Zberba z hnutia antifa, krajne ľavicovej skupiny aktivistov, hrubo útočí na ľudí pravicového zmýšľania. Ľudia sa potom právom pýtajú, kde vlastne na politickom spektre nachádzame fašizmus. Pozrime sa veľmi krátko na progresívcov (moderných liberálov) cez oči konzervatívcov.
Asi najdôležitejšie je porozumenie politickému spektru.
Ako ukazujú západné prieskumy, učitelia škôl sú prevažne ľavicovo orientovaní liberáli (až dvanásť liberálov pripadá na jedného konzervatívneho učiteľa)1. Je teda celkom možné, že túto svoju ideológiu a politickú náklonnosť odovzdávajú ďalej. Tomu sa zrejme nedá vyhnúť.
V školách sa dozvedáme nasledovné rozdelenie extrémnej pravice a extrémnej ľavice. Naľavo sa nachádza komunizmus a napravo fašizmus.
Obr. 1: Ako nám zjednodušili pohľad na extrémnu ľavicu a extrémnu pravicu v škole. Os x nemá žiaden význam a pomenovanie.
Keďže je fašizmus napravo, potom „to dobré“ sa nachádza naľavo. Čo je ale tá os, na ktorej sa spektrum rozprestiera? Niektorí si myslia, že je to os názorová. Ale keď sa nad tým zamyslíme, toto nie je dostatočná odpoveď na otázku, čo uvedená os znamená.
Otázka, ktorú sme si položili, je dôležitá. Potrebujeme rozdeliť ľavú a pravú stranu na základe konkrétnej pomenovanej osi. Keďže jednotlivé politické zriadenia sa delia najmä podľa toho, aká moc im prislúcha, bude najlepšie rozdeliť si os na základe moci štátu. Moc štátu je z praktického pohľadu určená množstvom daní, ktoré štát získava. Konezervatívci majú jedno porekadlo: „Čím väčší štát, tým menší občan“ alebo tiež: „čím silnejší štát, tým slabší občan.“ Nie len, že to je logické, ale ako si ukážeme, aj veľmi dôležité pri pohľade na svet.
Obr. 2: Rozdelenie ľavice a pravice, keď os má jasný význam: na základe toho, akú moc má štát.
Keď rozdelíme os podľa moci štátu, dostávame sa k podstate a na os môžeme poukladať jednotlivé formy vlády. Americká politika nám poslúži na objasnenie dvoch strán: vľavo sú demokrati a vpravo sú republikáni. Dá sa tiež povedať, že vľavo sú socialisti a vpravo kapitalisti. Pozrime sa teda na to, ako vieme na túto os poukladať jednotlivé vlády.
Obr. 3: Rozdelenie najčastejších foriem vlád, s ktorými sme sa v histórii stretli.
Keď sme si na základe moci štátu rozložili jednotlivé vlády, vieme tam teraz poukladať aj iné pojmy a zdôrazniť moc štátu osou „Y“. Čím viac ide človek doľava, tým viac sa stretáva s etatizmom, tj. prehnaným zdôrazňovaním dôležitosti štátu a na konci ľavice je diktátorská moc prejavená v autokratickej vláde. Čím viac ideme doprava, tým štát má nižší význam, čo vie skončiť až v anarchii.
USA ani Slovensko nie je demokracia (hoci máme demokratické voľby), ale republika – čiže by sme mali usilovať o vládu práva. Je v tom zásadný rozdiel, ktorý si treba uvedomiť. Podľa uvedeného grafu je jednoduché si predstaviť, že demokrati majú najbližšie ku oligarchii. Niet divu, že sociálni demokrati (alebo skôr demokratickí socialisti) majú viac káuz a že práve medzi nimi sa nachádzajú komunisti, zelení aktivisti a rôzni „bojovníci za ľudské práva“.
Obr. 4: Zdôraznenie moci štátu osou y a približné rozmiestnenie charakteristík ľavice a pravice.
Ešte by sa oplatilo objasniť dva pojmy: Progresivizmus (moderný liberalizmus) a klasický liberalizmus.
Konkrétnejšie sa jedná o klasický liberalizmus, ktorý zastával najdôležitejšie práva a slobody, ako napríklad sloboda prejavu, sloboda náboženského vyznania, sloboda svedomia či sloboda zhromažďovať sa a sloboda reči. Z ekonomického pohľadu zastával kapitalizmus, tj. slobodu obchodu s čo najmenšími reguláciami štátom (to je blízke pojmu libertarianizmus, ktorého zástanci odporujú štátnej moci).
Naopak, dnešní moderní sociálni liberáli stoja často krát proti týmto hodnotám: sú to egalitárski socialisti plní politickej korektnosti, ktorou sa snažia umlčať iný názor ako je ten ich. Ich ďalšími charakteristikami sú: odmietanie akýchkoľvek hierarchií, neustále zdôrazňovanie rasovej otázky, popieranie rozdielov medzi mužmi a ženami, zaťaženosť menšinami, kultúrny relativizmus, zelený alarmizmus, feminizmus, atď.
Tí, ktorí si tieto pojmy mýlia, si myslia, že fašizmus je proti ľavicovému liberalizmu, resp. progresivizmu. Lenže, ako si ukážeme nižšie v texte od Mussoliniho, fašizmus stál proti pravicovému, klasickému liberalizmu.
Mnohí ľudia si ešte pamätajú totalitu. Ľavica vedie skupinovú až kolektivistickú politiku. V socializme nemá jednotlivec hodnotu, ale skupina, resp. spoločnosť. Naopak, individualizmus kladie zodpovednosť na jednotlivca a na druhej strane si váži každého jedného človeka. Individualizmus hovorí, že keď sa zmenia jednotlivci, zmení sa aj spoločnosť. Kolektivistický socializmus sa snaží zmenami v spoločnosti zmeniť človeka – čo história preukázala ako nefunkčnú utopickú predstavu marxistov.
Video: Vysvetlenie rozdielov medzi ľavicou a pravicou. Dve videá zo zoznamu majú české titulky.
Teraz sa môžeme pozrieť na pojem fašizmus a najlepšie bude, keď načrieme priamo do učebnice tejto zlej ideológie.
Aby sme zistili, čo je fašizmus, treba sa oprieť o pôvodné texty tejto ideológie. Takýmto textom je Doktrína fašizmu (La Dottrina del Fascismo). Tento dokument napísali Mussolini a Gentile (filozof fašizmu vychádzajúci z marxistického pozadia) a jeho cieľom je popis fašizmu. Hneď v úvode tvrdia, že fašizmus je „duchovná“ záležitosť, čiže ideológia alebo náboženstvo. Čitateľ sa ďalej dozvie nasledovné:
Anti-individualistický, fašistický koncept života zdôrazňuje dôležitosť Štátu a prijíma jednotlivca len do tej miery, pokiaľ sa jeho záujmy nepretínajú s tými štátnymi, ktorý stojí ako svedomie a univerzálna vôľa človeka ako historickej entity. Je v opozícii klasickému liberalizmu, ktorý povstal ako reakcia absolutizmu a vyčerpal svoju historickú funkciu, keď sa Štát stal vyjadrením svedomia (mravného presvedčenia) a vôle ľudu. (Klasický) liberalizmus popieral Štát v mene jednotlivca; Fašizmus znovu potvrdzuje právo Štátu ako vyjadrenie skutočnej podstaty jednotlivca. … Fašistická predstava Štátu zahrňuje všetko; mimo to (Štát) neexistujú žiadne ľudské alebo duchovné hodnoty, a nie to ešte hodnota. Takto chápané, Fašizmus je totalitný a Fašistický Štát - zlúčenie a zhrnutie všetkých hodnôt - vysvetľuje, rozvíja a zmocňuje celý život ľudu. (Doktrína fašizmu, Gentile a Mussolini)
Práve toto sú dôvody, prečo najvýznamnejší ekonomicko-politický mysliteľ 20. storočia, F. A. Hayek radí fašizmus do ľavice. Hayek žil v dobe Hitlera a Mussoliniho a bol zástancom klasického liberalizmu. Teda nie je pravda, že každý politológ či historik považuje fašizmus za krajnú pravicu. Platí síce, že väčšina akademikov dáva fašizmus do krajnej pravice, ale ako je uvedené na začiatku článku, väčšina učiteľov sú ľavičiari, a preto je možné čakať istú mieru zaujatosti. Vyššie uvedený jednoduchý obrázok hovorí, že republikáni sú skôr bližšie ku anarchii ako ku totalite. Fašizmus je totalitný a pravičiari nemajú radi silný štát, ktorý má tendenciu prerásť do totality.
Jonah Goldberg2, jeden z najznámejších politických komentátorov, žurnalistov a analytikov v Spojených štátoch, je presne toho istého názoru. Napríklad vo svojom "NY Times" bestselleri tvrdí, že Hitler bol muž ľavice. Argumentuje, že fašizmus a komunizmus sú „úzko spätí historickí súperi za tie isté ustanovenia.“
“Čo my nazývame liberalizmus, novozriadená bašta amerického progresivizmu, je v skutočnosti potomok a prejav fašizmu. To neznamená, že je to tá istá vec ako Nacizmus. Ani to nie je dvojička talianskeho fašizmu. Ale progresivizmus bol sesterským hnutím fašizmu a dnešný liberalizmus je dcérou progresivizmu. Niekto by mohol porovnanie vyhnať do extrému a povedať, že dnešný liberalizmus je dobre mienená neter európskeho fašizmu. Je sotva identická jej škaredším príbuzným, no napriek tomu nesie zahanbujúcu rodinnú podobu, ktorú len málo ľudí dokáže uznať. ” (Jonah Goldberg, Liberal Fascism)
Goldberg tvrdí, že aj seriózni odborníci argumentujú: Nacizmus nebol fašistický, fašizmus neexistuje alebo že je to najmä sekulárne náboženstvo. Hovorí, že jasný konsenzus, či fašizmus je krajnou pravicou alebo krajnou ľavicou, neexistuje. Ľavičiari však používajú toto slovo tak často, akoby presne vedeli, čo to je a navyše ho vidia všade, len nie v zrkadle.
Nemecký sociálny vedec Ernst Nolte má na fašizmus šesť bodovú definíciu. Definuje fašizmus na základe toho, čo fašizmus popiera. Napríklad, fašizmus je proti konzervativizmu a proti klasickému liberalizmu.
Video: Je fašizmus ľavicový alebo pravicový? Pohľad, ktorý prináša Dinesh D'Souza. S CZ titulkami.
Konzervatívci si uvedomujú, že nevedia voliť postmoderných progresívcov, ktorí chcú priniesť radikálne zmeny do niečoho, čo západná civilizácia budovala mnoho rokov. Sme tam, kde sme kvôli tomu, že sme sa oslobodili od totality a od silného štátu sme upriamili zrak na slobodu jednotlivca. Konzervatívni ľudia spozornejú, keď prichádzajú na scénu ľudia, ktorí tvrdia, že chcú urobiť fundamentálne zmeny, ktoré zahŕňajú zmeny hodnôt, na ktorých ešte donedávna stála celá západná spoločnosť, ktorú poznáme. Ľudia, ktorí poznajú históriu a vedia, že sa môže opakovať, nechcú umožniť štátu či ľuďom socialistického zmýšľania, aby nad nimi prevzali kontrolu.
Kto sú to progresívci? Sú to ľudia, ktorí chcú napraviť spoločenské problémy, nerovnosti či nespravodlivosti za použitia štátu. Aby to bolo možné, štát (a na jeho čele pár ľudí) musí získať moc nad ľuďmi. Ľavičiari k tomu okrem iného používajú obmedzenie slobody reči a vyhadzujú tých, s ktorými nesúhlasia. Nedávno bola vyhodená J.K. Rowlingová za to, že prejavila svoj názor a postavila sa za to, že existujú dve biologické pohlavia.
Bolo by dobré spomenúť aj tieto dve veci: rasizmus a antisemitizmus. Tieto hodnoty sa tiež nemusia nachádzať v krajnej pravici. Vezmime si posadnutosť ľavice rasovou otázkou alebo ľavicové hnutie BDS, ktoré je extrémne antiizraelské. Napríklad, boli to práve republikáni, ktorí zrušili otroctvo a boli to demokrati, ktorí sa ho snažili udržovať a navyše demokrati podporovali KKK.
Existujú dôvody, prečo mnohí uznávaní sociológovia, filozofovia, historici či politológovia situujú fašizmus do krajnej ľavice. Základný dokument popisujúci fašizmus vyjadruje, že fašizmus je proti individualizmu, proti klasickému liberalizmu, konzervativizmu, a teda všetkému tomu, čo sa nachádza v politickom spektre napravo. Zároveň vyzdvihuje štát nad všetky iné hodnoty. Toto nápadne pripomína pokusy ľavice získavať cez vyššie dane vyššiu moc nad občanmi, pričom sa ich snaží udržať pod obmedzeniami byrokracie a zatiaľ potláča základné ľudské slobody.
Dnes vidíme na svetovej scéne ľavicovú, milšiu formu fašizmu, ktorú viacerí židovskí myslitelia označujú za tú horšiu formu.
Použitá literatúra:
1) The Doctrine of Fascism (Benito Mussolini, 1932): http://www.worldfuturefund.org/wffmaster/Reading/Germany/mussolini.htm
2) Liberal Fascism (Jonah Goldberg)
Poznámky pod čiarou:
1. https://www.washingtontimes.com/news/2016/oct/6/liberal-professors-outnumber-conservatives-12-1/
2. Jonah Goldberg bol magazínom The Atlantic identifikovaný ako jeden z top 50 politických komentátorov v Amerike. V roku 2011 získal ocenenie žurnalista roka R.J. Novak-a. Jeho syndikovaný stĺpec je pravidelne uverejňovaný v približne 100 novinách po celých Spojených štátoch.