej elity, ale z plebejského stavu, čo umocňuje svojím nespisovným akcentom.

V týchto týždňoch sa mu pre všetky tieto ingrediencie podarilo niečo historické – zošikoval za sebou nielen klasických protificovských voličov, je zjavné, že mu dnes verí aj časť tých, ktorí v roku 2012 volili Smer, aj takí, ktorí si ešte nedávno vedeli predstaviť hlas pre Kotlebu. Túto záplavu priazne naprieč spektrom je cítiť na sociálnych sieťach v tisíckach komentárov, niet väčšieho protikladu voči kedysi populárnemu exprezidentovi, toho času scvrknutému partnerovi v budúcej štvorkoalícii, na ktorého matovičovský facebookový dav bučí a z nemalej časti ho nechce v „našej“ vláde.

Po každom ošiali príde vytriezvenie. Dezignovaný premiér, ktorý je dnes schopný mať aj tri tlačovky denne a odpovedať novinárom do poslednej otázky, akokoľvek zbytočnej či nezodpovedateľnej, ešte neurobil žiadnu väčšiu chybu, robí trochu šou, no postupuje racionálne.

Tá najťažšia výzva však príde, keď opadnú dnešné endorfíny.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo