Držalo ma vedomie, že sme na všetko dvaja

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Držalo ma vedomie, že sme na všetko dvaja

Foto: Darina Varchoľová

Rozhovor s Katarínou Marčákovou, manželkou gréckokatolíckeho kňaza a štvornásobnou matkou, o jej službe ženám a rodinám v oblasti pri ukrajinských hraniciach.

Katarína Marčáková je rodená Košičanka, ktorá vymenila život na sídlisku za samotu v malej pohraničnej dedine. S manželom otvárajú svoju faru ako miesto pobytu na duchovnú obnovu, kde okrem sviatosti zmierenia a duchovných rozhovorov ponúkajú aj službu modlitieb za vnútorné uzdravenie a oslobodenie. V rozhovore rozpráva o svojom živote medzi Rusínmi, o ich problémoch a starostiach, ale aj o vlastnej ceste viery, manželstva a služby.

Dnes vás vaši známi poznajú ako gréckokatolíčku, ale nebolo to tak vždy. Aká bola vaša cesta do tejto cirkvi?

Celé detstvo a mladosť som prežila ako rímskokatolíčka a v tomto obrade som absolvovala aj všetky sviatosti. Preto som bola veľmi prekvapená, keď som sa v dvadsiatich dvoch rokoch dozvedela, že som vlastne gréckokatolíčka. Počas prípravy na úlohu krstnej mamy mi totiž kňaz vtedy oznámil, že som po otcovi zapísaná ako gréckokatolíčka. Ja som však ďalej praktizovala rímskokatolícky obrad a ku gréckokatolíkom som sa dostala bližšie až počas štúdia na Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove, kde som spoznala aj svojho manžela.

Aké to pre vás bolo stať sa manželkou kňaza? 

Bola to asi tá posledná cesta, ktorou by som čakala, že ma Boh povedie. Dovtedy som sa totiž stretávala len s celibátnymi kňazmi. V spoločenstve sme s mnohými roky spolupracovali a mali sme blízke vzťahy. Chápala som, že pre toto manželstvo ma Pán pripravoval. A tiež som cítila, že nechcem, aby muž, do ktorého som sa zaľúbila, bol v pastorácii a službe sám. Videla som totiž, že aj ženy môžu byť veľkým prínosom pri práci s kňazmi.

Dnes sa veľa diskutuje o úlohe a postavení žien v Cirkvi. Hovoríte, že žena môže byť v pastorácii veľkým prínosom. V čom konkrétne?

Môžeme sa na to pozerať ako na niečo zlé a súperiť spolu alebo to brať ako milosť a dar. Na začiatku sa to môže zdať ako neprekonateľný rozdiel, ale v skutočnosti to je veľké dobrodružstvo. Konkrétne žena vnáša do mužského racionálneho pohľadu na svet svoju citlivosť, upriamuje ho na vzťahy a na potreby iných, ktoré muž zvyčajne nevidí. 

Nedávno ste priviedli na svet svoje štvrté dieťa. Ste teda už niekoľko rokov po sebe matkou na plný úväzok. Nebojujete niekedy s pocitmi frustrácie, jednotvárnosti či stagnácie?

Nech sa akokoľvek snažím, nemôžem označiť svoj život ako jednotvárny. S deťmi je to zakaždým dobrodružstvo. Okrem toho nás Boh vždy postaví pred rôzne výzvy, či už je to v manželstve, rodičovstve, alebo službe. Navštevuje nás veľa ľudí a naše deti to tak prirodzene prijali do svojho života. Keď máme pokojnejšie obdobie, pýtajú sa, kam pôjdeme alebo kto k nám príde.

Čo sa týka materstva, samozrejme, sú chvíle či obdobia, keď som vyčerpaná. Môj manžel mi však je veľkou oporou a bez problémov ma vie poslať zresetovať si hlavu, hoci len na pár hodín. Snažím sa prežívať tento čas taký, aký je, s tým, že to tak nebude navždy. Preto si chcem užiť každý okamih.

Nájdete si s manželom napriek povinnostiam čas aj na seba? 

Musíme a, samozrejme, aj chceme. Inak by to nešlo. Na mieste, kde práve sme, je času na rodinu dosť. Berieme to ako príležitosť na budovanie vzájomnej jednoty a tešíme sa z toho. Veľkým prínosom sú naše manželské večery, ktoré sa usilujeme mať aspoň raz do týždňa. Je to čas rozhovoru o všetkom, čo prežívame. Čas modlitby a odpúšťania si navzájom. Zdieľame sa aj o duchovných veciach, o veciach výchovy, farnosti či spoločenstva a modlíme sa jeden za druhého. Snažíme sa, aby naša komunikácia bola otvorená, aby sme pochopili toho druhého a boli mu oporou v tom, čo prežíva.

Patríte okrem iného aj medzi lídrov v spoločenstve rodín Skala. Čo prináša do života rozmer spoločenstva a služba v ňom?

Máme na starosti skupinu manželov, s ktorými rozoberáme témy týkajúce sa duchovného rastu a napredovania a tiež chodievame slúžiť párom na každoročných duchovných obnovách. Je to veľká milosť vidieť, čo Boh robí v životoch ľudí a že koná aj cez nás. Spoločenstvo je pre nás nenahraditeľnou a veľmi potrebnou súčasťou života. Je požehnanie zdieľať svoje životy, dávať iným a čerpať od iných a najmä mať duchovnú rodinu, o ktorej viete, že za vás bojuje, aj keď vy práve nevládzete.

Venujete  sa z veľkej časti najmä ženám a otázkam rodiny či identity. Ako tieto aktivity vyzerajú v praxi?

Táto služba sa mi vykryštalizovala sama a postupne sa formuje. Začalo to už za slobodna, keď som mala vo farnosti cyklus stretnutí pre dievčatá o hodnote, identite, úlohe a poslaní ženy spojený s modlitbami za uzdravenie. Túto potrebu som vnímala aj v našej prvej farnosti, kde to ocenili najmä ženy v strednom veku. Na tomto mieste to bolo skôr o osobnom stretávaní a sprevádzaní jednotlivých žien.

Pred časom som bola pozvaná ku skupinke žien v Humennom. Táto skupina vznikla čisto náhodne a hoci sa mnohé ženy navzájom nepoznali, vytvára sa medzi nami veľmi pekné a dôverné puto. Toto je pre mňa dobrodružstvo, lebo prednášky, ktoré pre ne mám, už nie sú len inšpiráciou z kníh, ale poväčšine načúvaním Svätého Ducha. Sama žasnem, ako prakticky hovorí do našich životov.

Aké témy ženy najviac zaujímajú a s čím majú najväčšie ťažkosti?

Myslím, že najťažšie pre ne je dôverovať, že Boh má všetko vo svojich rukách, a tešiť sa zo svojho života, manželstva a detí práve takých, aké sú. A taktiež tešiť sa zo seba, vnímať sa ako niečo dobré a hodnotné. My ženy sa často upriamime viac na svoje zlyhania a pády a to nás natoľko znechutí, že nemáme radosť zo života a len prežívame každý deň. Prvý krok, ktorým sa chceme vydať, je zmena zmýšľania. Je to náročná, ale veľmi potrebná cesta, ktorá zahrňuje všetky oblasti nášho života.

Pre ženy je najťažšie tešiť sa zo svojho života, manželstva a detí práve takých, aké sú Zdieľať

Kňazský život a služba so sebou prinášajú aj častejšie sťahovanie z farnosti do farnosti. Dá sa na niečo také zvyknúť? Nechýba vám istá stabilita a pocit zázemia?

Stabilita a zázemie, to je moja rodina. V obývačke máme plátno s fotkami, kde je veta: Domov je tam, kde sme spolu. Aj naše deti sa snažíme učiť, že ideme tam, kde je to práve potrebné. Nezáleží na tom, kde to bude. Ak to miesto prijmeme, príde aj požehnanie, ktoré nám tam Boh pripravil.

Kam zamierili vaše prvé kroky po vysviacke?

Ja som na manžela po škole čakala vlastne ešte dva roky. Robila som vtedy na cirkevnej škole a asi týždeň po našej svadbe mal Vladko štátnice. To sme spolu začali bývať v jednom malom bytíku v Košiciach. Tam sme aj počali naše prvé bábätko. Keďže prognózy od gynekologičky pre mňa neboli veľmi pozitívne, tak som vnútri prežívala trochu strach, či deti vôbec budem mať. Keď sa nám potom po prázdninách skončila nájomná zmluva, presunuli sme sa na našu prvú kaplánku do Jakubian.

Prvýkrát ste vstúpili do služby ako manželka kňaza. Ako ste to prežívali? Nebáli ste sa, že to nebudete zvládať alebo že vás budú ľudia viac pozorovať a posudzovať?

Keďže som bola z rímskokatolíckeho prostredia, nikdy som nemala nejakú túžbu vyniknúť ani som sa nevnímala ako niečo viac oproti ostatným ľuďom. Tak ako som fungovala pastoračne dovtedy, tak som pokračovala aj potom. Brala som to tak, že teraz sa začína nová etapa môjho života s týmto mužom. Bola som skôr zvedavá, aké dvere sa otvoria, lebo som v podstate zanechala všetko, na čo som bola dovtedy zvyknutá.

Aj za slobodna som si prešla všeličím a viem, že sa posudzovaniu nevyhnem. No cítila som istotu práve v tom, že mám po svojom boku muža, ktorý zmýšľa rovnako a má tie isté priority ako ja. Držalo ma vedomie, že v tom nie som sama, ale že sme na všetko dvaja.

Ako si spomínate na vašu prvú farnosť?

Jakubany sú veľká dedina. V tom čase tam bolo okolo tritisíc obyvateľov, veľká časť z toho Rómovia. Jakubianci sú takí svojskí, spontánni. Väčšina vyjadrí svoj názor, aj keď niekedy priamo a tvrdo. No nám to vyhovovalo. Máme radi otvorené vzťahy, kde vieme, na čom sme, a nemusíme sa na nič hrať. Boli sme tam dva roky a narodili sa tam obe naše dievčatá. Lea mala týždeň, keď sme odchádzali na faru do Šmigovca.

Vedeli ste v tom čase niečo o vašej novej farnosti? Ako ste prijali toto rozhodnutie biskupa?

U nás je to väčšinou tak, že kaplánka trvá dva roky a potom sa ide ďalej. Takže sme to čakali. A Šmigovec nám bol veľmi dobre známy. Síce som vedela len to, že je to kdesi pri Ukrajine, ale bol to skôr taký strašiak. Všetci vraveli, ako ťažko sa tam žije, že ľudia sú tvrdí „Rusnáci“ a ešte majú aj starý kalendár. Bála som sa. Nejako sa do mňa vkradlo presvedčenie, že to bude hrozné miesto, kde sa budeme len trápiť a prežívať.

Keď nám prišiel dekrét od biskupa, aj sme si spolu poplakali. Potom sa však stalo niečo, na čo nezabudnem do konca života. Objali sme sa a začala som Boha chváliť. Už ani neviem, čo presne som hovorila, ale keď som asi po pätnástich minútach skončila, prišiel pokoj. A poobede som sa dokonca začala na to miesto tešiť.

Aké boli vaše prvé pocity po presťahovaní?

Keď sme sa tam išli prvýkrát pozrieť, mala som zmiešané pocity. Kým sme sa nasťahovali, manžel spolu so švagrom a jeho priateľkou, ktorá bola našou farníčkou, všetko pripravili. Až na záver som prišla ja s bábätkom. V tom čase som sa už tešila a cítila ako doma. Nehovoriac o tom, že ma zamestnávali dve malé deti. Manžel bol zrazu omnoho viac doma, a tak sme mali čas na seba a rodinu a to mi veľmi pomohlo. V Jakubanoch totiž bolo omnoho viac pastoračných povinností.

Keď nám prišiel dekrét od biskupa, aj sme si spolu poplakali Zdieľať

Netrápili vás pri sťahovaní praktické veci ako dostupnosť, lekári, škôlka, obchody?

Auto sme mali, tak to nebol až taký problém. V tom čase bol v dedine aj malý obchodík, kde sa dalo kúpiť aspoň pečivo, aj keď ho bolo treba objednávať. Škôlka je od nás vzdialená tak osem kilometrov, takže to som tiež nevidela nejako tragicky. Na začiatku som si skôr zvykala, čo všetko nemám poruke, ale zároveň som to brala ako usvedčenie, na čom všetkom som si zakladala. Potom som sa na to snažila hľadieť pozitívne a zistila som, koľko vecí si viem spraviť aj sama. Začala som objavovať vlastnú kreativitu, ktorú som dovtedy veľmi nevnímala.

Čo si má človek predstaviť, keď sa povie Šmigovec?

Je to kraj blízko ukrajinských hraníc v krásnej prírode národného parku Poloniny. Naša dedina leží v údolí a má približne päťdesiat obyvateľov. Okrem toho ešte spravujeme dve filiálky. V jednej sú gréckokatolíci aj pravoslávni a v druhej zasa okolo sto veriacich. Keď to teda reálne zhrniem, ľudí, ktorí chodia do chrámu na všetkých dedinách, je dokopy tak sedemdesiat. Je to tu veľmi rodinné, komorné, všetci sa tu poznáme.

Dnes je to skôr už len chatová oblasť, mladých a deti môžem spočítať na dvoch rukách. Pod správou máme okrem toho dva drevené chrámy a Centrum sociálnych služieb, ktoré je zamerané na schizofréniu.

Historických drevených chrámov je vo vašej oblasti veľmi mnoho, navštevujú ich aj turisti, ľudia z gréckokatolíckej komunity si toto bohatstvo dostatočne cenia?

Myslím si, že nie alebo len málo. Skôr je to pre nich samozrejmosťou. Väčšina domácich ich nemá ani obídené. Záujem o to majú skôr turisti, ktorých vidieť najmä v lete. Chodí sem veľa cyklistov a autobusov. Problémom je tiež starostlivosť o ne a údržba. Aj náš kostolík v Šmigovci bol na spadnutie, až kým sa toho nechytilo zopár ľudí a obnovili ho z fondov. Takisto aj na Hrabovej Roztoke, kde máme druhý kostolík.

Ľudia riešia skôr svoje skryté problémy a sami seba, než aby sa zaujímali o tieto veci. Pravdou je, že sami by ani nemali šancu vykryť to z vlastných zdrojov. Všeobecne nájsť ľudí, ktorí sa angažujú na cirkevnom poli, je skôr rarita. O to viac si vážime, ak niekto príde a povie: Otče, chcel by som prispieť na to a to.

Nedávno sa napríklad jedna rodina sama podujala dať vyrobiť ikonostas do nového chrámu. Ikonostas je totiž niečo, čo špecifikuje gréckokatolícky chrám a v našom novom dovtedy chýbal. Vnútri vyzeral ako rímskokatolícky. Skôr je to teda o tých nadšencoch, ktorí to majú na srdci a potom sa kontaktujú s manželom a v spolupráci sa to pomaly rieši a hľadajú sa cesty.

Ako si dievča zo sídliska zvykne na život na samote? Nechýba vám niekedy mesto a jeho možnosti?

Vôbec nie, práve naopak. Keď ideme do mesta, zrazu mám plnú hlavu podnetov a neviem sa dočkať, kedy sa vrátime späť. Toto miesto je skvelé aj pre deti. Sú tu šťastné, majú plno priestoru a kontakt so zvieratami. Ja to skôr vnímam tak, že sme tu chránení pred tlakom očakávaní a požiadaviek mesta.

A zároveň vidím, ako sa skrze túto jednoduchosť vieme omnoho lepšie upriamiť na to podstatné. Mať čas pre Boha, rodinu, ľudí. Mnohí hovoria, že sa u nás cítia ako v oáze, kde môžu načerpať pokoj. Až spätne vidím, na koľkých veciach som si predtým v meste zakladala a na čom všetkom som si potrpela. Toto miesto nás jednoznačne učí dôvere v Boha.

Čo je základom vašej služby? Aké sú duchovné potreby tamojších ľudí?

Najviac, samozrejme, liturgie a potom je to skôr taká osobná pastorácia, budovanie spoločenstva. To tu veľmi chýbalo. Ľudia sa tu upodozrievali a boli veľmi nejednotní. Tak sme sa začali sústreďovať práve na to budovanie, stretávanie sa, osobné rozhovory a načúvanie. Zaujímavá pastorácia je aj v centre. Keď som tam prišla prvýkrát, prekvapilo ma, akí sú tam klienti veľmi spontánni. Hladkajú, stískajú, tešia sa, pýtajú cigarety a cukríky.

Ale stretla som sa tam aj s mladým chalanom, ktorý si ma odchytil, kým manžel spovedal, a začal mi hovoriť, že keby nebol na liekoch, tak by všetkých postrieľal. Spočiatku ma to vystrašilo a šokovalo, ale časom som si uvedomila, že je potrebné brať tých ľudí s rezervou. Mnohí sú ako malé deti a tak k nim tak aj pristupujeme. Oni sa veľmi tešia práve zo spontánnosti a z obyčajných prejavov lásky a pozornosti.

Ako teda vyzerá váš bežný pracovný deň? Aké problémy riešite?

Môj manžel nie je typ, ktorý bude len tak sedieť, a najradšej trávi dni vonku, tak to tam začal pomaly zveľaďovať. Vždy tiež  inklinoval k zvieratám a prírode. Ja som zas opačný, bytový typ. No nevidím to ako prekážku, práve naopak. Naše deti si užijú oba rozmery a vieme si tak podeliť úlohy. On sa stará o vonkajšok a ja zas o vnútro domova. Samozrejme, že si pomáhame, ale v podstate je to takto nejako podelené.

Čo sa týka tohto miesta, nebrali sme ho ako miesto, kde treba len prežiť, ale ako domov. Preto sme riešili potreby, ktoré tu boli, napríklad stará kúpeľňa či vchod po strmých schodoch, ktorý bol nepraktický pre chodenie s kočíkom. Dnes tu má manžel už celkom slušnú minizoo, o ktorú sa stará najmä on. Spravil aj prístupovú cestu, vyrovnal a upravil terén, skalky, domček pre deti a obrovský altánok, kde sa stretávame s farníkmi či návštevami.

Skrátka robíme všetko preto, aby sme sa tu cítili príjemne nielen my, ale aj ostatní, ktorí prídu po nás. No a potom riešime to, čo „horí“ resp. na čo sa nájdu financie, aby sme dali do poriadku aj faru, ktorá inak patrí ešte k tým lepším.

Z čoho vykrývate svoje potreby a potreby farnosti?

Čo sa týka farských vecí, robili sme zbierky po farnostiach a zháňali aj dobrodincov. No a čo sa týka osobného života, žijeme z manželovho platu a z môjho rodičovského príspevku. Popri tom ešte tvorím a predávam svoje výrobky, tak aj to je pre nás istou pomocou.

Naučili sme sa žiť v skromnosti a najmä, Pán ma naučil prijímať pomoc, s čím som mala kedysi veľký problém. Teraz zažívame jeho dobrotu najmä cez také malé či veľké zázraky. Napríklad ak niečo potrebujeme, pošle nám do cesty niekoho, kto nám to daruje. Často zažívame štedrosť od mnohých ľudí aj z nášho spoločenstva. Niekedy je to doslova kráčanie po vode, ale nikdy sme na tom neboli tak zle, aby sme nemali to, čo potrebujeme. Len sa trochu obrúsili a očistili naše potreby.

Pôsobíte v oblasti s veľkou prevahou rusínskeho obyvateľstva. Ako vás prijala miestna komunita?

Vzhľadom na to, že ide o veľmi malú farnosť, bolo to trochu komplikované tým, že sa tu často striedali kňazi. Keď sme sem prišli, cítili sme veľkú uzavretosť z ich strany. Hneď prvý rok sme však začali navštevovať rodiny a modliť sa v ich domoch a to veľa zábran zlomilo. Verím, že títo ľudia pochopili, že ich máme radi a neprišli sme to tu len prežiť. Teraz, po piatich rokoch, vidíme omnoho väčšiu otvorenosť a prijatie ako na začiatku.

Ľudia si tu nedôverujú a nedokážu žiť hlboké vzťahy. Zdieľať

Čo pre tamojších obyvateľov znamená Ukrajina? Pociťujete nejakým spôsobom blízkosť hraníc?

Myslím, že ľudia sú tu stále akosi v strehu, ale na druhej strane využívajú možnosti, ktoré tu sú – nákupy a, žiaľ, aj nelegálne zárobky. Myslím najmä na pašovanie cigariet, benzínu či nafty. Čo sa týka nás, boli sme na Ukrajine len zopárkrát, poväčšine len kúsok za hranicou. Tam sú na prvý pohľad len odlišné ceny a dlhá čakacia lehota. S biedou sa človek stretne skôr len tak okrajovo, výnimočne. Výraznejšie to je, keď zájde ďalej, prípadne sa rozpráva s ľuďmi. Až vtedy ho zasiahne tá priepasť.

Ja si to nejako neuvedomujem. Myslím, že je to aj istá milosť od Boha, že neriešim to zastrašovanie, ktoré sa šíri z predstáv či slov ľudí. Ak  by som sa tým v mysli zaoberala, asi by som odtiaľ utiekla. Pre nás je toto však skutočné miesto pokoja, a nie strachu.

Čo podľa vás ľudí najviac trápi?

Jednoznačne práca. Toto je veľmi chudobný kraj. Mladí ľudia odtiaľ utekajú, keďže pracovné možnosti sú takmer nulové. To je však len vonkajšia záležitosť. Čo vnímam ako skutočný problém, je nejednota. Uprostred rodín, manželstiev, susedstiev, dedín. Ľudia si tu nedôverujú a nedokážu žiť hlboké vzťahy, v ktorých by ukázali tomu druhému, kto vlastne sú. A možno je to aj tým, že to nevedia ani oni sami, lebo všetka pozornosť je tu venovaná fyzickej práci.

Nezamestnanosť je však problémom aj v iných okresoch. Je severovýchod Slovenska niečím špecifický?

Neviem, či je to jeho špecifickosť, ale je tu extrémny nedostatok pracovných miest. Tie, ktoré sú, sú obsadené a ľudia sa ich, prirodzene, držia zubami-nechtami, hoci im to neprináša radosť ani naplnenie. Najťažšie je to pre ľudí krátko pred dôchodkom, ktorí často stratia prácu preto, že jednoducho už nie sú potrební. To ich vovádza do veľkej beznádeje.

Najsmutnejšie na tom je, že tento región má veľký potenciál či už v turizme, alebo v rozvoji remesiel. Zdá sa však, že o to nie je žiaden záujem. A tak sú potenciál, dary a talenty týchto ľudí zakopané, tak ako aj oni napokon zakopú svoje životy a len prežívajú zo dňa na deň.

Dá sa to pripisovať aj istej strate koreňov či identity?

O strate koreňov by som nevravela. Práve naopak. V týchto oblastiach je povedomie o svojich koreňoch a hrdosť na ne až natoľko silná, že mnohým bráni rozlíšiť a odstrániť to, čo bolo zlé, a prijať to, čo ma môže posunúť ďalej. Bez hlbšieho uvažovania je tu na všetko odpoveď: „Lebo vždy to tak bolo.“

Skôr by som to nazvala neschopnosťou zamerať sa na vlastnú identitu, najmä v duchovnej oblasti. Pre ľudí dneška, vo všeobecnosti, je otázka, kto som, tou najposlednejšou. Nevieme a ani sa nepýtame, kým sme a aký je Boží plán pre náš život.

Čo považujete za pastoračnú métu či výzvu do budúcna pre vás a vašu rodinu?

Deň nášho sobáša bol dňom rodiny. Boh tým akoby sám označil métu a oblasť, ktorej sa máme venovať. Počas nášho manželstva nás sám vyučoval na rôznych situáciách, hoci nás nikto neučil, ako ich zvládať. Práve preto je služba manželom a rodinám to, do čoho sa cítime najviac pozvaní. Neviem, čo má pre nás Boh pripravené, ale viem, že kamkoľvek nás povedie, bude to pre naše dobro.

 

Fotografie: Darina Varchoľová

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo