Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
25. február 2020

Vládnuť radšej bez Sme rodina alebo bez PS/Spolu?

Ak KDH prejde, do úvahy prichádzajú obe možnosti.
Vládnuť radšej bez Sme rodina alebo bez PS/Spolu?

S Borisom, s Mišom alebo s obidvomi? Už po sobote môže Igor Matovič čeliť tejto dileme. FOTO TASR – Martin Baumann

Dlhé mesiace sa pri interpretácii volebných preferencií hrala taká hra: Vyskladala by to súčasná opozícia len s hnutím Borisa Kollára alebo aj bez neho?

Medzičasom sa však prejavili trendy, ktoré by mohli naznačovať, že do parlamentu sa nedostane strana Andreja Danka, Smer zoslabol a Kotleba nerastie. A ak SaS a KDH prekonajú päťpercentný prah, výsledok môže umožniť, že budúca koalícia sa pohodlne zaobíde dokonca aj bez percentuálne silnejšej strany, napríklad PS/Spolu.

Nie sme to my, kto túto debatu otvára. Už včera dostal Igor Matovič otázku v rámci predvolebnej diskusie Denníka N, či by bral do prípadnej koalície radšej PS/Spolu alebo Sme rodina. Možnosť, že by opozícia poskladala vládu aj bez Michala Trubana a Miroslava Beblavého, dnes rozoberal tiež denník SME.

Igor Matovič, ktorý sa môže stať víťazom volieb s poverením zostaviť vládu, včera odpovedal, že by preferoval ústavnú väčšinu. To znamená vziať do vlády aj PS/Spolu a súčasne nelámať palicu ani nad hnutím Borisa Kollára.

Dnešná správa o obžalovaní Gábora Grendela pre údajné porušenie bankového tajomstva Mariána Kočnera opäť pripomína, že dominantnou témou týchto volieb je odkliatie uneseného štátu, ako ho odhalilo vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Teda záujem, ktorý spája konzervatívcov aj liberálov. Práve Grendel patrí k liberálnejším tváram na Matovičovej kandidátke, no dlhé roky úzko spolupracoval aj s konzervatívcom Danielom Lipšicom. 

Priorita odkliatia uneseného štátu naznačuje, že voľby 2020 sú niečo ako voľby 1998. Vtedy pravicové strany vytvorili koalíciu s ľavicovými stranami SDĽ a SOP, aby s ústavnou väčšinou poupratovali po období mečiarizmu.        

Dá sa argumentovať, že záujem prinavrátiť unesený štát občanom je taký dôležitý, aby na ďalšie štyri roky prekryl kultúrno-etické témy. Inak povedané, predpokladom širokej koalície by bolo, aby všetci aktéri od začiatku prijali status quo v citlivých civilizačných témach.

Ak bude karty po voľbách rozdávať OĽaNO, toto bude zrejme cesta, ktorú Igor Matovič bude presadzovať. A do koalície sa posnaží zapojiť tak PS/Spolu, ako aj Sme rodina.

No čísla môžu naznačovať tiež odlišné scenáre vývoja. Aj diskusie čitateľov tu na Postoji ukazujú, že pre mnohých konzervatívcov je ako potenciálny partner do vlády prijateľnejší Boris Kollár než ľavicovo-liberálne Progresívne Slovensko.

Nejde len o radikálne postoje ku kultúrno-etickým otázkam. Progresívne Slovensko vyvoláva nevôľu u časti konzervatívcov aj plánmi na zavádzanie nových daní či orwellovskými nápadmi typu „ministerstvo pravdy“. Je to skrátka ľavicová strana.

Inzercia

Vízia konzervatívno-liberálnej vlády OĽaNO, SaS, Za ľudí, Sme rodina a KDH, ale bez PS/Spolu môže preto byť pre časť voličov zaujímavá. A že sa o tejto možnosti teraz pred voľbami hovorí, môže vyhovovať paradoxne tiež progresívcom. Tí sa totiž snažia mobilizovať vlastných voličov upozorňovaním na to, že sú jediní reprezentanti liberálnych hodnôt v slovenskej politike (hoci v SaS by sa mohli uraziť) a po voľbách budú v parlamente príliš silne zastúpení konzervatívci.

V každom prípade, konzervatívnym voličom i politikom možnosť vytvorenia vlády bez PS/Spolu kladie niekoľko zaujímavých otázok. Prvá sa týka bývalých voličov KDH, ktorí ho dnes už nechcú voliť, lebo sa im zdá, že pod vedením Alojza Hlinu málo tlačí na kultúrno-etické otázky:

Vyberiete si radšej možnosť, že KDH sa opäť do NR SR nedostane a Matovič tým pádom bude musieť vziať do vlády Progresívne Slovensko, alebo dáte šancu Hlinovi, aby sa do parlamentu dostal a mohla prípadne vzniknúť aj koalícia, ktorá nebude odkázaná na PS/Spolu?

Druhá otázka je, či by si konzervatívny volič vôbec mal želať, aby progresívci v širokej postficovskej vláde neboli. Je to kacírska otázka. No v politike sa oplatí premýšľať niekoľko ťahov dopredu.

Predstavme si, že by Igor Matovič PS/Spolu do vlády nevzal. Že by sa to dalo vyskladať aj bez progresívcov. V takom prípade by sa popri zdecimovanom Smere a ĽSNS s jej nulovým koaličným potenciálom stali progresívci ďalšou opozičnou silou. V parlamentnej opozícii by mohli zosilnieť a v ďalších voľbách by už vládu pokojne zostavovali oni.

Na druhej strane, účasť na vládnej zodpovednosti, vrátane nepopulárnych krokov, by mohla progresívcom pristrihnúť hrebienok. Príkladom môže byť osud českej Strany zelených v druhej vláde Mirka Topolánka. Tá vznikla v roku 2007. Tvorila ju ODS, KDÚ-ČSL a Strana zelených pod vedením Martina Bursíka.

Topolánkov kabinet skončil po dvoch rokoch vyslovením nedôvery. No kým v roku 2006 Strana zelených ešte získala 6,3 percenta hlasov, v roku 2010 sa s 2,4 percentami už nedostala do Poslaneckej snemovne. Okrem vnútrostraníckych konfliktov k tomu zrejme prispela aj praktická skúsenosť voličov s vládnutím tohto subjektu a jeho presadzovanými progresivistickými prioritami...

Samozrejme, všetko toto sú len podmienečné špekulácie, závislé od množstva premenných. Pre zjednodušenie sme sa vôbec nevenovali osobným sympatiám a antipatiám medzi lídrami opozičných strán, ktoré sú často rozhodujúcejšie než programová blízkosť/vzdialenosť.

Navyše, sobotné voľby sú vzhľadom na veľa nerozhodnutých voličov stále ešte ruletou. Päťpercentný prah je hranicou, pod ktorú môže všelikto prepadnúť, kým iný naopak môže prekvapiť, že sa vynorí nad jeho úrovňou.

Odporúčame