V rozhovore Lívia Halmkan prezradila, prečo sa po rokoch vrátila späť na Slovensko, ako sa dostala k pôsobeniu na škole, ale aj o pripravovanom filme Manželstvá z tlakového hrnca, ktorý bude mať premiéru o niekoľko dní. Štyri páry v ňom otvorene hovoria o tom, ako prekonali svoje manželské problémy.

Vyštudovali ste grafický dizajn v Británii, odkiaľ pochádza aj váš manžel. Mali ste tam rozbehnutú kariéru, isté zázemie, angažovali ste sa v práci pre pro-life organizácie. Prečo ste sa rozhodli vrátiť sa na Slovensko?

Bolo v tom niekoľko dôvodov. Jeden z nich bol, že sa vo mne začala prebúdzať túžba vrátiť sa, keď sa nám narodili deti. Je to asi bežné pre mnohých ľudí, ktorí žijú hocikde po svete, že keď sa im narodia deti, tak chcú nejakým spôsobom prežiť nanovo to, čo sami zažívali v detstve. Mala som takú potrebu, aby deti poznali moje korene. Keď začali vyrastať, rozprávali po anglicky, ale po slovensky im to veľmi nešlo. Tak som si povedala, že sem prídeme aspoň na chvíľu. No a už je to päť rokov.

Momentálne spolupracujete s Fórom života a máte na starosti projekt Tlakový hrniec. Ide o debaty na rôzne témy so stredoškolákmi. Ako ste sa od grafického dizajnu dostali až na pôdu školy? 

Začalo sa to asi pred tromi rokmi, keď som graficky spracovávala jednu prezentáciu pre stredné a základné školy v Anglicku. Počas tejto práce som si študovala ich materiály a to, aký spôsob si zvolili, aby odkomunikovali mladým študentom nejaké hodnoty. Zdalo sa mi to veľmi dobré, ale vedela som, že ja by som to povedala inak. A tak som sa spontánne začala zaoberať tým, čo by som urobila, keby som mala príležitosť ísť na školu.

Pohltila ma zvedavosť, ktorá mi nedávala spávať. Raz som sa s týmito myšlienkami zverila svojej kamarátke s otázkou, či tu niečo také niekto robí. Ja som bola pro-life aktivistka, a tak ma zaujímala hlavne táto téma. No a po čase mi prišla ponuka od jednej kamarátky, aby som prišla na jej hodinu etiky. A tak sa to začalo.

Nie ste však pedagogickým zamestnancom.

Nie, ja prídem ako externista a nakontaktujem sa na etikárov alebo katechétov. Ponúknem im tému, vysvetlím, ako to celé prebieha, a potom povedia buď áno, alebo nie. Väčšinou povedia áno, lebo sú to také témy, ktoré vnímajú ako dôležité, ale oni sa na ne necítia dosť pripravení.

Tými hlavnými témami sú u vás neželané tehotenstvo, manželstvo a pornografia. Prečo ste sa rozhodli hovoriť so študentmi práve o týchto témach?

Ony tak vyplynuli nejako zo seba navzájom. Ja som začala s témou neplánovaného tehotenstva, v ktorej sa doteraz cítim najviac doma, a myslela som si, že zostanem len pri nej.  Ale ako sme sa rozprávali so študentmi o tom, čo by robili v takej situácii, dostali sme sa do oblasti vzťahov. Začali sme sa teda rozprávať všeobecne o tom, či chcú alebo nechcú vstupovať do manželstva, o ich strachoch, obavách, snoch a nádejach.

Keďže som vedela, že na to mám len necelú hodinu, tak som si povedala, že to rozdelím na dva bloky. Ako sme sa postupne zavŕtavali do tém vzťahov a intimity, tak som si všimla, že často spomínali pornografiu. Odkazovali na ňu ako na niečo, z čoho sa učia, ako má vyzerať intimita.

Mladí odkazovali na pornografiu ako na niečo, z čoho sa učia, ako má vyzerať intimita. Zdieľať

Záujem o tú tému teda vyšiel od samotných študentov?

Áno. Ja som tomu chvíľku odolávala, lebo sa v tejto téme necítim nijako zvlášť doma. Potom som si ale naštudovala nejaké štatistiky a bola som veľmi zhrozená. Z nich totiž vychádza, že dieťa sa dostane prvýkrát do kontaktu s pornografiou, či už cielene, alebo náhodne, približne v deviatom roku života. To sa mi zdalo hrozné. A tak som si povedala, že túto tému tiež otvorím.

Zo začiatku som si myslela, že študenti sa budú červenať, ale realita bola taká, že ja som bola tá, ktorá sa hanbila. Samozrejme, okúňali sa, nehovorím, že nie. Ale keď videli, že z toho nerobím nejakú veľkú vec, že ich nevysmievam ani nesúdim, tak sa napokon pootvárali.

Z vášho pripravovaného filmu Manželstvá z tlakového hrnca vyplynulo, že pornografia ohrozuje aj dlhoročné manželstvá. Možno ľudia, ktorí s týmto problémom priamo nezápasia, nemajú pocit, že je to až taká dôležitá téma. Aký je váš názor?

Ja si myslím, že je to až taká dôležitá téma. Nechcem tým povedať a vlastne ani neviem, či mnoho manželstiev zápasí s pornografiou, ale vidím, že väčšina mladých ľudí pornografiu pozerá a to sa skôr či neskôr premietne aj v ich vzťahoch. Tá pornografia teda, či už chceme, alebo nechceme, je prítomná takmer vo všetkých vzťahoch. Pokiaľ jej teda človek už dlhšie obdobie holduje.

Vaše diskusie na školách majú za cieľ len otvoriť tú tému alebo je to aj o prevencii či výchove?

Cieľom je hlavne otvoriť tú tému a vzbudiť v nich záujem. Chceme, aby sa na chvíľu zastavili a zamysleli, aký je ich postoj k neplánovanému tehotenstvu, intimite, pornografii a podobne. Aby potom, ako odídem zo školy, o tom ešte rozprávali, debatovali a pretriasali si to z každej strany.

Čo sa týka nejakých jasných uzáverov, tie ja veľmi nedávam. Snažím sa skôr o to, aby k nim dospeli oni. Ale napríklad pri téme pornografie je to celkom jednoduché. Sami prídu na to, že im to vadí. Tie šestnásťročné decká to pozerajú už niekoľko rokov, nikto sa ich nikdy nespýtal, či je to pre nich dobré. Berú to ako samozrejmosť.

Nie sú to ale veci, ktoré by s nimi mali riešiť v prvom rade rodičia? Ak hovoríte o šestnásťročných, ktorí porno pozerajú už roky, nestala sa chyba niekde vo výchove a pri komunikácii s rodičmi?

Ideálny stav by bol, keby sa vedeli o tom s rodičmi porozprávať. To ale nezáleží len na nich, ale aj na rodičoch a na otvorenosti ich vzťahu. Ja ešte nemám deti v puberte, ale pýtala som sa svojich blízkych, ktorí majú, či by pre nich bolo jednoduché vyzvať svojho syna alebo dcéru, aby sa porozprávali o tom, čo je porno. Niektorí mi povedali, že by to bolo fajn, a niektorí, že ich dieťa by s nimi nezostalo v tej kuchyni ani sekundu.

Rodičia by ale mali mať prví právo otvoriť túto tému. Oni sú tí prví učitelia, či už verbálne, alebo spôsobom, akým pristupujú k svojmu partnerovi. Tie deti to totiž vidia.

Nie je skoro otvárať tému manželstva už na stredných školách? Majú študenti záujem zamýšľať sa v takomto veku nad manželstvom?

Myslím si, že to pre nich nie je skoro. Oni už teraz snívajú o nejakých svojich láskach. Ja sa im snažím vysvetliť, že všetko, čo robia teraz, bude mať dosť pravdepodobne dosah na ich budúce manželstvo. To, či sa teraz zaľúbia a strašne sa sklamú, to, že oni niekoho sklamú a budú si to vyčítať. Všetko na seba nabaľujú ako balík, ktorý si dovezú do manželstva. Nejakým spôsobom to ovplyvní ten ich ideálny vzťah, o ktorom už teraz snívajú.

Všetko, čo mladí robia teraz, bude mať pravdepodobne dosah na ich budúce manželstvo. Zdieľať

Vo filme často zaznelo, aký negatívny dosah mal na manželstvo vplyv médií. V zmysle ideálu krásy, dokonalého vzťahu či rodiny, ktorý páry vidia v romantických filmoch a seriáloch. Majú podľa vás mladí predstavy o manželstve podobne zidealizované?

Asi to tak prirodzene je. Občas sa nájde aj študent, ktorý je prudko cynický a povie, že v žiadnom prípade žiadne manželstvo ani láska na celý život neexistujú, ale takých je menej. Väčšina sa sobášiť chce a to ma celkom udivuje. Polovica z nich totiž nevidela dobrý príklad u svojich rodičov a napriek tomu sa sobášiť chce. Napriek zlyhaniam stále vidia manželstvo ako vysokú hodnotu. To je pre mňa celkom príjemné prekvapenie.

Máte pocit, že kultúra, v ktorej žijeme, nám podsúva akýsi ideálny vizuál, ktorému je ťažké odolať? 

Masírovaní sme určite všetci, či si to chceme, alebo nechceme priznať. Poviem to na svojom príklade. Mne v živote žiaden muž nepovedal, že mám byť štíhla a že tak vyzerám najlepšie. Nepovedal mi to môj otec a ani môj manžel. Napriek tomu som presvedčená o tom, že mám byť štíhla. Takže odkiaľ to asi mám? Sme teda masírovaní v tom, ako máme fyzicky vyzerať či ako má vyzerať náš život. Na nás je, aby sme to prekukli a zodpovedali si na otázku, ako je to ideálne pre mňa.

Ako vznikol nápad vytvoriť z témy manželstva film?

Vzniklo to tak spontánne. Keď som sa so študentmi rozprávala o manželstvách, dostali sme sa k tomu, čo sa dá a nedá prekonať. Pochopiteľne, vo svojom veku to majú zidealizované a manželstvo si predstavujú len ako šťastné a ružové. Keď sú tam nejaké problémy a prekážky, je to znakom toho, že to nie je ten správny partner. Alebo sú názoru, že keď sa to pokazí, už sa to nedá napraviť a keď mi bol raz neverný, tak mi bude neverný vždy. Podľa nich je v takom prípade lepšie ísť od seba.

Toto ich presvedčenie bolo v protiklade s tým, čo som poznala zo svojho vlastného manželstva, či z príbehov iných manželstiev, ktoré som osobne poznala. Mala som túžbu ukázať im, ako to vyzerá, keď niekto prežíva manželskú krízu, a kroky, akými sa to dá napraviť. Svoj nápad som potom predstavila manželom Piatrikovcom a im sa to zapáčilo, tak sme do toho išli spolu.

Ste toho názoru, že každé manželstvo sa dá zachrániť?

Dá, pokiaľ to tí dvaja chcú. Asi sa nedá zachrániť, pokiaľ jeden chce bojovať a druhý nechce vidieť, v čom je problém. Pokiaľ si ale obidvaja priznajú, že majú problém, a obaja na ňom chcú pracovať a zobrať za to zodpovednosť, tak si myslím, že áno.

Mala som túžbu ukázať, ako to vyzerá, keď niekto prežíva manželskú krízu, a ako sa to dá napraviť. Zdieľať

Páry, ktoré vystupujú vo vašom filme, sú veriace? Bol pri záchrane ich manželstva dôležitý aj rozmer viery?

Pre tých, ktorí boli veriaci, asi áno. Ja som sa ich na to vlastne ani nepýtala. Nejako som ich našla a až do momentu, keď si sadli pred kameru, som nevedela, o čom budú hovoriť. Ten rozmer viery pri výbere ľudí nebol podmienkou.

Podľa čoho ste teda páry vyberali?

To, že tam máme napríklad aj zahraničné manželstvá, vypálilo tak náhodne. Nebolo to cielene. Pár, ktorý tam rozprával o nevere, som poznala už dlhšie a práve oni ma podržali, keď som prechádzala krízou vo vlastnom manželstve. Sú to rodičia môjho blízkeho priateľa, a keď som na tom bola dosť zle, tak som si často práve ich príbeh vybavila v hlave. Hovorila som si, že ak oni zvládli niečo také hrozné, tak ja sa tiež musím pokúsiť prekonať svoje problémy.

Teda nebol v tom výbere žiaden kľúč?

Nie, išlo nám v prvom rade o to, aby to boli páry, ktoré sú ešte stále v manželstve. Aj keď pôvodne sme chceli natáčať aj páry po rozvode, aby sme to mali vyvážené. Nakoniec som si však uvedomila, že na to, aby som natáčala páry, ktoré krízu neprekonali, budem potrebovať súhlas obidvoch a to bolo nepravdepodobné. Tie páry sú často aj po rokoch také rozhádané, že by nechceli vynášať svoje najväčšie zlyhania na obrazovku.

Prvotný zámer teda nebol len o tom, aby ste priniesli príbehy úspešných manželstiev, ale aj tých, ktoré to nezvládli?

Áno. Ešte stále sa zahrávam s myšlienkou, že také páry natočíme, ale je problém nájsť dvojice, kde obaja súhlasia, že aspoň jeden z nich pôjde na kameru.

Čo sa týka problémov spomínaných vo filme, ani tie ste cielene nevyberali? Povedzme že ste tam chceli mať neveru, pornografiu a podobne?

V prvom rade tých párov, z ktorých sme mohli vyberať, neboli tisícky. Stále budeme radi, ak sa nám prihlásia ďalší, ktorí budú ochotní povedať na kameru svoj príbeh. My sme natáčali každého, kto súhlasil, a finálny výber sme urobili tak, aby sa príliš neopakoval nejaký typ krízy. Ale veľmi sme do filmu chceli dostať aj alkoholizmus, čo sa nám nateraz nepodarilo. Máme však už prisľúbený pár, ktorý sa chystáme natočiť.

Všimla som si, že viacerí manželia označili ako spúšťač krízy manželovo povýšenie alebo narodenie dieťaťa.

To bola taká náhoda. Ja som si to tiež uvedomila až pri strihaní, že spúšťačom krízy bola často väčšia zodpovednosť na manželovi a zároveň narodenie druhého dieťaťa.

Pri natáčaní sa manželia navzájom počuli? Boli dohodnutí, čo budú hovoriť, alebo každý rozprával sám za seba?

Mali na výber. Ja som im odporučila, že by bolo lepšie, keby sme mali v štúdiu iba jedného z nich a ten druhý by zatiaľ čakal vonku. Niektorí to tak urobili, ale niektorí vyslovene chceli byť spolu v štúdiu. Takže jeden hovoril na kameru a druhý sedel na gauči hneď vedľa a potom sa vystriedali. Ten človek, ktorý bol na kamere, však nejako nekonzultoval svoje pochody s tým druhým. Takže každý išiel v podstate sólo.

Všimli ste si pri ich výpovediach nejaký spoločný menovateľ? Čím to bolo, že tieto manželstvá svoje krízy prekonali?

Myslím, že spoločný menovateľ bol určite to, že sa stretli naraz v tom chcení a že prebrali zodpovednosť za to, čo pokazili. A aj to, že si dopriali čas na hojenie. Jeden z nich hovoril, že keď si uvedomil, že manželke roky ubližoval a napokon jej začal znova dvoriť, tak ona mu dlho neverila. Rozumel tomu, že to nepôjde na prvýkrát a že to chce trpezlivosť a čas. Pokiaľ si dobre pamätám, ten proces u nich trval asi rok. Takže tam zohrala úlohu aj trpezlivosť.

Jeden pár sa vo filme dotkol aj istých stereotypov mužských a ženských rolí. Išlo konkrétne o delenie povinností a o to, kto bude rozhodovať v domácnosti. Vnímate to aj dnes ako problém, ktorý v manželstve spôsobuje ťažkosti?

Ja si myslím, že to problém nie je. Teda pokiaľ to oni majú medzi sebou dobre dohodnuté. Problém by to bol, keby napríklad on očakával od manželky, že bude doma, starať sa o deti a domácnosť, a pritom ona nechce. Pokiaľ to obom vyhovuje, tak nevidím dôvod, prečo by to mal byť problém.

To sú podľa mňa veci, ktoré vystrelia až v spolužití a možno niekedy až s príchodom detí. Možno teraz hovorím skôr za seba, ale keď prídu deti, až vtedy si človek uvedomí, že za celý deň nemá čas na seba a musí sa stále obetovať. Vtedy sa začne ukazovať, aké má vlastne očakávania.

Vo filme sa objavila aj téma otvoreného manželstva. Ako sa tam dostala?

Možno sa zdá, že táto téma nie je na Slovensku bežná, ale ja sa s ňou stretávam celkom často. Ide o manželstvá, ktoré sú otvorené aj ďalším vzťahom, či už jedného, alebo oboch partnerov.

Táto téma zaujímala najmä mňa, keďže som chcela pochopiť tú logiku za tým. Prečo nejaký človek na toto pristúpi a ako to potom môže vypáliť. Nevedeli sme, či túto časť vo filme necháme alebo vystrihneme, ale nakoniec sa mi zdalo, že to film pekne doplní.

Spoločným menovateľom bolo, že sa stretli naraz v tom chcení a že prebrali zodpovednosť za to, čo pokazili. Zdieľať

Neobávali ste sa, že by ten film namiesto motivačne mohol pôsobiť aj odstrašujúco? Zvlášť na mladých študentov?

Pri tom príbehu otvoreného manželstva tá žena jasne povie, že otvorené manželstvo im spôsobilo dosť veľkú krízu vo vzťahu. Takže si myslím, že je to skôr odstrašujúci príklad. A či to niekto zoberie ako inšpiráciu, to si už neberiem na zodpovednosť.

Sama ste žili roky v zahraničí. Viete porovnať, v čom sa líši prístup k manželstvu u nás v porovnaní s inými krajinami?

Rozdiel vidím dosť jasne v tom, že tu sa berú ľudia oveľa mladší. Tam sa berú ľudia často až vtedy, keď už majú deti. Väčšinou je tam tá postupnosť, že urobím si kariéru, získam nehnuteľnosť, privediem do nej deti a potom sa možno aj zosobášim. Aspoň to tak vnímam zo svojej skúsenosti v komunite, kde som žila. Tu ma vždy udivuje, ak sa ľudia berú aj pred tridsiatkou.

Je zámerom vášho filmu aj evanjelizovať? Pretože v ňom zaznejú aj vyjadrenia odkazujúce na vieru a vnímanie manželstva ako sviatosti či ako nerozlučiteľného zväzku. Môže niečo také odradiť neveriacich divákov?

Bolo to niečo, čo sme zvažovali, keď sme si dali dokopy všetky tie príbehy. Robili sme testovanie, že sme to premietli veriacim, ale aj neveriacim či dokonca až silne protiveriacim ľuďom. Pustili sme im to a zaujímala nás ich reakcia presne na toto. Nechceli sme, aby to bolo príliš evanjelizačné, ale, naopak, aby to zasiahlo širokú škálu divákov. Spätná väzba, ktorá sa nám dostala, bola, že je to v únosnej miere.

Koniec koncov, pri natáčaní som dopredu nevedela, o čom budú páry hovoriť ani či sú veriace. Všetkým som však dopredu povedala, že ak je vaša viera stredobodom vášho príbehu, tak to tam spomeňte. A ak nie, tak to tam nemusíte spomínať.

Tu ma vždy udivuje, ak sa ľudia berú aj pred tridsiatkou. Zdieľať

Toto je prvý film, ktorý v rámci projektu Tlakový hrniec vznikol. Čo plánujete ďalej?

Tento film je prvotný spúšťač oveľa väčšieho projektu, ktorý plánujeme. Chceli by sme aspoň raz mesačne natočiť jeden nový príbeh, či už manželov, alebo odborníkov na vzťahové krízy. Vytvoríme knižnicu videí, ktorá bude obsahovať rôznu škálu manželských kríz a rád odborníkov, ktorí sa k nim budú vyjadrovať.

Mal by to byť zdroj aj pre sociológov, psychológov či samotných manželov a inšpiratívne miesto pre ľudí, ktorí sa zaoberajú touto problematikou. Na to všetko, samozrejme, potrebujeme financie, ktorých máme pomenej, aj to len od súkromných darcov.

Vy ako režisérka ste si z filmu niečo zobrali aj do svojho súkromného života?

Keďže ja som vo vzťahu už dvadsať rokov, tak to pre mňa bola trochu iná skúsenosť. Videla som paralelu so svojím životom pri každom jednom rozhovore. Kým páry rozprávali na kameru, ja som si tisíckrát počas toho povedala, že presne toto máme a riešime aj my doma alebo presne cez toto sme šli. Pri každom rozhovore som teda bola konfrontovaná a potom som si to musela v sebe spracovať.

Film zakončujete otázkou, či sa oplatí vstúpiť do manželstva. Ako je to teda podľa vás? Oplatilo sa vám vstúpiť do manželstva?

Tým, že sme naše manželské krízy prekonali, tak, samozrejme, tvrdím, že sa to oplatí. Neviem, čo by som hovorila, keby sme ich neprekonali. Dúfam však, že by som tvrdila to isté. Podľa mňa je manželstvo najlepšia inštitúcia či spojenie pre vychovávanie ďalšej generácie. Je to tá najistejšia forma vzťahu.

 

Premiéra filmu Manželstvá z tlakového hrnca sa uskutoční 5. marca na Malej scéne v Bratislave. Bližšie informácie o filme aj projekte nájdete na stránke Tlakový hrniec.

Fotografie: Mona Múza