Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
20. február 2020

Je na nás, aby ich preliata krv nezostala bez významu

K druhému výročiu zavraždenia Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Je na nás, aby ich preliata krv nezostala bez významu

Fotografia Jána a Martiny počas zhromaždenia Za slušné Slovensko v Košiciach 20. septembra 2019 na Hlavnej ulici. FOTO TASR – František Iván

„Jan Hus, Jan Palach, Ján Kuciak“, nápisy s týmito tromi menami sa v mesiacoch po vražde investigatívneho novinára a jeho snúbenice objavili po stenách a múrikoch v uliciach Bratislavy. Sprvu sa mi spojenie tých troch mien javilo trochu silené.

Predsa len Jan Hus, upálený náboženský reformátor z 15. storočia, a študent Jan Palach, ktorý si v roku 1969 vzal život na protest proti sovietskej okupácii Československa, sú už mená z učebníc dejepisu. Naproti tomu meno investigatívneho novinára Jána Kuciaka je ešte stále príliš čerstvou dennou politikou. Skoro každý deň počas posledných dvoch rokov prinášalo spravodajstvo informácie o pokrokoch vo vyšetrovaní jeho vraždy, protestoch verejnosti za slušné Slovensko a napokon o prebiehajúcom súdnom procese s obžalovanými.

Navyše, pri všetkej úcte k bratstvu Čechov a Slovákov, spojenie tých troch mien mi pripadalo ako trochu umelé vypomáhanie si českými dejinami. To by sa nenašli nejaké dve mená martýrov svedomia zo slovenských dejín, na ktoré mohlo Kuciakovo meno nadväzovať?

Dnes sa však na to pozerám trochu inak. Optiku mi pozmenili zábery spred roka v Prahe. Pri prvom výročí vraždy sa asi 500 ľudí zhromaždilo pred sochou sv. Václava, aby si spomenuli na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú.

Václav bol české knieža z 10. storočia, zavraždené na popud svojho brata Boleslava. Hoci Boleslav sa stal kniežaťom, nasledujúce generácie z Václava urobili svätca a symbol českej štátnosti. Je to príklad, ako stredoveká spoločnosť dokázala premeniť niečo také tragické ako bratovraždu v panovníckej rodine na príbeh s morálnym zmyslom a celonárodným presahom.

My žijeme v 21. storočí. Sekulárna postmoderná doba nie je prajným prostredím pre povyšovanie politicko-spoločenských osobností do pozície „národných svätcov“ a možno je to tak aj lepšie. Národný pátos je a priori podozrivý.

Ani nechcem, aby tento text vyznel ako volanie po cirkevnom kanonizovaní investigatívneho novinára a jeho snúbenice. Katolícko-protestantskú teologickú debatu o tom, či pojem „svätí“ patrí nejakej elitnej skupine veriacich, alebo ide o štandard, ku ktorému sú povolávaní všetci veriaci, tiež nechcem otvárať.

Inzercia

Ide mi o niečo iné. Porovnanie s Husom a Palachom na múroch bratislavských budov, sviečky pred sochou sv. Václava v Prahe, ale napríklad aj skutočnosť, že v Prešove sa pietna spomienka na zavraždený pár sústredila pod sochou Jána Pavla II., niečo podvedome vyjadrujú. A to zrejme túžbu prinajmenšom časti Slovákov, aby smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nezostala len ďalšou politickou vraždou či dobovou kauzou, ale aby sme ich príbehu dokázali dodať morálny význam, nadčasový zmysel a celonárodný presah, ktorý by svietil aj ďalším generáciám na cestu.

Jednak, aby si tie generácie pamätali, že „hodnoty“ sú od slova „hodnota“, stoja len toľko, koľko sme za ne ochotní zaplatiť, pričom zavraždený pár za tie svoje hodnoty zaplatil cenu najvyššiu. Jednak, aby už Slováci nikdy nedopustili také prerastenie politiky organizovaným zločinom, akého sme boli svedkami v uplynulých rokoch.

Udalostiam, ktoré sa začali pred dvomi rokmi vraždou vo Veľkej Mači, dá prebiehajúci súd s obžalovanými trestnoprávnu koncovku. Ak parlamentné voľby dopadnú dobre, budúca sobota dá tomuto prípadu možno aj politickú koncovku.

Mená Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej potom zmiznú postupne z denného spravodajstva. A stanú sa súčasťou slovenskej histórie.

Pripomínajme si ich príbeh, nech naň nezabudneme.

Odporúčame