Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
21. február 2020

Slovákmi sme, lebo nimi chceme byť

Sme tu od Veľkej Moravy, skôr by nám prichodilo nazývať sa Nitranmi.

Slovákmi sme, lebo nimi chceme byť

Bojná: Členovia historickej skupiny Herian počas podujatia Zimné oživenie hradiska Valy. Foto: TASR/ Martin Palkovič

Pred dvoma rokmi mi dali synovia k narodeninám zaujímavý darček. Objednali mi test DNA, ktorý by mi vyjavil, odkiaľ pochádzajú moji predkovia. Výsledok bol udivujúci. Podľa analýzy patrím do haploskupiny E a moji predkovia pochádzali s veľkou pravdepodobnosťou zo Stredomoria, azda až zo severnej Afriky.

Pod certifikátom bol podpis uznávaného slovenského genetika Vladimíra Feráka. Metódou na zistenie pôvodu bolo skúmanie chromozómu Y, ktorý sa prenáša po mužskej línii.

Skupina E je na Slovensku zriedkavá a podľa doterajších výskumov ju našli iba u každého pätnásteho muža. V Európe sa najviac vyskytuje v južnom Grécku. Možno tam a možno až v severnej Afrike treba hľadať mojich mužských predkov.

V Európe sa vyskytuje tucet hlavných skupín. V západnej časti kontinentu prevláda italsko-keltská a germánska, vo východnej baltsko-slovanská a indicko-iránska. Všade je to však väčšia či menšia zmes rozličných skupín.

Cítim sa dosť spriaznený so slovenským prostredím, v ktorom žijem, a moja náklonnosť k nemu výsledkom testu neutrpela. Na druhej strane som našiel tajomné vysvetlenie, prečo musím každý rok cestovať do Grécka, kde sa cítim rovnako príjemne.

Teraz však nejde o moju osobu, ale o ľudí, čo žijú v našich krajoch a volajú sa Slováci. Kto sú a odkiaľ pochádzajú?

Na odvážny krok sa podujal pri 15. výročí vzniku súčasnej Slovenskej republiky predseda vlády Robert Fico. V úvode roka 2008 sa v Martine pri pohľade do hlbokej minulosti prihlásil k starým Slovákom z čias Veľkej Moravy a miestneho panovníka z druhej polovice 9. storočia označil za ich kráľa. O dva roky nechala vláda vztýčiť sochu Svätopluka na Bratislavskom hrade.

Brnknutie na starú slovanskú strunu spojenú s riskantnou adresnosťou o pôvode predkov súčasných Slovákov vyvolalo diskusiu. Rozdelilo historikov. Časť z nich používanie pojmu starí Slováci podporila, iní boli proti. Tak to je vlastne dodnes.

Aspoň dva názory. Historik Matúš Kučera hovorí o starých Slovákoch ešte pred príchodom na Veľkú Moravu a vidí kontinuitu osídlenia do súčasnosti. Jeho oponent Dušan Kováč to považuje za dobovú interpretáciu dejín a tvrdí, že v časoch Veľkej Moravy o žiadnom členení Slovanov nemožno hovoriť.

Podľa DNA sme poloviční Slovania

Ranostredoveký pôvod Slovákov je stále zahmlený nejasnosťami. Chýbajú hlavne dostatočné písomné pramene. Prácne ich nahrádza archeológia. V posledných rokoch pribudla genetika. Tá však vyvoláva stále viac otázok ako odpovedí.

Na Slovensku patrí k baltsko-slovanskej a indicko-iránskej skupine podľa doterajších skúmaní DNA mužských predkov v priemere vyše 40 percent obyvateľov. Druhú najpočetnejšiu skupinu, 15 percent, tvoria muži viažuci sa na italsko-keltskú a germánsku skupinu. Každá z ostatných skupín má zastúpenie menšie ako 7 percent.

Z tohto pohľadu ľudia, ktorí tu dnes žijú, sú z veľkej časti potomkami Slovanov. Lepšie výsledky majú už len Rusko, Ukrajina, Poľsko a Bielorusko, pričom v posledných dvoch je prevaha slovanského pôvodu vyššia ako polovičná. V Česku je tretinový podiel tejto skupiny.

Na druhej strane, slovanských predkov nájdeme v národoch, ktoré sa dnes hlásia úplne inam. V Maďarsku majú muži predkov z baltsko-slovanskej a indicko-iránskej skupiny až v 30 percentách, v Rakúsku takmer v 20 percentách.

Ako vidieť, odvodzovať svoj pôvod zo Slovanov a pridávať im včasnostredoveké označenie starých Slovákov je veľkým zjednodušením. No racionálny základ tu predsa nachádzame. Potvrdzuje to nedávne zistenie moravských výskumníkov.

V roku 2019 vykonalo Centrum slovanskej archeológie v Uhorskom Hradišti zaujímavý výskum. Porovnalo DNA z veľkomoravských nálezov z 9. storočia v tomto meste s DNA dnešných mužov. Zhoda sa potvrdila v 18 prípadoch z 350 skúmaných súčasníkov.

Člen výskumného tímu Luděk Galuška to označil za senzáciu. Potvrdila sa rodová postupnosť medzi veľmožmi či bežnými ľuďmi, ktorých kosti našli po vyše 1 100 rokoch, so súčasníkmi. A to napriek tomu, že sa tadeto premleli mnohé armády a oblasť Slovácka postihli vojnové následky.

Slovácko je špecifické tým, že geneticky má v populácii vyšší podiel mužov slovanského pôvodu ako ostatné časti Česka. Je dokonca pravdepodobné, že jeho niekdajšie osídlenie sa udialo z územia dnešného Slovenska.

To už je priaznivá správa pre vyznávačov pomenovania starí Slováci. Vyzerá to tak, že územie Slovenska bolo špecifické už v 9. storočí za Veľkej Moravy. To potvrdzujú už aj písomné pramene, pretože nový celok vznikol spojením dvoch kniežactiev. Nitrianske kniežactvo nachádzajúce sa na území dnešného Slovenska už vtedy malo vlastnú históriu. A snažilo sa zakotviť vo vtedajšom mocenskom priestore strednej Európy.

Zrekonštruovaná vstupná brána slovanského hradiska pri Bojnej. Foto: Wikimedia.org

Ak chcel vtedajší panovník pomýšľať na vytvorenie samostatného celku, bez priazne kresťanskej cirkvi to nešlo. Historické dokumenty potvrdzujú, že snahy o pokresťančenie tu boli dávno pred vznikom Veľkej Moravy. Prvý kostol vztýčili v Nitre už v treťom desaťročí deviateho storočia. Dávno pred príchodom Cyrila a Metoda.

Kresťanstvo však nemalo ustlané na ružiach. Miestni Slovania ostávali verní svojim bohom. Týkalo sa to aj ich najvyšších predstaviteľov. Pochopiť sa to sa dá pri návšteve jedného z najvýznamnejších slovanských nálezísk v Bojnej situovanej v lesoch Považského Inovca.

Naši predkovia odolávali kresťanstvu

Ak zavítate do múzea v centre dediny Bojná, neoľutujete. Vystavené vykopávky z neďalekých hradísk vás nenechajú na pochybách, že v 9. storočí tu pôsobila vyspelá civilizácia. A bola slovanská, staroslovenská – povedané ústami milovníkov pátosu.

Do zložitosti a tajomnosti odvekých čias vás ponorí výklad miestneho nadšenca, na ktorého vás navigujú v múzeu a ktorý vás zavedie na hradisko. Spolupracuje na vykopávkach a odhaľovaní starých čias. A kladie si otázky.

Jedna z najvýznamnejších sa týka výnimočných pozlátených plakiet objavených pred 15 rokmi. Slúžili na cirkevné účely, pravdepodobne boli pôvodne upevnené na prenosnom oltári a sú z obdobia okolo roku 800. Najprijateľnejšia je verzia, že pochádzali zo severného Talianska, odkiaľ sa šírila do stredodunajských oblastí kresťanská viera.

Je známe, že kresťanstvo si kliesnilo cestu medzi tunajšími Slovanmi už pred Cyrilom a Metodom a práve nález plakiet je ten pravý archeologický dôkaz. Sprievodca vás pri prehliadke upozorní, že plakety sa našli za múrmi hradiska, hoci jeho verzia sa nedá overiť. Znamenalo by to, že niekto tieto posvätné predmety vyhodil bez milosti na smetisko.

Potom vám ukáže niekoľko miest, na ktorých sa mali konať náboženské obety slovanským bohom. Mocné hradisko nesie stopy zničenia. Kto bol útočníkom? Sprievodca pošteklí vašu predstavivosť a na základe znakov preukazujúcich vykonávanie pohanských rituálov označí za útočníkov cudzie kresťanské vojsko, ktoré prišlo potrestať neústupčivosť pohanských Slovanov.

Možný odpor voči kresťanstvu nevylučuje ani vedúci archeologického výskumu na hradisku Karol Pieta. Potvrdzujú to ďalšie mimoriadne vzácne nálezy – zvony. Dva boli poškodené, čo môže byť prejavom vtedajšieho fanatického odporu proti kresťanstvu, dôkazom pohanskej vzbury a jej následného potrestania.

Ak hľadíme na prienik kresťanstva na územie dnešného Slovenska z tohto uhla, potom musíme uznať čin kniežaťa Rastislava zo začiatku 60. rokov 9. storočia skôr za akt politiky ako náboženskej horlivosti. Rastislav po prvom neúspešnom pokuse v Ríme požiadal o poslanie vierozvestcov byzantského cisára.

Legitímnosť ovládania územia vtedy viac vymedzovali biskupské sídla ako hranice strážené vojskom. Pozíciu budúceho kráľa garantoval viac pápež ako medzinárodná politika. Postupovať sa dalo len týmto smerom a odpor domáceho pohanského obyvateľstva sa musel zlomiť.

Z tohto pohľadu nebol Rastislav žiadnou výnimkou, na podobné kroky sa podujali ďalší Slovania – Bulhari, Chorváti či Srbi. Obdivuhodné na neskoršej byzantskej misii Cyrila a Metoda na Veľkej Morave je, že okrem politickej funkcie splnila civilizačnú a náboženskú. Priniesla vzdelanosť, písmo, začlenenie tunajších obyvateľov do európskeho civilizačného okruhu.

Tento rozmach trvajúci iba pár desaťročí bol taký silný, že kňazi miestneho pôvodu, ktorých neskôr z politických dôvodov Svätopluk vyhnal, sa potom bez problémov uplatnili v mocnej bulharskej ríši či v Chorvátsku. Hlaholika, originálne písmo exportované za hranice Veľkej Moravy, sa používala v Chorvátsku ešte 500 rokov a stala sa základom pre dnešné písma východných Slovanov.

Inzercia

V tomto si počínali naši predkovia, Veľkomoravania, ozaj sebavedomo a nás len môže mrzieť, že sa na našom území naplno neuchytil štát, ako sa to podarilo dosiahnuť s pomocou Slovanov o sto rokov neskôr maďarským kmeňom.

Veľká Morava mohla byť mocná ríša

Ak by sa Svätoplukovi a jeho následníkom podarilo udržať ríšu, otázka je, aký by to bol útvar. A koľko by dnešní Slováci mali s ním spoločné.

Na začiatku 9. storočia sa vyhranili v našich končinách dva slovanské celky. Nitrava alebo Nitriansko pokrývalo približne územie dnešného Slovenska a maďarské pohraničie po Novohradské vrchy a Bukové vrchy. Morava bola zhruba na území dnešnej rovnomennej časti Česka.

V tomto období spoznávame prvé nitrianske knieža Pribinu, ktorého moravský Mojmír I. po bitke okolo roku 833 vyháňa z Nitry. Tak vzniká Veľká Morava.

V priebehu nasledujúcich 50 rokov, hlavne za kniežaťa Svätopluka I., sa ríša rozrastá do stredoeurópskej mocnosti. V čase najväčšieho rozmachu pokrýva okrem dnešného Slovenska a Moravy ešte Čechy, Lužicu, Krakovsko, okolie Blatenského jazera, Potisie.

Ríša dokázala zlikvidovať dominantné postavenie miestnych Avarov, ktorí nadobro odišli do histórie. Intrigami svojich vládcov, silou svojho vojska a cirkevnou politikou dokázala vzdorovať Východofranskej ríši na západe a Bulharskej ríši na východe.

Rozpad Veľkej Moravy sa spája s príchodom maďarských kmeňov do stredného Podunajska. Historických prameňov opisujúcich 10. storočie je, žiaľ, málo, a preto sa musíme spoľahnúť skôr na archeologické pramene. Tie poukazujú na oveľa pestrejšiu skutočnosť, ako sú všeobecne rozšírené názory.

Príchod Maďarov a zánik Veľkej Moravy nie sú priamo na seba nadväzujúce procesy. Hoci po vojenskej porážke na začiatku 10. storočia Morava prestala formálne existovať, ostali po nej nástupcovia, aj čo sa týka územia súčasného Slovenska.

Archeologické nálezy potvrdzujú, že do tridsiatych až štyridsiatych rokov 10. storočia sa starí Maďari dostali iba po líniu Bratislava – Nitra – Levice – Lučenec – Michaľany. Severnejšie oblasti iba považovali za svoju sféru vplyvu.

Po zaujatí Nity sa na nitrianskom hrade usadili maďarskí náčelníci Taš a potom jeho syn Lél, ale pôvodné kniežatstvo ostalo naďalej územne nezmenené. Hoci malo obmedzenú samostatnosť, nezanedbateľne zasahovalo do vývoja maďarských a uhorských dejín ešte po dve storočia. Zachovaná ostala pravdepodobne i jeho cirkevná administratíva, ktorá potom prehovorila do budúceho kresťanského smerovania Uhorska.

Mali by sme sa nazývať Nitranmi

Nitrania a Moravania museli mať odlišnosti už v 9. storočí, o čom svedčí pomerne nezávislé postavenie oboch útvarov pri sceľovaní budúcej moravskej ríše. Sídla veľkomoravských kráľov nepoznáme, ale vieme, že Mojmír I. vyhnal Pribinu z Nitry, aby mohol ako prvý sceliť ríšu. Aj potom malo Nitriansko v ríši osobitné postavenie, napríklad sa stalo samostatným biskupstvom.

To pretrvávalo po príchode, neskoršom usadení starých Maďarov a vzniku Uhorského kráľovstva na prelome prvého a druhého tisícročia. Nástup na trón prvého kráľa Štefana nebol vôbec jednoduchý a súvisel s Nitrianskom.

Po smrti otca sa proti veľmožovi Štefanovi vzbúril bratanec Kopáň. Štefan utiekol do Nitrianska a odtiaľ s podporou slovanských, možno staroslovenských, veľmožov Hunta a Poznana a nemeckých pomocníkov porazil vzbúrencov. Potvrdil svoju pozíciu ostrihomského veľkokniežaťa. Krátko nato, v magickom roku 1000, bol na pokyn pápeža a so súhlasom nemeckého cisára korunovaný za panovníka Uhorska.

Štefan administratívne zreorganizoval kráľovstvo, rozdelil ho na 45 hradných komitátov a podriadil pod svoju právomoc. V konečnom dôsledku to vykonal až na jedinú výnimku – Nitriansko.

Stredoveké Nitriansko bolo zhruba na území dnešného Slovenska. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Nitriansko ostávalo v podstate v tom istom režime ako za Veľkej Moravy – bolo síce podriadené panovníkovi, ale malo osobitné privilégiá. Hoci sa potom rozdelilo na menšie celky, tie podliehali nitrianskemu kniežaťu, nie priamo panovníkovi. Svoje postavenie si Nitriansko udržalo až do konca 11. storočia, keď sa nevyhlo centralizačnému osudu ostatných častí kráľovstva.

Zaujímavou epizódou vo vývoji Nitrianska bolo obsadenie jeho územia až po Dunaj na začiatku 11. storočia poľským kráľom Boleslavom Chrabrým. Ak by si boli poľskí králi udržali Nitriansko vo svojej moci, dnešné Slovensko by sa stalo súčasťou väčšieho slovanského celku. Namiesto toho od dvadsiatych rokov 11. storočia ostalo na 900 rokov v Uhorsku.

Ak by sme chceli hovoriť o vtedajších slovanských obyvateľoch na území dnešného Slovenska, potom by bolo podľa historika Jána Steinhübela správnejšie hovoriť o Nitranoch. Treba s ním súhlasiť, hlavne ak sa zamyslíme nad tým, ako vzniklo dnešné označenie Slováci.

Slovákmi nás pomenovali iní

Ak hovoríme o starých Slovákoch, často sa zameriavame iba na prvú časť výrazu – starí. Nemenej problematická je jeho druhá časť – Slováci.

