Pred tromi týždňami, tesne predtým než sa zjavili prvé prieskumy o prudkom náraste podpory pre OĽaNO, som napísal text o Igorovi Matovičovi, včerajšom outsiderovi, ktorý prebral opozičnú taktovku, dobieha či predbieha Za ľudí aj PS/Spolu, súčasne som písal o svojej skepse, prečo tento permanentný vodca plebejského povstania, ktorý nie je chorobne závislý od moci, ale od priazne virtuálneho ľudu, nedokáže vládnuť, keďže sa to prieči jeho základným inštinktom politického divadelníka.
Do volieb ostáva pár dní a tento tri týždne starý text je už vlastne fosíliou. Matovičovo hnutie medzičasom tak zmocnelo, že sa mu nemusí vyrovnať ani súčet hlasov pre Kisku a Trubana/Beblavého, ba čo viac, po pätnástich rokoch môže ako prvé poraziť Smer, tohto vyfučaného obra.
29. februára sa tak skrížia na Slovensku dva historické momenty. Tým prvým bude koniec éry Roberta Fica, to neprekvapí, postupne jej odzváňalo celé uplynulé štyri roky. Tým druhým momentom mal byť podľa nálad v roku 2019 triumf liberalizmu, ale napokon ním bude triumf emokracie, vlády emócií, ako o nej v inom kontexte písal presne pred rokom historik Niall Ferguson.
Pôjde o osobný triumf emokrata Matoviča, majstra svojho žánru, ktorý len včera naháňal davy pred Bonaparte a z parlamentu robil cirkus, zatiaľ čo dnes napomína svojich zúfalých učňov z PS/Spolu, že aj cirkus musí mať svoj štýl, aby mu publikum uverilo. Lebo v jeho divadle sa ráta len emócia, ktorá vyznie dokonale autenticky, matovičovská emokracia by sa dala nazvať aj autentokraciou.
Včera sa tak naplnil obraz, ktorý bol celé desaťročie s OĽaNO mimo rámca predstaviteľnosti. Igor Matovič o sebe hovorí ako o budúcom premiérovi a nikto sa tomu nesmeje, jeho prívrženci sú nadšení, opoziční kritici prežívajú úzkosť z podoby toľko očakávanej zmeny a Robert Fico s Petrom Pellegrinim by už najradšej finále kampane strávili v posteli.
Matovič oznámil svoje premiérske ambície pred kulisami, ktoré majú očariť autenticitou. V rozhovore s dcérkou Klárou hovorí, že ako každý predseda politickej strany má aj on ambíciu byť premiérom, lebo z tohto postu možno najviac meniť Slovensko. A neskôr formuluje aj svoje premiérske – alebo plebejské? – krédo: chce byť premiérom všetkých voličov, obzvlášť sa chce zaujímať o problémy ľudí, ktorí sú nevoličmi a v politiku už neveria.
Už o pár dní môže byť Igor Matovič ako dezignovaný premiér realitou.
Ale naozaj môže byť premiérom stabilnej vlády, ktorá neexploduje po pár mesiacoch – napríklad preto, že premiérovmu hnutiu náhle klesnú preferencie a premiér prepadne panike zo straty priazne? Alebo keď príde prvá koaličná kríza – a ona zákonite príde hneď po opadnutí prvotnej eufórie –, premiér ju navrhne vyriešiť tým, že pošle svojich koaličných partnerov na detektor lži? Alebo takúto krízu vyvolá sám tým, že si tajne nahrá a zverejní rozhovor s nejakým ministrom (aby ho usvedčil z netransparentnosti či neúprimnosti, ako inak) alebo zverejní to, čo mu koaličný líder či minister povedal v dôvernom rozhovore, pretože hranice medzi súkromným a verejným sa u neho vždy tak trochu stierali? Bude sa dať vládnuť dlhšie než pár mesiacov v každodennom móde, čo zas vymyslí politik, pre ktorého je dôležitejšia dnešná nálada než včerajšia dohoda?
Iste, všetky otázky sú sugestívne a predznačujú skepsu. Od marca či apríla si ich už nebudeme klásť, ale budeme na ne odpovedať v situáciách, ktoré si ani nedokážeme predstaviť, s Matovičom máme len jednu istotu, určite prekvapí.
Ale poctivé je aj rátať s možnosťou, či my kuvici lídra OĽaNO v skutočnosti nepodceňujeme, pretože tento politický talent svojho druhu je schopný zvládnuť akúkoľvek transformáciu, aj na premiéra, ktorý bude nielen celkom iný než všetci jeho predchodcovia, ale aj schopný vládnuť.
Keď v týchto dňoch zatváram oči, mám pred nimi prvé okamihy po príchode Matoviča do parlamentu, naivný výraz jeho ešte chlapčenskej tváre, prvé vyhabkané vety, jeho šľapky a plátenné nohavice v parlamente, 20 miliónov, ktoré mu mal niekto ponúkať za pád vlády, jeho hrozby, že čerstvo vymenovanú Radičovej vládu povalí, ak koalícia nepristúpi na jeho požiadavky, anketu Nového času, v ktorej ho čitatelia zvolili za najhlúpejšiu celebritu roka 2010.
Lenže prešlo niekoľko mesiacov a bolo zjavné, že Matovič nie je hlupák, ale človek obdarený intuíciou aj inteligenciou. V jednej televíznej diskusii bol ťažkým partnerom aj pre Ivana Mikloša, s ktorým nechcel diskutovať nikto zo Smeru. A keď spolu s Radoslavom Procházkom odmietol vtedajší koaličný návrh na zrušenie Ficovho zákona o odoberaní občianstva, okolo tej témy nespravil iba šou (Orbána čakal s transparentom v tvare srdca: „Máme radi našich Maďarov, nekradnite nám ich“), ale uchopil ju racionálnejšie než zvyšok scény. Mimochodom, odvtedy ho Béla Bugár nevie vystáť.
Spomínam si ešte na jednu tvár Igora Matoviča: keď sa v septembri a októbri roku 2011 všetci účastníci vojny o euroval, SDKÚ aj SaS, nezadržateľne rútili k priekope, za ktorou nasledoval pád strmhlav dole, Matovič vtedy blúdil po parlamente a neveriacky krútil hlavou, prečo všetci bláznia a idú tak lacno odovzdať moc Ficovi.
Matovič sa vtedy núkal aj Dzurindovi ako sprostredkovateľ zmieru, prirodzene, dvojnásobný expremiér toho trnavského šaša vysmial. Šašovi však bolo treba trochu viac načúvať, aj on hovoril, že nechce hlasovať za euroval, ale ak premiérka Radičová spojí hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde, on sa na takomto hlasovaní nezúčastní, lebo najdôležitejšie je nepripustiť návrat Fica. Richard Sulík dodnes ľutuje, prečo v ten osudný deň, 11. október, ktorý zmenil beh jedného desaťročia, nevyšiel zo sály, nech všetci chápu, že on neustúpi, to hlasovanie treba stiahnuť a celý tlak treba vyvinúť na opozičný Smer. Aj Dzurinda neskôr priznal, že sa malo postupovať podľa holandského vzoru, časť vlády presadila euroval spolu s opozíciou, samozrejme, tento oneskorený Dzurindov odkaz bol aj štuchnutím do Ivety Radičovej, že on by to riešil inak.
No v tú jeseň rozjatrených eurovalových vášní to bol Igor Matovič, ktorý ako jeden z mála nepôsobil ako kamikadze. Rovnako to bol tento istý Igor Matovič, ktorý o pár mesiacov nasadil do antigorilích protestov svojich ľudí, aby žiadali politikov posadiť na detektor lži, potom zohral hereckú etudu, ako treba vyhovieť požiadavkám verejnosti, a pár týždňov pred voľbami si kvôli tomu rozbil kandidátku. Vyzeralo to ako jazda kamikadze, ale keďže sa voličsky vzájomne zdecimovali SDKÚ aj SaS, on to prežil a odvtedy prežil aj zdanlivo beznádejné situácie.
S Igorom Matovičom som za tie roky robil viaceré rozhovory, vždy ma fascinovala kombinácia jeho talentu aj bláznovstva a vždy som sa sám seba po takom rozhovore pýtal, čo je z tej naivity spravodlivého v ňom autentické a či ju iba potmehúdsky nepredstiera a inak sa nám všetkým vo svojej prefíkanosti vysmieva. A stále znovu zisťujem, že hoci ho verejnosť berie ako najautentickejšieho politika dneška, práve do jeho hlavy vidím zo všetkých súčasných lídrov najmenej.
Teraz, keď sa po prvom marci naplno dotkne moci, už maska nebude fungovať, moc až príliš obnažuje politickú podstatu. Dovtedy je lepšie vydržať so zatvorenými očami.