Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
05. marec 2020

Neobyčajné príbehy žien: Božena Kutlíková a Bohdana Škultétyová

Úryvok z diela (ne)obyčajné príbehy žien.
Neobyčajné príbehy žien: Božena Kutlíková a Bohdana Škultétyová

Osem slovenských historikov pripravilo voľné pokračovanie knihy (ne)obyčajný život farára, tentokrát sa zamerali na nevšedné osudy slovenských žien. V knihe približujú životy manželiek a dcér známych národovcov, ale aj tie „obyčajnejšie“ ženy slovenskej spoločnosti 19. a 20. storočia.

„Čitateľ tak má na týchto vybraných životných osudoch príležitosť sledovať, ako sa slovenská i uhorská spoločnosť vyvíjala a menila vo vzťahu k vnímaniu a postaveniu žien za približne sto rokov – od 40. rokov 19. do 40. rokov 20. storočia,“ konštatuje recenzent monografie Ľuboš Kačírek.

Nasledujúci text je úryvkom z dvoch kapitol. Prvá ukážka je z kapitoly o Božene Kutlíkovej (1847 – 1936), dcére známeho národovca Michala Miloslava Hodžu. Vydala sa za trnavského právnika Bohdana Kutlíka, ktorého volali aj „Štúrom 60. rokov“.

Druhý úryvok je z kapitoly o Bohdane Škultétyovej (1865 – 1935), manželke významného redaktora a publicistu „baťka“ Jozefa Škultétyho. Bohdana pochádzala zo známej obchodníckej rodiny Makovickovcov z Ružomberka.

Úryvok je publikovaný so súhlasom autoriek Daniely Kodajovej a Alice Kurhajcovej, bez poznámkového aparátu.

Vzor i antivzor ideálu národnej ženy

Služba u župana Francisciho trvala iba rok. Kutlík sa po jej skončení zodpovedne vrátil k svojmu pôvodnému plánu stať sa advokátom. Urýchlene dokončil skúšky a prax, aby si mohol otvoriť vlastnú advokátsku kanceláriu, mal v „rukách chlieb“ a mohol požiadať o ruku svoju vyvolenú, pretože i on bol okúzlený krásou a dobrotou Boženy.

V jej živote medzitým nastala veľká zmena. Michal Miloslav Hodža musel opustiť Slovensko, prijal miesto v Tešíne, kde sa usadil v októbri 1867 v spoločnosti dcér Maríny a Boženy, neskôr sa k nim prisťahovala aj manželka s dcérou Oľgou. Ľudmila už bola vydatá za bývalého kaplána u jej otca v Mikuláši Maximiliána Hudeca a žila v Púchove.

Pobyt v Tešíne sa v slovenskej spisbe označuje za Hodžovo vyhnanstvo. Vďaka korešpondencii sestier je možné poskladať drobné útržky o ich živote na novom mieste, v neslovenskom prostredí. Chorý Hodža, vytrhnutý a odlúčený od Slovenska, nebol na novom mieste spokojný, ale na druhej strane našiel tu pokoj a úľavu od prenasledovania, akému bol posledné roky vystavený a rodina sa pozviechala finančne. Zdravotné problémy ho však prenasledovali naďalej.

O tom, ako sa rodina cítila v cudzom prostredí, zaznamenala drobnú informáciu Ľudmila Kutlíková, ktorá navštívila Tešín v roku 1906, keď tu „bola na nemčine“. Svoj štvormesačný pobyt využila nielen na zlepšenie sa v nemčine, ale aj na pátranie po dome, v ktorom pred viac ako tridsiatimi rokmi Hodžovci bývali. Hľadala miesta ich predpokladaných prechádzok po meste.

Navštevovala Hodžov hrob a pri jednej príležitosti stretla staršiu pani, ktorá si pamätala rodinu. Informátorka jej prezradila, že „[...] rodinu každý mal rád, že boli skromní, tichučkí a radi pomohli, keď ich zo susedov niekto o pomoc požiadal. Mnohým Tešínčanom utkveli aj tým v pamäti, že chodievali večerami počúvať dojemné spevy Hodžovskej rodiny, keď si konali domácu pobožnosť“.

Po takmer štvorročnej korešpondencii sa 4. augusta 1868 v Tešíne konala svadba Vendelína a Boženy. Jej termín iste nebol vybraný náhodne, v ten deň sa totiž slávilo výročie založenia Matice slovenskej. Pre národovca Kutlíkovho zanietenia bola takáto symbolika dôležitá. Deň svojho osobného šťastia navždy prepojil s dňom radosti a nádeje, aké založenie Matice pre Slovákov vtedy predstavovalo.

Novomanželia sa usadili v Trnave, kde Vendelín Kutlík rozbehol činnosť svojej advokátskej kancelárie, politickú činnosť a mnoho iných aktivít spojených s oživovaním národného hnutia v Trnave a v západoslovenskom regióne. V októbri nasledujúceho roka sa im narodilo prvé dieťa, syn Vladimír.

Kutlíkovci sa do Tešína ešte raz vrátili k umierajúcemu Michalovi Miloslavovi Hodžovi a pomohli zorganizovať jeho pohreb, na veľkonočný Veľký piatok, 28. marca 1870. Dcéra Ľudmila Hudecová sa nemohla pohrebu zúčastniť, pretože bola vo vysokom štádiu tehotenstva. Žiaľ, po komplikovanom pôrode zomrela. Prežila svojho otca o tri týždne. Po odbavení pohrebu sa Kornélia Hodžová s dcérou Marínou sťahovali z Tešína na Slovensko, a to ku Kutlíkovcom do Trnavy.

Neobyčajná slovenská dáma pracujúca v tieni manžela

Škultétyovci prežili celý život v Martine. Z literatúry a spomienok vyplýva, že bývali prinajmenšom na štyroch rôznych miestach. Prvé roky sa mladomanželia uchýlili do domu v ulici povyše Národného domu, v deväťdesiatych rokoch 19. storočia a na prahu 20. storočia bývali v kunajovskom dvore a od novembra 1903 v kučerovskom dome.

Po roku 1924, keď Všeobecné prospešné družstvo začalo v Martine s výstavbou vilovej štvrte, manželia sa z prízemného domu presťahovali do jednej z honosných víl na dnešnej Škultétyho ulici. Bohdana Škultétyová sa postupne zhostila úlohy gazdinej, starala sa o domácnosť, dcéry, záhradu a manželovu knižnicu, popritom sa venovala umeleckému prekladu, pomáhala manželovi s administratívnymi úkonmi v redakcii a pri vedeckej práci a nezabúdala ani na svoju širšiu rodinu a známych.

Neúnavná práca zvlášť pred rokom 1919 – či už v redakcii Národných novínSlovenských pohľadov, pri písaní vlastných jazykovedných, historických a literárno-historických prác a polemík alebo pri vydávaní, korigovaní a recenzovaní prác iných – pohltila Jozefa Škultétyho natoľko, že často zabúdal na súkromný život. Len málokedy ho od práce odtrhli (ak nepočítame väzenské časy) príjemné chvíle s rodinou a sporadické cesty do vzdialenejších miest, napr. do Budapešti, Prahy či Ľubľany.

Svoju zaneprázdnenosť vyjadril v troch krátkych vetách: „Neraz prejdú 3-4 roky, čo z Martina nedôjdem ani na Vrútky. Všetko pre tú moju zamotanosť. Nemám kedy!“ Na vrútockú (prípadne martinskú) železničnú stanicu chodieval najčastejšie čakať manželku s dcérou, keď sa vracali z návštevy Houdekovcov v Ružomberku.

Inzercia

Z uvedeného vyplýva, že manželský život Škultétyovcov nebol jednoduchý ani ideálny. Najmä za uhorských čias bolo ich manželstvo vystavené nejednej skúške – dlžobám, väzneniam či materiálnemu nedostatku, zvlášť počas vojny, no ako sa ukázalo, dokázali každú z nich ustáť. Kým necháme prehovoriť ich známych, ako si spomínajú na manželov Škultétyovcov, sama Bohdana po štyridsiatich šiestich rokoch manželstva s Jozefom s jemným výrazom hrdosti v tvári podotkla: „Ani raz sme sa jeden na druhého nehnevali.“

Korešpondencia manželov, ktorá bola najintenzívnejšia v deväťdesiatych rokoch 19. storočia a v prvých rokoch 20. storočia, však poodhaľuje aj ich slabšie chvíľky. Natrafíme na občasné výčitky, pocity hnevu či nespokojnosti, prejavy smútku aj clivoty. Tieto negatívne pocity sa prejavovali najmä vtedy, keď jeden z manželov bol dlhšie mimo domu, keď bolo veľa práce a jeden na ňu nestačil, ako aj vtedy, keď očakávaný list od toho druhého dlho neprichádzal či len meškal.

Na druhej strane obsah ich listov je preniknutý aj (implicitnými) prejavmi lásky, vzájomnej dôvery a úcty, duševnej podpory, starostlivosti či starosti o toho druhého.

Aj vzájomné oslovenia manželov odrážali intenzitu ich zaľúbenosti, momentálnu náladu či duševné rozpoloženie. Škultéty svoju drahú nežne oslovoval rôznymi obmenami jej mena – spočiatku Bobúľa moje, Bobúlik môj drahý, Bobiatko, Bobuľátko, neskôr Bohdanka drahá; v jednom prípade, keď ju karhal, aj Bobisko.

Bohdana sa na manžela obracala s užším repertoárom oslovení – Jožo môj drahý, Jožiatko moje, zriedkavejšie aj Jožúlik môj zlatý, a v prítomnosti dcéry aj – otecko či „otocko“ náš. V listoch sa mu podpisovala ako Boba, Bobča, najčastejšie ako Bohdana.

Týždne a mesiace samoty a vyčkávania – takto možno v ich živote nazvať ťaživé obdobie, keď bol Jozef Škultéty za tlačové priestupky, duelantstvo či národne (proslovensky) klasifikovanú činnosť odsúdený na trest odňatia slobody. Do väzenia odchádzal šesťkrát: dvakrát do Vacova (1899, 1903), raz do Banskej Bystrice (1900) a trikrát do väznice okresného súdu v Turčianskom Sv. Martine (1902, 1910, 1911).

Bohdana Škultétyová zväčša nachádzala útočisko pred samotou v Ružomberku u sestry Ruženy; v martinskom dome jej zas dlhé chvíle vypĺňali domáce práce, upratovanie knižnice a starostlivosť o dcéru, neskôr o dve dcéry. Manžel jej najčastejšie písaval o svojich pocitoch bez nich, o väzenskom režime a strave, o tom, aké čítanie mu má zaslať, a tiež čo všetko má vybaviť a koho každého v jeho mene osloviť, aby mohli Slovenské pohľady bez omeškania vyjsť.

Aby zahnala mužove pocity ťažoby a samoty, nechuť a clivotu, písavala mu Bohdana o spoločenských udalostiach v Martine, o dcérach a záležitostiach v širšej rodine, ako aj o chode redakcie. Samota a nepokoj na ňu doliehali najmä vtedy, keď jej manžel dlhšie neodpisoval.

Takto sa mu vyznala, keď prvýkrát, začiatkom augusta 1899, odišiel na tri týždne do vacovského štátneho väzenia: „[...] ustavične myslím len na Teba, ako Ti je tam, či nie Ti je tesno v tých štyroch múroch! A keby si nám aspoň častejšie, čo len na karte písal, bola by som spokojnejšia. Dosť sa premáham [...]. Keď už tretí deň nepríde ani slovka od Teba – nemôžem spať, len na svite zaspím.“

Bohdana nielenže jeho pocity spolu s ním prežívala – „trápim sa, že Ti je tak clivo“, ale snažila sa ho aj duševne podporiť – „písavaj nám každodenne listy, a uvidíš, že bude Ti ľahšie; musíš si namysleť, že shováraš sa s nami“.

Ako čítame medzi riadkami, aj ďalšie Škultétyho „pobyty“ vo väzenských celách prežívala Bohdana ťažko; s ohľadom na manžela však zostali jej pocity v liste často zamlčané či nedopovedané: „Čože Ti máme napísať? Ako nám je ťažko bez Teba? [...] Mne je ťažšie; takéto veci nemôžem Ti písať a – veď ma poznáš – o tom, čo prežívam, neviem slova povedať, najmä Tebe nie, ktorému by som s tým tiež ťažko urobila.“

Na začiatku odpykávania si dlhšieho trestu manželia odpočítavali týždne a neskôr, pred Škultétyho prepustením na slobodu, rátali už len dni. Výrazy očakávania, intímne vyznania svojich pocitov a redakčná výpomoc – aj v tomto sa potvrdila Bohdanina láska a oddanosť manželovi. Ako sa však o manželstve Škultétyovcov vyjadrovalo ich blízke okolie?

Že išlo o vzácny prípad manželstva, sa zhodli nejedni. Podľa mnohých ich spájala vytrvalá práca pre slovenské národné záujmy: „Jeden bez druhého by nebol tým, čím sú a čím ich vidíme dnes. Obaja sú si vo svojej bezmedznej láske a v sebaobetavosti sa za slovenskú vec úplne rovnakí a môžu a budú slúžiť budúcim generáciám za vzor čistej, egoizmom nezatienenej oddanosti k národnej veci.“

Vravieva sa, že protiklady sa priťahujú, no u Škultétyovcov sa toto úslovie nepotvrdilo, ani čo sa ich charakterových vlastností týka – manželia si boli povahou podobní. Obom sa pripisovali vlastnosti ako skromnosť, tichosť, pracovitosť, srdečnosť či nenáročnosť. „Jozef Škultéty je tiež nie pre verejné vystupovanie, je človekom tichej izby pracovnej, mravenčej pilnosti a nenáročnej práce. Tak aj Bohdana,“ stálo v jubilejnom článku v Slovenskom denníku, pričom ten istý denník už v minulosti poznamenal, že „je ona ešte skromnejšia, ešte tichšia, srdečnejšia a nenáročnejšia ako Jozef Škultéty“.

Bohdana Škultétyová bola v tomto manželskom zväzku vykreslená ako verná a oddaná žena, ktorá stála po manželovom boku v každej situácii – v dobrom aj zlom, mala pochopenie pre jeho prácu a snahy, podporovala ho a pomáhala mu. Bola tak nielen jeho družkou, ale aj pomocníčkou, jeho pravou rukou a oporou.

Odporúčame