V Uhorsku až do začiatku 19. storočia o Slovákoch nebolo veľa počuť. Dôvodov je viac. V prvom rade sa obyvatelia Uhorska považovali za Uhrov. Najvýraznejšie to bolo u Maďarov, ktorým výraz Uhor a Maďar splýval do jedného slova Magyar.

Tak to bolo až do 18. storočia, keď Maďari v ovzduší osvieteneckých myšlienok a nastupujúceho romantizmu rozbehli proces národného obrodenia. Domáhajúc sa národných požiadaviek, často na úkor inak hovoriacich obyvateľov Uhorska, spustili vlnu v ďalších národoch vrátane miestnych Slovanov.

V prvej polovici 19. storočia dominovalo medzi učenými Maďarmi presvedčenie, že Slováci nie sú autochtónnym obyvateľstvom z čias Veľkej Moravy, nie sú Nitranmi. Sú zmesou slovanských kolonizačných vĺn z okolitých území, ktoré sa udiali o stáročia neskôr po tatárskych a tureckých vpádoch.

No ani Slováci nemali o svojej identite väčšie poňatie. Na začiatku 19. storočia stále nemali jednotný literárny jazyk ani jednotné pomenovanie. Ich najvýznamnejší predstavitelia sa zhodli aspoň na tom, že sami seba budú nazývať Slovákmi a územie obývané týmto národom Slovensko. Nevarili úplne z vody.

Slovákmi nazvali miestnych obyvateľov ešte vo vrcholnom stredoveku Česi. Vychádzalo sa z pôvodného označenia všetkých, čo hovorili slovanskými jazykmi – Sloven. A tak sa stalo, že označenie Slovák sa neprenieslo na ženský rod. Slovanská obyvateľka horného Uhorska tak nebola Slováčka, ale Slovenka, jazyk na nenazval slováčtinou, ale slovenčinou. Pre zaujímavosť, takmer identicky nazývajú svoj jazyk Slovinci – druhý národ, ktorý si prevzal pomenovanie priamo od Slovanov.

Spojitosť novovekých Slovákov s Nitrianskom a Veľkou Moravou sa prebúdzala len pomaly. Jednou z posledných pretrvávajúcich pamiatok bola spomienka na svätých Cyrila Metoda, ktorá bola medzi Nitranmi zvlášť živá v prvých storočiach existencie uhorského kráľovstva.

Tento odkaz ostával nezabudnutý i na Morave. Práve myšlienka niekdajšieho spoločného súžitia v slovanskom útvare a odvolávanie sa na spoločnú dávnu históriu boli jedným zo základov, na ktorom sa budovala predstava spoločného štátu. Začal sa živiť mýtus o 1000-ročnej porobe Slovákov v Uhorsku, ktorý má tuhý koreň a aj 30 rokov po zániku moderného Československa nachádza stále svojich priaznivcov.

História je dôležitá pre súčasnosť

Priaznivci pestovania pojmu starí Slováci často zdôvodňujú svoje počínanie podobným prístupom Maďarov. Ak tým, čo prišli do Karpatskej kotliny pred viac ako 12 storočiami, prisúdili pomenovanie starí Maďari, prečo sme tým, ktorých tu našli, nepriznali označenie starí Slováci?

Takéto vymedzovanie sa v opozícii má mnohé úskalia. Zaváňa vzťahovačnosťou, populistickou účelovosťou a zneužívaním presvedčenia. Preto ľudí rozdeľuje a politicky vyhraňuje.

Na druhej strane nejde o nič podstatné. Ide len o pojmy, názvy. Dôležitejšie je poznať vlastnú históriu. Keď sa v nej ujmú pojmy, ktoré nikomu nebudú zvyšovať krvný tlak, potom nech si pokojne žijú. Napokon, cielene vzniklo aj označenie, ku ktorému sa hlásime dnes – Slovenky, Slováci, Slovensko.

Ak uznávame, že ľudia na Zemi žijú v národoch, potom dôležitejšie, ako skúmať genetiku či glorifikovať udalosti z dejín, je prispievať k funkčnosti existencie národa. Ako píše nedávno zosnulý britský filozof Roger Scruton, národná lojalita, ktorá spája pokrvne a nábožensky nepríbuzných ľudí vnútri štátu, motivuje ich brániť sa a zároveň ich všeobecne vedie k tolerantnosti.

Prečítajte si: knihu Jozefa Hajka Krvavá cesta do raja

Inzercia

Inzercia

Odporúčame