Ako má vládnuť kresťan

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako má vládnuť kresťan

Humanistický učenec Erazmus Rotterdamský (1466 – 1536). FOTO – Wikimedia.org

Vyše 500-ročné rady Erazma Rotterdamského stále platia.

Často vidíme, že obce, ktoré prosperujú a prekvitajú vďaka usilovnosti svojich obyvateľov, sú rozvracané vinou vladárov.

Keď sa povie „Erasmus“, väčšina si predstaví známy študentský výmenný program Európskej únie. Už menej ľudí vie niečo o renesančnom učencovi a kresťanskom humanistovi, po ktorom ten program dostal meno.

Erazmus Rotterdamský (1466 – 1536) bol osobnosťou, ktorej nechýbala istá rozporuplnosť. Na jednej strane kritizoval nešváry v dobovej cirkvi, čím pomáhal dláždiť cestu k reformácii. Na druhej strane zostal celý život katolíkom a verejne polemizoval s Martinom Lutherom.

Rakúsky spisovateľ Stefan Zweig o ňom v 30. rokoch minulého storočia napísal životopisný literárny portrét, trefne nazvaný Triumf a tragika Erazma Rotterdamského. No viacero nadčasových diel napísal aj on sám.

V roku 1516 budúcemu cisárovi Svätej ríše rímskej, Karolovi V. z rodu Habsburgovcov, venoval Erazmus pozoruhodný spis Výchova kresťanského vladára. Slovenský preklad z pera Imricha Nagya (paralelne s latinským originálnym textom) vydala v roku 2009 Filozofická fakulta Trnavskej univerzity.

Prisahal si na Krista, prečo sa teda riadiš skutkami Júlia Caesara či Alexandra Veľkého?

Aj keď Výchova kresťanského vladára vznikla v dobe korunovaných hláv, viacero Erazmových postrehov o povahe vládnutia obstojí aj v 21. storočí – vo veku volených politikov, facebookových kampaní a demokratických republík. Je to skrátka nadčasová kniha.

Navyše, Erazmus Rotterdamský ponúka víziu politiky, ktorá v sebe integruje osobnú morálku a efektívny výkon moci. Snaží sa dať odpoveď na otázku, ako byť úspešným politikom a súčasne zostať dobrým človekom. Aj keď tomu druhému dáva holandský učenec v krajnom prípade prednosť pred tým prvým:

Radšej chci byť spravodlivým mužom než nespravodlivým vladárom.

Pre porovnanie, Erazmov súčasník Niccolo Machiavelli tri roky predtým napísal svoj spis Vladár, ktorému sa často vyčíta, že morálny rozmer z politiky cynicky amputoval.

Erazmova kniha je iná. V jednej z jej prvých kapitol si kladie otázku, kto je vlastne kresťan. Jeho odpoveď je prenikavá:

Kresťanom nie je ten, kto bol pokrstený, kto bol birmovaný, kto sa zúčastňuje na bohoslužbe, lež ten, kto vnútorným precítením prijíma Krista a svojím zbožným konaním to aj vyjadruje.

A vzápätí pripomína, že tak ako má vladár ľudí pod svojou autoritou, sám je pod autoritou Kristovou a má záväzok jeho učenie poslúchať vo svojom živote i pri výkone funkcie. Erazmus odkazuje vladárovi, nech si nemyslí, že každodenný cnostný život sa dá vykúpiť občasným vystavaním kláštora alebo kaplnky na počesť Božiu, prípadne vyslaním loďstva proti Turkom.

Celým spisom sa vinie téma spoločného dobra, ktorému vladár musí podriadiť svoje osobné záujmy. Musí sa starať o cudzí prospech a na vlastný nehľadieť a často musí pracovať, aby iní mohli odpočívať.

A tam, kde u iných postačí priemerná bezúhonnosť, sú na panovníkovu poctivosť kladené oveľa vyššie nároky. Erazmus ide dokonca tak ďaleko, že ako „tyrana“ vidí toho, kto hľadí v politike len na vlastný prospech, kým „kráľom“ je ten, kto hľadí na verejný prospech. Radí vladárovi radšej obetovať seba štátu ako štát sebe:

Never, že môžeš robiť, čo len chceš. Hlúpe ženštiny a pochlebovači totiž práve toto zvyknú našepkávať vladárom. Ty sa však správaj tak, aby si robil iba to, čo je dovolené. No pamätaj, že tebe nie je dovolené robiť všetko to, čo môže robiť súkromná osoba. Čo je u iných iba omylom, u vladára je už hriechom.

Nejde len o idealistické apely. Erazmus vie, že politika je ihriskom konfliktov a prvý konflikt, ktorý musí vladár vybojovať, je s vlastnými citmi. Dokáže sa vcítiť do pozície vládnuceho.

Vie, že ním bude lomcovať hnev, keď sa dostavia urážky alebo nenávisť voči nepriateľom, samoľúbosť pri pochlebovaní, prípadne opojná slasť triumfu, keď sa vladár bude cítiť nezraniteľný. Tomu všetkému vrcholový politik čelí. Tomu všetkému musí odolať.

Erazmus vedie človeka pri moci k tomu, aby sa naučil tieto pocity opanovať, potom môže úspešne panovať nad inými. Na druhej strane, na neprezieravé chyby vladára môže doplatiť veľmi veľa ľudí.

Nemysli si, že si dobrým vladárom, ak sa v porovnaní s inými javíš byť menej zlým. A nemysli si ani to, že ti je hneď dovolené robiť, čo robieva väčšina vladárov. Pridŕžaj sa pravidla čestnosti, na základe toho sa posudzuj. A ak niet nikoho, koho by si mohol pri tom prevýšiť, súťaž sám so sebou.

Erazmus Rotterdamský nebol zástancom neobmedzenej moci jedného človeka. Varoval pred hrozbou tyranie a tvrdil, že takýto spôsob vlády je zákonite dočasný, lebo ten, koho sa všetci boja, sa zákonite musí báť všetkých.

Vládnuť strachom znamená podrobovať si telá ľudí, no ich duše sú takému vladárovi vzdialené. Dobrú povesť si vladár nevynúti prostredníctvom hrozieb.

Lebo aj keď bude počas tvojho života okolo teba veľké ticho, buď si istý, že ďalšie generácie mlčať nebudú.

Kráľovstvo bolo kráľovi len zverené. Vladár je jeho správcom, nie svojvoľným vlastníkom. A mal by sa snažiť odovzdať ho svojmu nástupcovi v lepšom stave, než v akom ho prevzal.

Podľa Erazma si monarchia mala osvojiť aj prvky aristokracie a demokracie, aby neprerástla do tyranie. Inak povedané, holandský učenec sa prihovára za zmiešaný model vlády. Jeho slová pripomínajú zatiaľ v nejasných rysoch víziu čohosi, čo o pár storočí neskôr dostalo názov „deľba moci“:

Ako sa navzájom udržiavajú v rovnováhe živly, tak aj štát musí byť podobným spôsobom vyvážený.

Na inom mieste Erazmus spomína niečo ako spoločenskú zmluvu medzi panovníkom a jeho ľudom. Podľa neho medzi nimi dochádza k akémusi implicitnému obchodu: ľud platí dane a poslúcha vladára, no ten je na oplátku povinný dobre a spravodlivo vládnuť.

Vladárovi kresťanský humanista možno až trochu bezočivo odkazuje:

Keď vyžaduješ od svojich poddaných dane, akoby boli povinné, tak si najprv prever sám seba, či si už im odviedol daň svojej služby.

Stálym pokušením politiky, či už sa odohráva v kulisách renesančnej monarchie, alebo modernej demokratickej republiky, je uprednostňovanie okázalého povrchu a formy pred obsahom. Erazmus toto pokušenie prekukol. Napríklad o vzdávaní úcty vladárovi píše:

Nie úrad dodáva úctu jeho nositeľovi, ale človek úradu.

Už v 16. storočí platilo, že život vladára sa odohráva na verejnosti, pred ktorou sa neskryje. Ľudia majú tendenciu vladára napodobňovať v dobrom i zlom príklade, preto by sa vladár mal snažiť o nápravu spoločenských mravov tým, že sám bude žiť vzorovo. Jeho výzor, chôdza i reč by mali robiť ostatných lepšími:

Ľud nič nenapodobňuje ochotnejšie ako to, čo vidí u svojho vladára. Ak je vladár vášnivým hráčom kociek, kocky sa hrajú všade; ak je bojovný, hotoví do bitky sú všetci; ak je hýrivcom, všetci prepadajú márnivosti; ak je smilníkom, všetci mu v tom chcú vyhovieť; ak je tyranom, všetci mu donášajú a udávajú.

Na alfa samcov v politike, ktorí ohurujú voličov fyzickou mohutnosťou, sa zase hodia iné jeho slová:

Ak niekto velebí tvoju silu a mocné telo, vedz, že tak treba chváliť atlétov, a nie vladárov.

Pokiaľ ide o verejný imidž vladára, Erazmus dokáže byť rovnako úskočný ako moderní PR-poradcovia. Tu znie tak trochu až „machiavellisticky“.

Radí napríklad, aby vladár plnením nepopulárnych príkazov poveroval iných a sám robil verejne iba to, čo mu zabezpečí chválu ľudu. Kráľ musí byť vždy ten dobrý a za zlé môžu akurát „zlí poradcovia“.

Dobrodenie má vladár poskytovať rýchlo a bez vyžiadania. Ak však treba niečo potrestať, vladár to má urobiť tak, akoby konal s ľútosťou, zdráhavo a proti vlastnej vôli.

Na druhej strane, Erazmus neodporúča kupovať si ľud okázalými darmi. Takto ho vladár len skazí a získa iba falošnú vďačnosť, ktorá nie je ani úprimná, ani trvalá.

Zaujímavé je Erazmovo zmýšľanie o ekonomických otázkach. Aj tu dáva do kontrastu zlého „tyrana“ a dobrého „kráľa“:

Tyran koná tak, aby bohatstvo občanov zveril malej skupinke, v ktorej sú práve tí najhorší, a na úkor oslabovania moci svojich poddaných posilňuje vlastnú moc. Kráľ verí, že jeho pokladnica je tým bohatšia, čím sú plnšie mešce jeho občanov.

O daniach píše:

Ak niekto opráši staré letopisy, objaví v nich, že mnohé vzbury povstali z premršteného vyberania daní.

A o niečo nižšie Erazmus dodáva:

Okolo vladára sa však vyskytujú aj takí, ktorí celý svoj čas trávia vymýšľaním vždy nových zámienok, ako by mohli čo najviac ožobráčiť ľud.

Jeho vlastná rada, ako riadiť verejné financie, je nasledujúca:

Radšej sa treba snažiť o to a aj myslieť treba stále na to, ako by sa dalo čo najmenej vymáhať od ľudu. Najužitočnejším spôsobom zvýšenia výnosov z daní by bolo, keby vladár obmedzil nadbytočné výdavky, keby prepustil nič nerobiacich úradníkov, keby sa vyhol vojnám a podobným výpravám, keby skrotil hrabivosť úradníkov a viac by sa snažil o to, aby správne riadil svoju ríšu, než aby ju rozširoval.

Na druhej strane, Erazmus varuje aj pred veľkou majetkovou nerovnosťou a vznikom majetkovej oligarchie. Navrhuje kvôli tomu zaťažiť čo najnižšou daňou predmety každodennej spotreby.

Erazmus si tiež uvedomoval podstatu inflácie, ktorou bolo v jeho dobe pretavovanie mincí tak, aby v nich bolo menej vzácneho kovu, čím prirodzene klesala aj ich kúpyschopnosť. Vladára nabáda k poctivej razbe mincí.

Zdržanlivý by panovník mal byť aj pokiaľ ide o „legislatívnu infláciu“. Viac zákonov neznamená viac zákonnosti:

Musí sa preto snažiť, aby zvyšoval nie počet zákonov, ale ich kvalitu, aby čo najlepšie boli na prospech štátu.

Podľa Erazma Rotterdamského by však pri ničom vladár nemal byť zdržanlivejší ako pri vyhlasovaní vojny. Vo vojne totiž často aj víťaz plače pre pridraho vykúpené víťazstvo.

Dôležitejšia je vnútorná prosperita a stabilita krajiny než jej veľkosť:

Vyvaruj sa mylného presvedčenia, že si tým šťastnejší, čím máš väčšiu ríšu. Naopak, pamätaj, že si tým vezmeš na svoje plecia iba viac starostí a problémov a o to menej si môžeš dopriať odpočinok a uvoľnenie.

Ani náboženstvo nemalo byť šírené mečom. V tom Erazmus možno predbehol svoju dobu:

Ak ide o vec viery, potom tú radno šíriť a velebiť jedine trpezlivosťou martýrov, nie šíkmi vojakov.

Do akej miery vláda Karola V. zodpovedala radám Erazma Rotterdamského, je otázne. Skôr bola negáciou viacerých jeho odporúčaní. Najmä toho o potrebe udržiavať mier.

Erazmova chyba to nevyhnutne nebola. Rady o podstate múdreho vládnutia sa vždy lepšie učencom rozdávali, než vladárom dodržiavali.   

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo