V paneláku lásky (stĺpček)

Keďže už tak či onak nedokážem myslieť na nič iné, poviem vám o svojom zápase s 90-ročným partizánom. Bývam na treťom poschodí, on na piatom. Delili nás len tri metre, napriek tomu som partizána nestretol ani raz počas nášho šesť rokov trvajúceho susedstva. Jeho vnučka ma práve robí najšťastnejším mužom na okolí.

Nedokážem to ďalej rozvádzať, proste sme len šťastní. Milujem jeho vnučku, jeho vnučka miluje mňa, jeho vnučka miluje jeho, on miluje svoju vnučku, a popritom v mojej kuchyni zaľúbený rakúsky šansoniér si zhlboka pradie milostné blues. Môj slovenský panelák sa trasie láskou. Jediná vnučka partizána je však tiež polovičnou sirotou a oznámila mi: „Môj dedo je ten, koho môžeš požiadať o moju ruku.“ To je môj jediný problém.

Za seba môžem povedať, že ho úplne uznávam. Kto v Európe vie, že v roku 1944 v Slovenskom národnom povstaní bojovalo takmer toľko mužov ako v Résistance dvadsaťnásobne početnejšieho Francúzska? Približne 300 z nich je ešte nažive. V marci im usporiadali slávnostný akt s reálsocialistickými typmi funkcionárov, na ktorý sa neráčil ani jeden minister. Hrdá vnučka prevzala pamätnú medailu.
Keď dedkovi na piatom poschodí rozprávala o svojom novom mužovi, na treťom mi bilo srdce. Vraj povedal: „Už nikdy v živote nebudem šťastný.“ Vraj sa opýtal: „Čo robí?“ – „Píše.“ – „Horšie si si nemohla vybrať.“ – „A odkiaľ je?“ – „Je Rakúšan.“ – „No ešte toto.“ Posledná veta vraj bola mienená aj trochu milo. „Zvykne si,“ povzbudzuje ma vnučka s neistou nádejou, „zvykol si na všetko“.

Znechutene sa dal nahovoriť na zoznámenie, v kaviarni. Bol filozof, 40 rokov prednášal voľným štýlom, hovoril jasnou, ľubozvučnou slovenčinou. Jeho dcéra, jeho vnučka, všetci mu viseli na perách. Veľa toho pochodil, „keď sa pozriem z okna, poznám každý strom“. Rozprával o roku 1944: „Nemci boli odvážni, hľadali nás vysoko v horách. Nemalo to zmysel, pretože sme nemali zbrane. Po dvoch mesiacoch nás velitelia poslali domov. Neostávalo mi než dúfať, že ma nikto v dedine neprezradí.“ V onen večer ma vraj partizán pochválil ako „muža z katalógu“. V noci však nemohol spať, trýznila ho myšlienka, že jeho vnučka padla za obeť akémusi kaviarenskému povaľačovi. Na druhý deň si dal k sebe vyniesť moje texty. Po siedmich stranách mu stačilo a šiel spať. Môj novoveský krčmový priateľ povedal: „Ja fandím partizánovi. Nech máš aj Bentley, preňho je to nič. Rešpekt si musíš zaslúžiť, bude to na roky.“

Nedávno ma poprosili, aby som prišiel na piate do obývačky. Partizán gestikuloval vo svojej fotelke, hovoril o svojom rodnom kraji. Na Gemeri poznám náhodou každý zapadlý kút. Jeho otec, robotník z evanjelickej dediny, sa obracal, aby svojim mnohým deťom zaplatil čo najlepšie vzdelanie. „Na začiatku to nikto nechápal, ale po rokoch chodil po dedine ako všeobecne vážený muž.“ Rozprávanie ma dojalo. Aj ja chcem byť raz takým otcom, ležalo mi na perách. Partizán však nemá rád žiadnu sentimentalitu. Tak som radšej mlčal.

No aj tak som vzájomné porozumenie pokazil. Odhadoval som ho na kultúrne konzervatívneho ľavičiara, už len preto, že svojej vnučke stále hrozí zošitím jej roztrhaných džínsov. Inak hrozba, ktorú treba brať vážne, na piatom poschodí vie šiť len partizán. Zamrazilo ma, keď sa zrazu označil za „liberála“. „Ja som konzervatívec,“ odpovedal som na jeho otázku, „ale nebojte sa, ja som normálny konzervatívec.“ On nato: „Konzervatívec nemôže byť normálny.“

Ďalšou ranou bolo, keď prišiel na to, že doručené koláče som zaplatil ja. On je muž princípov, malá korupcia ho poburovala. Potrebujem nový plán. Udržanie mladej ženy, uživenie rodiny – to všetko mi pripadá ako maličkosť v porovnaní s bojom o priazeň partizána na piatom poschodí. Sedemdesiat rokov po víťazstve nad fašizmom nemám žiaden iný cieľ.

Martin Leidenfrost

Ilustračné foto: flickr.com (Milan Cupka, licencia CC by 2.0)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo