Zabudnutí vojenskí biskupi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zabudnutí vojenskí biskupi

Rok 1916. Biskup Bielik počas návštevy frontu.

V školách sa výučba našej histórie spred roka 1918 ešte stále bohužiaľ poväčšine redukuje na stručný exkurz do národnobuditeľského hnutia.

Podobne ako tomu bolo za komunistického režimu, v žiakoch a študentoch sa buduje obraz Slovákov ako plebejského národa, ktorého inteligenciu predstavovalo zopár uvedomelých malomestských učiteľov a dedinských kňazov.

Keby to bola pravda, osud nášho národa by sa s najväčšou pravdepodobnosťou podobal osudu dnes už prakticky neexistujúcich Lužických Srbov. Ono to ale, našťastie, s tou našou možno niekedy mierne utajenou inteligenciou bolo trochu inak.

Tí, ktorých história zaujíma, si určite spomenú na poľného maršala Andreja Hadíka a na zakladajúceho predsedu Matice Slovenskej banskobystrického biskupa Štefana Moyzesa. A tí dejepisne ešte zdatnejší tiež na najznámejších slovenských  vysokých cirkevných hodnostárov z čias Rakúsko-Uhorska, ktorými boli kardináli – uhorskí prímasi Alexander Rudnay a Ján Černoch.

Okrem týchto eminencií biskupské mitry a dokonca aj zlaté šesťcípe rakúsko-uhorské generálske hviezdy za čias starej monarchie nosili ešte ďalší dvaja Slováci. Aj pre mňa bolo dosť veľkým prekvapením, keď som pred časom zistil, že poslední dvaja najvyšší predstavitelia duchovnej služby rakúsko-uhorskej armády v hodnosti generálmajora boli Slováci. Obaja zhodou okolností pochádzajúci z Považia. A páni sa dokonca k svojmu pôvodu aj hlásili. Ale najskôr možno pár slov o tom, ako vlastne armádna duchovná služba za Rakúsko-Uhorska vznikla a fungovala.

Príslušníci mojej generácie sa na hodinách dejepisu učili, že Rakúsko-Uhorsko nebolo ničím iným než žalárom národov a že to bol prehnitý umelý štát, kde nič poriadne nefungovalo. Obraz starej monarchie bol zobrazovaný cez prizmu dobrého vojaka Švejka. Archetypom prehnitosti Rakúsko-Uhorska sa v tomto románe českého ľavicového (lepšie povedané boľševického) spisovateľa Jaroslava Haška, okrem iných postáv, stali najmä poľní kuráti Katz a Lacina. Prvý bol pijan a kartár, druhý zase „vyžírka“, ktorý hľadel len na to, kde sa dá čo dobrého zjesť.

Hašek písal svoj román s cieľom starú monarchiu čo najviac zosmiešniť a treba s uznaním konštatovať, že sa mu to aj vcelku podarilo. Jeho román sa stal svetoznámym, dočkal sa niekoľkých sfilmovaní a vďaka tomu generácie čitateľov a divákov nazerajú na rakúsko-uhorskú monarchiu práve jeho očami. Realita, samozrejme, bola dosť iná – aj s poľnými kurátmi, aj s tým ostatným.

Korene duchovnej služby v habsburskej armáde siahajú až do obdobia Tridsaťročnej vojny, ale inštitucionálnu formu dostala až v sedemdesiatych rokoch 18. storočia po zásadných armádnych reformách uskutočnených za vlády Márie Terézie. Po dohode s pápežským stolcom bolo duchovné pôsobenie vo vojsku vyňaté z pôsobnosti diecéznych biskupov a bol zriadený zvláštny vojenský ordinariát.

Po vydaní Tolerančného patentu bola armádna duchovná služba rozšírená aj o evanjelických duchovných a v roku 1839 bolo vydané nariadenie, že na duchovnú opateru má nárok každý vojak bez ohľadu na vierovyznanie. Prirodzene, reč bola výhradne o vtedy štátom uznaných náboženstvách. Tak sa pri vojenských jednotkách objavili gréckokatolícki a pravoslávni duchovní, židovskí rabíni a po anexii Bosny a Hercegoviny aj moslimskí imámovia. Ale vzhľadom na dominantný počet katolíkov v monarchii a aj s ohľadom na to, že preferovaným vyznaním habsburského domu bol katolicizmus, počet katolíckych vojenských duchovných bol výrazne prevládajúci a katolícka duchovná služba mala tiež najprepracovanejšiu štruktúru.

V čele katolíckeho vojenského kléru stál apoštolský poľný vikár. K funkcii patrila cirkevná hodnosť biskupa a vojenská hodnosť generálmajor. Po ďalších vojenských reformách zo začiatku 20. storočia tentoraz iniciovaných následníkom trónu a súčasne generálnym inšpektorom ozbrojených síl Františkom Ferdinandom d´Este, apoštolskému poľnému vikárovi podliehal riaditeľ poľného konzistória v hodnosti plukovníka, ktorý mal dvoch zástupcov v hodnosti podplukovníka, resp. majora. Poľné konzistórium fungovalo ako akýsi štáb duchovnej služby, ktorý sa staral o organizačné záležitosti, jej ľudské a materiálne zabezpečenie.

Rakúsko-uhorská armáda sa pred Prvou svetovou vojnou členila na 16 armádnych zborov. Každý zbor mal pridelené stále miesto dislokácie a oblasť, z ktorej bol doplňovaný. Mestá, v ktorých sídlili zborové veliteľstvá, sa tešili patričnej prestíži. Na Slovensku boli dve. V Prešporku, dnešnej Bratislave, v šedej budove na dnešnom Šafárikovom námestí, ktorá v súčasnosti patrí filozofickej  fakulte, sídlilo veliteľstvo V. armádneho zboru a v Košiciach na nachádzalo veliteľstvo VI. zboru.

Ku každému armádnemu zboru bol pridelený jeden poľný superior v hodnosti podplukovníka. Tomu priamo podliehali poľní kuráti (v hodnosti major a kapitán) slúžiaci v jednotlivých posádkach, vo vojenských nemocniciach a invalidovniach. Každá divízia mala svojho hlavného farára a pri jednotlivých plukoch slúžili vojenskí duchovní tej denominácie, ku ktorej sa hlásila väčšina mužstva. Pritom platilo pravidlo, že pri každej divízii má slúžiť aspoň jeden evanjelický duchovný.

Špecifickým prípadom bolo námorníctvo, ktorého duchovnú službu viedol námorný superior. Tomu podliehali hlavný námorný farár (arcikňaz) a jednotliví lodní kapláni. Pokiaľ to z personálnych dôvodov bolo možné, každá veľká vojnová loď, t. j. najmä pancierové krížniky a bitevné lode, mala mať vlastného lodného kaplána. Nie je bez zaujímavosti, že čo sa týka organizácie duchovnej služby, armádne pravidlá sa vzťahovali aj na žandárstvo (k. k. resp. k. u. Gendarmerie).

Aby sa kňaz mohol stať poľným kurátom, musel byť zdravý, telesne zdatný, mladší ako štyridsať rokov a mať za sebou aspoň tri roky kňazskej služby. Zásadnou podmienkou bolo, aby okrem úradnej nemčiny bol patrične jazykovo vybavený. Rakúsko-uhorská ríša bol mnohonárodnostný štát a zloženie armády tomu zodpovedalo. Velenie rakúsko-uhorskej armády preto dbalo na to, aby nielen poľní duchovní, ale celý dôstojnícky zbor sa vedel dohovoriť so svojimi vojakmi v ich vlastnej reči. Preto pre všetkých kariérnych dôstojníkov platila povinnosť zvládnuť prevládajúce jazyky mužstva zverenej jednotky. K tejto povinnosti sa pristupovalo pomerne vážne a dôstojníci boli povinní najneskôr do dvoch rokov od nastúpenia k jednotke vykonať príslušnú jazykovú skúšku.

Táto pomerne striktná požiadavka na jazykové schopnosti dôstojníkov ale platila bezpodmienečne najmä v tzv. spoločnej armáde (Gemeinsame Armee). Spoločná armáda tvorila jadro cisárskych a kráľovských ozbrojených síl Rakúsko-Uhorska (k. u k. Heer) a sústreďovala najlepšie vycvičené a vyzbrojené jednotky. Okrem nej súčasť pozemnej armády (Landstreitkräfte alebo tiež k. u k. Armee) ozbrojených síl tvorili ešte tzv. zemebranecké armády. V Predlitavsku to bola cisársko-kráľovská zemebrana (k. k. Landwehr) a v Zalitavsku, teda Uhorsku, kráľovské uhorské honvédstvo (k. u. honvédség). V landwehri platili v podstate rovnaké pravidlá ako v spoločnej armáde, ale na duchovnú službu pri honvédskych plukoch, ktoré organizačne podliehali budapeštianskej vláde a nie viedenskému ministerstvu vojenstva, sa v súlade s nešťastnou a vo svojich dôsledkoch pre Uhorsko zhubnou asimilačnou národnostnou politikou na poskytovanie duchovnej útechy v nemaďarských jazykoch veľmi nehľadelo.

Duchovná služba v rakúsko-uhorskej armáde nebola nijako početná. V mierových obdobiach pri jednotkách slúžilo približne 160 katolíckych poľných kurátov. Najmä pri odlúčených jednotkách boli preto k duchovnej službe často prizývaní aj miestni svetskí kňazi, ktorí pre takýto prípad dostávali so súhlasom miestne príslušného biskupa splnomocnenie na výkon činnosti subsidiárneho vojenského duchovného správcu.

Slováci preberajú velenie

Práve požiadavka na jazykovú vybavenosť, ktorá vysoko prevyšovala požiadavky kladené na „obyčajných“ dôstojníkov, spôsobila, že v armádnej duchovnej službe sa výraznejšie nepresadili kňazi z čisto nemeckých a maďarských oblastí, ktorí okrem nemčiny a prípadne maďarčiny často nehovorili žiadnym iným jazykom. Naopak, široké uplatnenie tu našli kňazi z Haliče, dnešného Česka, Chorvátska, Sedmohradska a v neposlednej miere aj z Horného Uhorska, t. j. dnešného Slovenska. V prípade Slovenska presné štatistiky neexistujú, ale čo-to napovie skutočnosť, že poľní duchovní pochádzajúci z diecéz zemí Koruny Českej v predvojnovom období tvorili viac než štvrtinu všetkého poľného duchovenstva.

Imrich Bielik (tiež Emmerich alebo Imre Bjelik) sa narodil v Ilave v roku 1860. Do vojenskej duchovnej služby nastúpil päť rokov po svojom vysvätení za kňaza v Nitre v októbri 1883. Ako poľný kurát pôsobil v posádkových mestách Sarajevo a Prešporok (Bratislava). V oboch mestách sídlili zborové veliteľstvá (v Bratislave spomínaný V. zbor, v Sarajeve XV.) s množstvom jednotiek, takže o dostatok duchovnej práce mal mladý kňaz postarané.

Bielik si našiel čas aj na publikačnú činnosť a počas svojho pôsobenia v Prešporku vydal v roku 1891 knihu modlitieb „Od srdca k srdcu“, napísanú po slovensky pre vojakov slovenskej národnosti. Bielik zároveň stále pracoval na svojom vzdelaní. Úsilie mladého talentovaného kňaza nezostalo nepovšimnuté a ešte počas prešporského pôsobenia získal titul apoštolského pronotára a pápežského preláta. Jeho kariéra nabrala spád. V roku 1894 bol menovaný za 2. tajomníka poľného konzistória, o štyri roky neskôr za 1. tajomníka. Od 1. novembra 1903 už poľné konzistórium viedol ako jeho riaditeľ. Bielikove osobné armádne záznamy uvádzajú impozantnú znalosť až ôsmich jazykov.

Biskup Koloman Belopotocký.

V januári roku 1911 vo veku 51 rokov bol ilavský rodák vymenovaný za apoštolského poľného vikára. O dva roky neskôr bol Bielik vysvätený za titulárneho biskupa z Tarzu. Hlavným svätiteľom bol Bielikov predchodca vo funkcii apoštolského poľného vikára, toho času už veľkoprepošt Veľkovaradínsky (dnes Oradea v Rumunsku) biskup Koloman Belopotocký. Aj biskup Belopotocký (písaný tiež Belopotoczky) pochádzal z Považia, konkrétne z Ružomberka.

Na rozdiel od Bielika, ktorý prakticky celý svoj kňazský život venoval vojenskej duchovnej službe, biskup Belopotocký sa k najvyššej vojenskej duchovnej funkcii prepracoval cez pedagogickú činnosť. Po gymnaziálnych štúdiách v rodnom Ružomberku a v Levoči a absolvovaní kňazského seminára v Innsbrucku bol v roku 1860 vysvätený za kňaza. Popri kňazskej službe pokračoval v teologickom štúdiu na viedenskej univerzite, kde získal titul doktora teológie. Následne pôsobil ako profesor teológie v spišskokapitulskom seminári a neskôr dokonca v centrálnom seminári v Budapešti. Od roku 1882 pôsobil na viedenskom Augustineu a zároveň bol vymenovaný za dvorného kaplána cisára Františka Jozefa.

Ten ho v júni 1890 vo veku 45 rokov vymenoval do funkcie apoštolského poľného vikára a krátko na to bol v Katedrále svätého Martina v Spišskom Podhradí vysvätený za titulárneho biskupa trikarského. V danom čase bol jedným z najmladších biskupov aj generálov v celej monarchii. Biskup Belopotocký na poste najvyššieho vojenského duchovného pôsobil úctyhodných 21 rokov, až do júna 1911, keď sa funkcie zo zdravotných dôvodov vzdal. Svoj zostávajúci čas strávil vo Veľkom Varadíne, kde aj 15. decembra 1914 vo veku nedožitých 70 rokov skonal.

Veľká vojna

Rakúsko-Uhorsko samo seba videlo ako najdôležitejšiu katolícku mocnosť, a preto krátko po vypuknutí Prvej svetovej vojny cisár František Jozef I. žiadal Vatikán, aby pápež požehnal rakúsko-uhorským zbraniam v ich „svätom“ boji. Svätý otec Pius X. bol však nekompromisný. Žiadosť odmietol a cisárovi až nediplomaticky otvorene odpovedal: „...nežehnám vojne ani tomu, kto ju chcel. Žehnám len mieru!“ Už ako otvorená výčitka vyzneli na cisárovu adresu pápežove slová vyslovené na margo toho, že to bola práve rakúsko-uhorská monarchia, kto začal vojnu: „Môžem len prosiť Boha, aby mu odpustil.“

Všeobecná mobilizácia sa vzťahovala aj na kňazov v odvodovom veku. V jej dôsledku počet vojenských duchovných v rakúsko-uhorskom vojsku dramaticky vzrástol. Medzi rokmi 1914 až 1918 prešlo armádou takmer 3300 duchovných.

Najznámejším predstaviteľom početného zástupu slovenských kňazov, ktorí museli tiahnuť do vojny, je poľný kurát trenčianskeho c. a k. pešieho pluku č.71 a neskorší prezident prvej Slovenskej republiky, monsignor Jozef Tiso. Tiso spolu so svojím plukom prežil víťaznú bitku pri Kraśniku, ale aj ústup do Karpát po krvavej porážke rakúsko-uhorskej armády v bitke pri Rave Russkej. Začiatkom zimy 1914 bol prevelený do vojenskej nemocnice v Maribore (dnes Slovinsko) a tým pre neho frontová služba skončila.

V zákopoch boli vojaci konfrontovaní s dovtedy nepredstaviteľnými hrôzami a utrpením. Poľní velitelia si veľmi rýchlo všimli, že prítomnosť duchovného výrazne posilňuje morálku jednotky. Najmä pri ťažkých pozičných alebo ústupových bojoch a pred útokom, keď sa očakávali ťažké straty, bola prítomnosť kňaza udeľujúceho sviatosti a slúžiaceho poľnú omšu veľmi žiadaná.

Napriek veľkému nárastu množstva poľných duchovných ich počet ani zďaleka nezodpovedal potrebám. Každý duchovný v poli tak mal na starosti viac jednotiek, často od seba vzdialených niekoľko kilometrov. Poľný kurát na koni alebo v lepšom prípade na povoze presúvajúci sa medzi jednotkami tesne za líniou frontu, bol bežným obrazom tej doby.

Väčšina duchovných v uniforme si bola svojej zodpovednosti voči zvereným dušiam vedomá a poľní kuráti svoje povinnosti brali veľmi vážne. Ak to charakter boja dovolil, vojaci si často zriaďovali improvizované poľné kaplnky a poľní kuráti nezriedka slúžili sväté omše priamo v zákopoch. Ako oltár zvyčajne slúžilo pár prázdnych debien od munície a keďže nie vždy boli k dispozícii svietniky, miesto nich poslúžili puškové bodáky, na ktorých boli oltárne sviece počas omše nastoknuté. Samotní duchovní uvádzali, že slúžiť poľnú svätú omšu na pozadí dunenia delostreleckej kanonády bol aj pre nich veľmi silný zážitok.

Hrôzy života na fronte len potvrdzovali staré vojenské príslovie: V prvej línii sú všetci veriacimi. Viacerí poľní duchovní zanechali vo svojich denníkoch svedectvá o tom, ako po rozpútaní bojov prudko stúpol počet záujemcov o sviatosť zmierenia a počet udelených svätých prijímaní šiel často do desaťtisícov denne. Poľní duchovní nezriedka zotrvávali pri jednotkách celé mesiace, niekedy aj roky a medzi nimi a mužstvom sa často vytvorilo pevné puto.

Veľmi špecifickými pravidlami sa vo vojenských podmienkach riadilo vysluhovanie sviatosti pomazania chorých. Tzv. posledné pomazanie mohlo byť vojakovi udelené v zjavných prípadoch blízkosti smrti aj pred vážnou operáciou, ale napríklad amputácia končatiny sa za takúto operáciu nepovažovala. Posledné pomazanie nesmelo byť udelené takpovediac preventívne pred útokom a na túto sviatosť nemali nárok ani odsúdení. Pri vysluhovaní tejto sviatosti v cholerových barakoch alebo pri infekčných ochoreniach, ako napríklad týfus, sa kňaz nemal chorého dotýkať bezprostredne, ale mohol použiť paličku s vatou alebo gázou na jej konci.

Najmenej obľúbenou povinnosťou vojenských duchovných okrem vysluhovania vojenských pohrebov bolo vypisovanie úmrtných listov a evidencia padlých. Sám biskup Bielik, ktorý bez ohľadu na svoje vysoké postavenie aspoň jedenkrát do mesiaca navštevoval jednotky priamo na fronte, v jednom rozhovore trpko popísal svoj úrad ako „nepretržité vystavovanie úmrtných listov“.

Vlastenecké reči a život v novej republike

Z dnešného pohľadu asi najkontroverznejšou činnosťou poľných duchovných boli kázania na podporu vlastenectva a bojového ducha. Mnohí kňazi si boli vedomí toho, že rozumne vysvetliť skutočnosť, že kresťania masovo zabíjajú iných kresťanov, je prakticky nemožné. Snažili sa preto vyhnúť konkrétnemu pomenovaniu nepriateľa a vojnu vo svojich kázňach vykresľovali ako trest, ktorý zoslal Boh na ľudstvo za jeho nemravnosť a rúhanie.

Aj biskup Bielik vo svojej predvianočnej kázni prednesenej (samozrejme po nemecky) v decembri 1914 vo viedenskom Stefansdome spojil práve prežívané vojnové hrôzy s odklonom od viery, laxnosťou v zbožnosti a nemravným životom, ktoré sa pre veľkú časť spoločnosti stali charakteristickými počas predvojnových rokov. Na druhej strane biskup Bielik vo svojej kázni tiež upozorňoval, že ani pri vojnovom besnení sa nesmie zabúdať na kresťanské milosrdenstvo a naliehavo volal po „milosrdných činoch v mene kríža, červeného či bieleho alebo žlto-čierneho – veď na farbe nezáleží, keď je to kríž“.

Či už skutočný alebo predstieraný vlastenecký zápal niekedy viedol duchovných k výrokom, pri ktorých politika a propaganda prekonala kresťanskú lásku k blížnemu. Nezriedka v takýchto rečiach dokonca bývala glorifikovaná aj „blažená smrť za cisára-pána“. Nevyhlo sa to ani úplne najvyššie postavenému Slovákovi v rakúsko-uhorskej cirkevnej hierarchii, ostrihomskému arcibiskupovi a poslednému uhorskému prímasovi Jánovi kardinálovi Černochovi (maď. János Csernoch), ktorý v jednom zo svojich textov horlil, ako je „za vlasť zomrieť, vykrvácať a trpieť vec slastná“.

Dokonca aj Jozef Tiso sa v jednej zo svojich kázní nechal počuť: „...nech stihne zaslúžený trest Rusov preto, že stále narúšali mier v Európe...“ Poľný kurát Július Vojtassak tiež dúfal, že spojená sila po boku bojujúceho Nemecka a Rakúsko-Uhorska „obra Európy – Rusko vyčerpá, zvíťazí a prinesie vyprosený mier“.

Vo svojich súkromných zápiskoch bol Tiso síce nadšený z nárastu zbožnosti vojakov, ale neskrýval ani zdesenie nad vojnovými hrôzami, ktorých bol svedkom. Iní mobilizovaní slovenskí duchovní Eduard Filkorn a Michal Buzalka na prebiehajúci konflikt nazerali ešte skeptickejšie. Budúci biskup a v časoch prvej Slovenskej republiky hlavný vojenský vikár Buzalka bol vo svojich poznámkach najpriamejší a na vtedy obvyklé šovinistické velebenie vojny reagoval rozhorčene: „...ako môžu vojnu, krviprelievanie, hlad a biedu oslavovať, to sa mi do hlavy nijako nevprace.“

Rozpad Rakúsko-Uhorska bol pre mnohých rakúsko-uhorských dôstojníkov osobnou katastrofou. Vojenskú porážku v práve skončenej vojne brali ako svoje vlastné zlyhanie a situáciu nezriedka riešili tak, že v depresiách obrátili proti sebe služobnú zbraň. Bývalí poľní duchovní rozpad monarchie prežívali vyrovnanejšie. V podmienkach novovzniknutej Československej republiky sa slovenskí a českí príslušníci vojenského kléru starej monarchie pokúšali urobiť za minulosťou hrubú čiaru. Snažili sa prijať novú skutočnosť a väčšinou sa chceli zbaviť dosť častej nelichotivej nálepky prisluhovačov minulého režimu. Na vojenských duchovných sa vzťahovali rovnaké pravidlá ako na ostatných dôstojníkov a žandárov starej monarchie. Mohli si podať žiadosť o prijatie do služobného pomeru v novej československej armáde a pokiaľ v predpísanom čase urobili skúšku zo štátneho jazyka, mohli v službe pokračovať, čo mnohí z nich aj využili.

Sám Imrich Bielik zložil svoju funkciu do rúk posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola 11. novembra 1918. V ten istý deň sa cisár oficiálne vzdal „účasti na vláde“ (vo veľmi rafinovane napísanej abdikácii sa zosadený monarcha zámerne vyhol zmienke o tom, že by sa vzdával aj trónu). Až do svojej smrti 9. mája 1927 žil emeritný apoštolský poľný vikár Imrich Bielik vo Veľkom Varadíne, kde ako apoštolský administrátor spravoval miestnu diecézu.


Foto: Wikimedia.org

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo