Prečo sú na tom protestanti ešte horšie než katolíci? (výber)

O Nemecku, ktoré čelí výzve, ako prijať v tomto roku 400-tisíc azylantov, o vojne dvoch najčítanejších európskych týždenníkov a o kríze cirkvi Martina Luthera. Môj výber z európskej tlače.

Tomáš Bella píše v N-ku, že ak neprijmeme aj ekonomických imigrantov, ktorí prešli strastiplnú cestu do Európy, „tak nič iné z našej civilizácie už nemá žiadnu cenu“. Ale je to také jednoduché?

Der Spiegel si v titulnej téme posledného čísla kladie otázku, kde je hranica únosnosti nemeckej hostiteľskej kultúry – v tomto roku pribudne v Nemecku až 400-tisíc azylantov, kým len nedávno ich prichádzalo okolo 30-tisíc ročne. Súčasný počet je tak najvyšší od roku 1992, čo bol rok, keď krajina doslova aj prenesene smrdela benzínom. Náckovia vtedy vypaľovali ubytovne azylantov a politici mainstreamu hovorili o tom, ako treba „azylantov popadnúť za golier a vyhodiť“. Spiegel sa ustarostene pýta: Nezopakuje sa to, vydrží veľkorysá hostiteľská kultúra Nemcov takýto nápor?

Týždenník je na Nemcov na jednej strane hrdý: po celej krajine pomáhajú utečencom, nosia šaty, hračky, hygienické pomôcky. Najmä vlna utečencov z Iraku, Sýrie, ktorí utekajú pred smrťou, tak vyvolala veľkú mieru spolupatričnosti. Na druhej strane, azylové domy či centrá prvého kontaktu sú preplnené na prasknutie, v mestách sa stavajú stany, radikálna scéna ožíva. Spiegel sa obáva, či sa všeobecná nálada čoskoro neprehupne do hesla „Ausländer raus!“, ako to dnes cítiť v tradične radikálnejšom Sasku.

„Čo potom, keď z jednotlivých osudov, jednotlivých ľudí sa stane masa, taká veľká, že všetci pomocníci v krajine to už nebudú schopní uniesť?“ pýta sa týždenník. Ani Spiegel pritom nemá jasnú odpoveď, píše, že dvere musia ostať otvorené úbožiakom zo Sýrie a Iraku. Ale komu ešte? „Dôvodom na azyl nie je sen o lepšom živote,“ čiastočne si odpovedá týždenník.

♦♦♦

A Spiegel ešte raz, táto story je však zábavnejšia. Dvaja spieglovskí redaktori navštívili v aténskom byte Janisa Varufakisa. U tohto bývalého gréckeho ministra financií a súčasne ikony svetovej ľavice si v týchto týždňoch vymieňajú kľučky zástupcovia najvýznamnejších novín. Reportáž Spieglu z dvojhodinového stretnutia je sčasti vtipná, najmä keď Varufakis pred redaktormi zvukmi a gestami imituje Wolfganga Schäubleho a ďalších ministrov financií eurozóny opisuje ako Schäubleho mopslíkov. Ale sčasti aj nudná, keďže viaceré jeho hlášky sú už viacnásobne zrecyklované. Vyvrcholenie však príde na záver, no nesúvisí s Varufakisom, ale s rivalitou medzi dvomi nemeckými týždenníkmi. Keď jeden z redaktorov Spiegla na chvíľu vybehne z Varufakisovej obývačky, naďabí pri dverách na kolegu z týždenníka Stern. „Chcel načúvať, ako vedie Spiegel rozhovor?“ pýtajú sa redaktori Spieglu.

Neskôr vysvitne, že známy kolega zo Sternu trávil vo Varufakisovom byte niekoľko dní a nocí, aby viedol s exministrom dôkladné rozhovory. Víťazom vnútronemeckej mediálnej vojny sa stal Spiegel: jeho reportáž s obohraným Varufakisom získala nečakané korenie a Stern je teraz všetkým na smiech.

♦♦♦

Na tomto príbehu je najzaujímavejšia táto fotografia. Talianske l’Espresso sprístupnilo na webe svoj júnový printový text a exkluzívne získanú fotografiu – sú na nej zachytení dvaja sympatickí ockovia, ako šantia s deťmi v mori. Text je nazvaný "Úsmev zla", fotka je z leta 1979 a tí dvaja sympaťáci sú v skutočnosti mafiánski bosovia z Cosa nostra, Totò Riina e Leoluca Bagarella, ktorí práve zavraždili policajta Borisa Giuliana a chystajú sa zabiť sudcu. Od tejto kúpacej idylky v mori ich neodrádzal ani fakt, že ich talianska polícia už v tom čase hľadala ako obzvlášť nebezpečných zločincov.

♦♦♦

Franfurkter Allgemeine Zeitung uverejnil štúdiu berlínskeho Inštitútu pre obyvateľstvo a rozvoj, ktorý porovnával západ a východ Nemecka 25 rokov po zjednotení. Vyplýva z nej, že znovuzjednotenie je pomerne úspešný príbeh, obe časti Nemecka ekonomicky aj mentálne zrastajú, no mnohé rozdiely pretrvávajú. Priemerný hrubý plat východného Nemca je 2800 eur, tri štvrtiny toho, čo zarába západniar. Kým na západe chodí do jasieľ len štvrtina najmenších detí, na východe až polovica. Rozdiel je aj v náboženstve, na západe dostáva výchovu v religióznom duchu tretina detí, na východe len každé ôsme.

Nemci zo západu sú náklonnejší k prisťahovalcom, na východe žije viac singlov aj tých, čo nedokončili školu. A teraz azda najdôležitejší rozdiel: východní Nemci pijú viac piva.

♦♦♦

Glosátor týždenníka Focus Alexander Kissler sa nečuduje, prečo zažívajú protestanti v Nemecku ešte väčší úbytok veriacich než katolíci (viac o téme sme nedávno písali tu). Podľa neho „cirkev, ktorá sa modlí to isté, čo hlásajú ostatní, nepotrebuje žiaden človek“.

Evanjelická cirkev, podobne ako katolíci, pozýva veriacich na „púť za klimatickú spravodlivosť“, jej bádenský biskup označuje za výzvy doby „klimatické zmeny, nespravodlivé rozdelenie bohatstva, vzdelanie a zdravie, ľudské práva“. Cirkev tiež v rámci pôstnej akcie pre rok 2015 vyzývala evanjelické ženy, nech pôst prerušia, „ak na vlastnom tele spozorujú odchýlku od svojej vysnívanej postavy“. A otázku, ako zjednotiť teológiu s požiadavkou rovnakopohlavných manželstiev, odbíja Lutherova cirkev takto: „Ak sa hodnoty ako láska, vernosť a zodpovednosť, ktoré sú významné pre manželstvo, rozšíria aj v rámci ostatných foriem životných partnerstiev, tak to vítame“.

Ale načo je cirkev, ktorá má na všetko názor, ale už nemá kresťanské presvedčenie, pýta sa Kissler a dodáva - keď cirkvi hovoria to isté, čo politici, lobisti, marketingoví experti či ľudia v mimovládkach, "už nie sú viac apoštolmi, ale iba zosilňovačmi všeobecného ideologického šumenia. Už nie sú kompasom, ale ozvenou, stále len ozvenou“.

Martin Hanus

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo