S deťmi či do roboty?

Na Slovensku dnes ešte ostáva väčšina žien s deťmi doma do troch rokov. Štát však motivuje matky, aby svoje správanie zmenili a prispôsobili sa západoeurópskym trendom. Byť doma na rodičovskej dovolenke bude čoraz viac vedomou osobnou voľbou než kultúrnym fenoménom.

 

 

Po páde komunizmu, keď zanikali jasle, nemala väčšina žien inú voľbu, než ostať doma. Spoločnosť tak ženu predurčovala na úlohu matky. Najmä vo väčších mestách je dnes trojročná rodičovská dovolenka len jednou z alternatív. Mnohé ženy – hoci je ich stále menšina - sa vracajú po roku či po dvoch do práce a pre deti našli súkromné jasle či škôlku. Ďalšie pracujú z domu alebo zaangažovali starých rodičov. Podľa údajov Inštitútu pre výskum práce a rodiny využíva ešte väčšina rodičov na Slovensku možnosť zotrvať s deťmi po celú dobu trvania rodičovskej dovolenky.

Ako sa mení mentalita

Trend do budúcnosti však môže byť iný. Silnou motiváciou pre zmenu správania má byť zvýšenie príspevku na súkromnú škôlku či aupairku, ten by sa mal od budúceho roka zvýšiť z 230 na 280 eur mesačne. Vyplýva to z novely zákona o príspevku na starostlivosť o dieťa, ktorú do medzirezortného pripomienkového konania predložilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Ide o jedno z opatrení druhého sociálneho balíčka, ktoré v máji predstavil premiér Robert Fico.

"Dnešné ženy sú dlhodobo formované k niečomu inému, než byť matkou."

Zdieľať

Zmena trendu tak bude logickým dôsledkom politických rozhodnutí, ale aj ďalších faktorov - vyššieho veku prvorodičiek, vzdelania, ekonomickej potreby a nárastu možností voľby oproti minulosti. No predovšetkým sa mení kultúra rozmýšľania. Pravda je, že dnešné ženy sú dlhodobo formované k niečomu inému, než byť matkou. Študujú do 25 rokov a viac, hovoria cudzími jazykmi, nejedna má za sebou zahraničnú univerzitu, je úplne prirodzené, že tieto mladé ženy sa chcú po škole presadiť v práci. A potom, okolo tridsiatky, sa očakáva, že to všetko hodia za hlavu?

Po svojom ročnom pobyte v Taliansku môžem porovnávať na príbehoch konkrétnych mamičiek, ako sa tam za jednu generáciu zmenila mentalita, a to aj v katolíckom prostredí.

Federica a Paola, obe tridsiatničky, ostali so svojimi deťmi doma do ich prvého roka, potom putovali do jaslí. Federica začala pracovať ako účtovníčka pre miestny priemyselný park, Paola študuje na univerzite, aby si vylepšila pracovné vyhiadky. Ostať s deťmi doma dlhšie bolo pre nich už nepredstaviteľné. Videla som ich prvé zdesené reakcie, keď pochopili, že ja už šesť rokov nepracujem a neplánujem nastúpiť do práce, kým moje tretie dieťa nebude mať tri roky. “Myslia si, že som lenivá alebo veľmi bohatá,“ vírilo mi hlavou, kým si vymieňali nemé pohľady. Ako obhájiť či aspoň vysvetliť dnešnej generácii talianskych mamičiek, že väčšina Sloveniek ostáva doma s deťmi? Zdôvodniť to tradíciou na Slovensku, rodičovským príspevkom a garanciou pracovného miesta do troch rokov dieťaťa či neexistujúcou sieťou verejných jasieľ?

 

 

Nedokonalé "som tu pre teba"

Isteže, to všetko hrá svoju rolu, lenže aj u nás je to napokon osobná voľba každej rodiny. Dá sa rozhodnúť aj inak, štát už slušne prispieva na súkromné zariadenie, aby sa žena mohla vrátiť skôr do práce. Ale u nás ešte stále cítiť presvedčenie mnohých rodičov, že pre deti do troch rokov je lepšie byť doma s mamou. Je to vek, keď deti vstrebávajú najviac pre svoj citový, osobnostný i duchovný svet. Je to skúsenosť mnohých matiek, potvrdzujú to aj niektoré renomované výskumy.

Po roku v Taliansku, kde som tiež na pár hodín denne využívala služby aupairky, nesúdim nikoho, kto sa rozhodne inak. Často sú za tým pragmatické pohnútky. Ostať doma je voľba s množstvom konkrétnych materiálnych dôsledkov. Niekto však naozaj nemá možnosť prežiť bez druhého platu, tým ženám je často aj ľúto, že nemôžu byť so svojimi deťmi. Áno, každá rodina musí nájsť svoj model. Pokiaľ ide o zdravie či jednotu rodiny, všetko musí ísť bokom. Ale nebojme sa povedať, že je tu ideál, ktorý je najlepší pre naše deti. Aj keď sa od neho musíme občas odkloniť. Nejedna slovenská matka každý mesiac rieši, či už všetko nehodí za hlavu, že to ide na psychiku, že bude úplne mimo, keď sa vráti do práce, že by sa mohli s mužom konečne aj finančne nadýchnuť a nežiť len na doraz.

Odvšadiaľ počúvať argumenty typu „rob čo chceš, keď je mama spokojná, aj dieťa je potom šťastné“.

Ale je to naozaj tak? Ani ja sa necítim ako mama vždy naplnená, byť doma je pre mňa viac rozumovou voľbou. Veľakrát stratím nervy, nevyzerám veľakrát realizovaná a usmiata, nevarím bio ako v súkromných škôlkach, nestíham s deťmi montessori aktivity ani s nimi nehovorím cudzím jazykom, dokonca ani na plávanie bábätiek sme nechodili.

Aj tak mám pocit, že do určitého veku im moje nedokonalé „som tu pre teba“ nenahradí žiadna inštitúcia. Mamy Federicy a Paoly boli s nimi doma, dokonca nepracovali vôbec, pre ne samotné sa však už doba zmenila. Po obhájení môjho status quo z nich cítim úprimnú ľútosť, že im vlastná kultúra vnucuje len jednu voľbu.

Zuzana Hanusová
Autorka je novinárka.

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Prečítajte si tiež

Ďalšie články o téme