Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
02. marec 2020

Ani „strašenie Záborskou“ nedokázalo progresívcov zachrániť

Z reakcií časti ich priaznivcov má človek dojem, že voľby vyhral Kotleba, a nie Matovič.
Ani „strašenie Záborskou“ nedokázalo progresívcov zachrániť

Certifikovaný konzervatívny strašiak do každého progresívneho poľa. FOTO – Pixabay

Jednou z ilúzií, ktorú si o sebe pestuje ľavicovo-liberálne prostredie u nás, je, že „strašiakov do poľa“ ako politický nástroj používajú výlučne tí druhí: Istanbulský dohovor ako „strašiak“, využívaný konzervatívnymi aktivistami; rušenie vlakov zadarmo ako „strašiak“, používaný Smerom; a, samozrejme, utečenci ako „strašiak“ skoro všetkých...

No finiš volebnej kampane a niektoré povolebné reakcie ukázali, že aj progresívci majú svojho politického „strašiaka do poľa“, ktorého radi využijú na mobilizáciu svojej základne. Sú ním kresťanskí konzervatívci alebo (slovníkom sociálnych sietí) „katoliban“, „bigoťáci“, „kaťasi“, „kresťanisti“ či „fundamentalisti“, čo chcú Slovensko strhnúť na „maďarskú“ alebo „poľskú cestu“, prípadne rovno zaviesť „teokraciu“ ako z dystopického seriálu Príbeh služobníčky.

Pár dní pred voľbami získal tento progresívny strašiak tvár Anny Záborskej. PS/Spolu nedokázalo reagovať na rast hnutia OĽaNO. Progresívci a prostredie okolo nich teda spustili akúsi zvláštnu komunikačnú stratégiu v štýle: „Viete, koho má Matovič na kandidátke?“ Alebo (slovami z FB Ondreja Prostredníka): „Po Matovičovom chrbte sa do parlamentu šplhajú fundamentalisti.“

Bolo to až komické. Anna Záborská sa vo vysokej slovenskej a európskej politike pohybuje viac ako dvadsať rokov. S jej konzervatívnymi názormi možno pokojne nesúhlasiť alebo rovno s nimi polemizovať, no nedá sa povedať, že by 71-ročná politička v tejto kampani presadzovala niečo iné či radikálnejšie, než presadzovala odjakživa.       

Lenže človek má dojem, že keby dnes vstal z mŕtvych hoci aj Helmut Kohl a stál by na pozíciách CDU povedzme z roku 1994, liberálna ľavica by ho dokázala označiť za „fundamentalistu“ a „stredovekého tmára“. Hlbšie do histórie kresťanskej demokracie, napríklad ku Konradovi Adenauerovi, radšej ani nejdem.

Ešte bizarnejšie bolo zo strany sympatizantov PS/Spolu vytváranie umelého kontrastu medzi „náboženskými fanatikmi z OĽaNO“ na jednej strane a „rozumnými konzervatívcami z KDH“ na strane druhej. V skutočnosti je otázne, či by sa našli nejaké zásadné rozdiely v názoroch na kultúrno-etické témy napríklad medzi Annou Záborskou a Renátou Ocilkovou. Hlavný rozdiel medzi KDH a OĽaNO spočíval akurát v tom, že s hnutím Alojza Hlinu malo PS/Spolu uzavretý pakt o neútočení.

Možno chceli vytváraním kontrastu k Matovičovi progresívci úprimne pomôcť KDH cez päťpercentnú hranicu. Pri vyjadrení politickej podpory je však rozumné položiť si tiež otázku, či naozaj taká podpora pomôže a nepôjde skôr o kontraproduktívny „bozk smrti“.

Mimochodom, Igor Matovič tieto útoky progresívnych facebookov povznesene ignoroval a sústredil sa na protikorupčnú líniu, ktorá spája liberálov i konzervatívcov. Deň pred moratóriom vystúpil s Gáborom Grendelom (jeden z liberálnejších ľudí na kandidátke OĽaNO) k snahe prokuratúry stíhať ho. V nasledujúcich dňoch zase kolovalo na sociálnych sieťach video, v ktorom Matovič (s Jánom Budajom v pozadí) upozorňoval štátnych úradníkov, aby nepodpisovali podozrivé zmluvy na poslednú chvíľu, ak nechcú skončiť ako odsúdení bývalí ministri za SNS.

Igor Matovič pochopil, že voľby 2020 boli referendom o Smere a voličský dopyt bol hlavne o obnove právneho štátu. Tomuto dopytu vychádzal v ústrety svojou ponukou, po tejto lopte sústredene šiel.

Inzercia

Napokon sa zdá, že líder OĽaNO tým dokázal nielen poraziť stranu Roberta Fica a Petra Pellegriniho, ale zároveň tiež zastaviť rast kotlebovcov. Ešte pred pár týždňami pritom panovali obavy, že ĽS-NS skončí na prvom-druhom mieste s dvojciferným výsledkom. Napokon skončili až štvrtí s necelými 8 percentami.

Z niektorých povolebných reakcií fanúšikov progresívcov na sociálnych sieťach sa však zdalo, že voľby vyhral práve Marian Kotleba, a nie Igor Matovič. Či presnejšie, že výhra Matovičovho hnutia je vlastne niečo rovnako katastrofálne pre Slovensko, ako by bola výhra ĽS-NS.

Iste, možno mať porozumenie pre šok, ktorý zažili voliči PS/Spolu. Tento článok ani nechce byť tancom na ich hrobe. Človek nemusí byť voličom ani sympatizantom PS/Spolu, aby sa vedel vcítiť do kože ľudí, ktorí investovali množstvo úsilia a následne im parlament ušiel doslova o chlp. Napokon, čosi podobné zažilo aj KDH pri týchto i minulých voľbách.

No niektoré progresívne interpretácie povolebnej reality o „poľskej“ či „maďarskej ceste“, prípadne o „slovenskom trumpizme“ a nutnosti opäť zviesť zápas o charakter štátu sú predsa len zarážajúce a predčasné. Znie to tak, že buď vyhrá progresívna ľavica, alebo všetko ostatné je nelegitímny „extrém“ a „pravicový populizmus“, ohrozujúci „ľudské práva“ a „sekulárny štát“. Na tie akoby mala monopol len jedna strana.

Pritom zápas o kultúrno-etické témy, najmä potraty, je skôr zápasom rôznych konceptov ľudských práv. Sociálni liberáli argumentujú „právom ženy rozhodovať o svojom tele“, kým konzervatívci hovoria, že právo na život, teda to najzákladnejšie ľudské právo, sa vzťahuje aj na životy nenarodených detí.

Iróniou je, že vznikajúca vláda ani nebude konzervatívna ako skôr konzervatívno-liberálna. SaS je čisto pravicovo-liberálna strana, kým kluby OĽaNO, Sme rodina a Za ľudí budú zmesou konzervatívnych a liberálnych poslancov rôznych stupňov a odtieňov... Spoločenský konzervativizmus na Slovensku je viac o snahe uchovávať (cudzím slovom: konzervovať) status quo než o budovaní nejakej „kresťanskej teokracie“.

V čom sa obavy konzervatívnejších a liberálnejších voličov možno prelínajú, je očakávanie nestability, respektíve že nová vláda dlho nevydrží. Prípadne že ju rozbijú osobnostné vlastnosti jej lídrov. Tieto očakávania majú racionálnejší základ.

V každom prípade, Igor Matovič po voľbách vyhlásil, že sa bude snažiť, aby jeho vládu dokázali oceniť aj voliči Smeru či ĽS-NS. Možno by mohol on alebo niekto iný (azda SaS alebo Za ľudí) urobiť gesto aj smerom k upokojeniu 200-tisíc rozčarovaných voličov progresívnej koalície. Prinajmenšom aby z novej vlády nepociťovali strach.

Odporúčame