Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
11. február 2020

Demokracia poráža liberalizmus

Oskarový Parazit, digitálna chudoba a rastúce napätie medzi liberalizmom a demokraciou.
Demokracia poráža liberalizmus

Juhokórejský film Parazit (2019, réžia Džun-ho Pon) je žánrová kombinácia thrilleru, hororu a komédie, včera na Oskaroch získal štyroch zo šiestich či siedmich hlavných cien (najlepší film, najlepší cudzojazyčný film, réžia, scenár), odvšadiaľ počuť, že je to úspech. A je. Dôležitejší o to viac, čo je témou filmu.
Nevidíme v ňom len digitálnu mestskú chudobu, ktorá je závislá od telefónov a wi-fi, vidíme dve sociálne triedy, aj tú superbohatú s vodičmi, luxusom a domácimi učiteľmi, ktoré na sebe navzájom parazitujú.

Nie je to klasický triedny boj, skôr jeho súčasný update, niečo, v čom vidíme odraz sporu Anywheres vs. Somewheres z Británie, aj to trochu v prekrútenej podobe. Je to dokonalá negácia amerického sna, svet, kde podvádzajú všetci, tí hore aj tí dole, pretože to je jediná a najistejšia cesta k úspechu.

Kimova chudobná rodina s bytom v mestskej pivnici sa rôznymi podvodmi zamestná v rodine biznismena Parka, sfalšovať sa dá všetko, nedostatky vo výuke angličtiny nahradí flirt, vo výuke umenia nejde o umelecký talent, jeho rozpoznanie a rozvoj, ale pestovanie ega alebo psychoterapiu, a tak ďalej. Chudobní Kimovci veria v čistý materializmus, bohatým Parkovcom ich slúžky a sluhovia páchnu, v digitálnej dobe veľká urážka a útok na dôstojnosť, sú to dva svety v jednom meste. Film sa končí hororovo, bez katarzie, akoby sa materialistický človek nedokázal zmeniť a niektoré spoločenské problémy sa nedali vôbec riešiť.
A niekde v pozadí tlie otázka – kto tu vlastne parazituje na kom? Na to si musí každý odpovedať sám v kine.

Dôvod, prečo píšem o tomto filme, je v tom, že v niečom vyjadruje zmenu spoločenskej klímy po roku 2008, ukazuje iný pohľad na problémy, ktoré sme pred pár rokmi nevideli alebo ignorovali. Vedeli ste napríklad, že zhruba 40 miliónov Američanov v roku 2018 dostávalo od svojej vlády pomoc v podobe lístkov na jedlo, pričom zhruba toto číslo zahrňuje rodiny a 17 percent všetkých detí? Pohľad na to, čo je to chudoba  a čo stagnácia, sa nám začal v posledných rokoch dosť meniť.

Podobne je to aj s politikou. Tiež sme si niektoré veci odmietali všímať a v poslednom období sme tak ako v kinematografii videli reakciu na túto dlhodobú ignoranciu.

Čo dokáže a čo nedokáže liberálna demokracia

Najzaujímavejšia a najrozpornejšia časť starej Fukuyamovej knihy o konci dejín je záverečná kapitola o poslednom človeku. Fukuyama úvahu začína citátom Alexandra Kojèvea, ruského znalca Hegelovej filozofie, ktorý opisuje podmienky „ríše slobody“, kde už ľudia nebojujú o uznanie a pracujú čo najmenej. Fukuyama si kladie otázku, či môže tento utopický ideál aspoň do istej miery naplniť liberálna demokracia. A v nasledujúcich častiach sa trápi s odpoveďou.

Dnes už vieme prečo, poznáme odpoveď. Rad radom v krajine za krajinou vidíme na Západe nárast napätia medzi liberalizmom a demokraciou. A vidíme rôzne pokusy, ako toto napätie riešiť. Jedným z pokusov bol brexit, reštaurácia národnej suverenity aj za cenu ekonomickej straty, ukážkové víťazstvo demokracie nad liberalizmom vládnucej triedy a Londýna, druhým je Trumpova Amerika s jeho cestou k druhému víťazstvu na jeseň tohto roku, tretím Macronov pokus hovoriť o politickej zmene, rozvrátiť kvôli tomu politické spektrum, ale všetko len za cenu zachovania statusu quo. Veď čo dosiahol kandidát energickej zmeny, ako zmenil Francúzsko? A kto ho to zastavil?

Nebudem hlbšie rozoberať hnutie žltých viest, podstatný je Macronov prerod, keď sa z politika, ktorý mal ambíciu nahradiť Trumpov, Orbánov, Kaczynských či Putinov, stal politikom, ktorý sa práve s menovanými dokáže dohodnúť a rešpektovať ich. Domnievam sa, že to, čo práve sledujeme, je, že diskusia o kríze liberálnej demokracie a tzv. populizme je predbežne skončená, možno mŕtva.

Má to viacero príčin, jedna z nich sa skrýva v názve tohto textu a budem jej venovať osobitnú pozornosť, ďalšie dôvody súvisia s ideologickým pokrytectvom. Najskôr malé zhrnutie a ešte raz poznámka k brexitu.

Koncom roku 2001 vznikla tzv. Laekenská deklarácia, neboli sme vtedy ešte členmi EÚ, sledovali sme to s približujúcim sa záujmom. Deklaráciu, ktorá chystala cestu k Európskemu konventu a návrhu budúcej Európskej ústavy, ktorá hovorila o potrebe väčšej demokratickosti Únie, predstavil vtedy európskej verejnosti s kvetnatým pátosom belgický premiér Guy Verhofstadt.

Laekenská deklarácia bola sofistikovaným švindľom, jej predkladatelia a európsky politický establišment totiž snívali o ďalšom stupni ever-closer-union, stále viac centralizovanej EÚ, čo naplno odhalil proces prípravy a písania Európskej ústavy.

Spätne človek len krúti hlavou: EÚ mala problém pomenovať vlastnú identitu, spomenúť prínos kresťanstva vo vlastných dejinách, argumentom proti bolo aj Turecko, ktoré sa malo stať novým členom Únie, naopak, predstierala sa existencia európskeho demosu, vytvárala ilúzia európskej  demokracie, to všetko opreté o citát Thukydidesa, inak otvoreného kritika demokratického povedomia, ktorý bol umiestnený ešte pred samotnou preambulou navrhovanej ústavy.

Inzercia

Ako v Gdansku

To všetko je dnes slepá ulička, z ktorej Únia už dávno vyšla. Ústava, ktorá snívala o európskej demokracii, narazila na vôľu väčšiny (a teda prvý princíp demokracie) v referendách vo Francúzsku a Holandsku. Jurgen Habermas, ktorý sníval o kozmopolitickom spoločenstve a EÚ videl medzi transnacionálnou demokraciou a postdemokratickým exekutívnym federalizmom, musí byť zaskočený, čo všetko sa za posledných desať rokov stalo.

EÚ čelí obrovskej kríze očakávaní na Západe, Dariusz Karlowicz nedávno písal o výskume agentúry Odox, z ktorého vyplýva, že iba 29 percent Francúzov spája svoje nádeje s EÚ, pričom 31 percent sa správa k tomuto očakávaniu nepriateľsky a – možno najdôležitejšie číslo z prieskumu – 40 percent to nezaujíma. Pričom, ako dnes vieme, celý proces budovania demokratickejšej EÚ viedol priamo k brexitu, odhlasovanému v referende.

Ak si spomeniete na proklamované ciele Laekenskej deklarácie, je to podobná facka byrokratickej triede EÚ, akú dali poľskí odborári z Gdansku diktatúre proletariátu vo svojej krajine. Snívanie o európskej demokracii zobudili demokratické väčšiny v západných štátoch Únie.

Britov, samozrejme, nečaká prechod medovým údolím, ale keď krátko po tom, ako v Británii vyhral ostatné voľby Boris Johnson, napísal Douglas Murray do Telegraphu ľahko triumfalistický článok, že v tomto momente je to dlhodobo vysmievaná Británia, kde vidieť konsolidovanú politiku, a nie Francúzsko, ktoré Angličanov poúčalo a kde momentálne Macron paralyzovaný demonštráciami odstúpil od ďalšej predloženej reformy, nedalo sa ubrániť dojmu, že na tom niečo je.

Diskusia o tzv. populizme sa vyčerpala aj preto, že bola vedená mimoriadne pokrytecky. Politologická nadávka „populizmus“ sa používala selektívne, v Británii bol za populistu označovaný Boris Johnson, a nie Jeremy Corbyn, ktorý bol reálnym populistom, v Amerike je populistom Trump, momentálne na ceste k znovuzvoleniu, ale keď príde reč na Bernieho Sandersa a ďalších kandidátov ľavého krídla demokratickej strany, volia sa iné prídavné mená.

Straníckym novinárom našej doby a sympatizantom týchto politikov by to nesedelo do zjednodušeného výkladu, spojiť populizmus s progresívnou politikou je tabu. Pritom to poznáme aj v našej časti Európy, taký Robert Biedroń v Poľsku je toho čistým príkladom.

Gender rozdeľuje a oslabuje liberálov

Ale naspäť k našej téme. Napätie medzi liberalizmom a demokraciou má všetky predpoklady ďalej rásť, vyvoláva ho totiž samotný liberalizmus a témy, ktoré tlačí do popredia. Dva príklady za všetky: gender a zelená politika.

Gender ideológia sa ukazuje byť mimoriadne neúspešná a rozdeľujúca doktrína aj v prostredí samotného liberalizmu. Verili by ste, že Slovensko sa v takejto komplikovanej téme dokáže vzoprieť medzinárodnej zmluve? Ale nejde len o Istanbulský dohovor. Už som písal o úvahách amerického liberála Marka Lillu v knihe The Once and Future Liberal, ktorý sa obáva, že genderový ošiaľ oslabuje kategóriu občianstva a trvalo vytláča progresívcov do opozície.

Gender je nielen ideologický konštrukt, ale najmä zaručený spôsob, ako rozdeliť samotných liberálov, ako o tom svedčí aj text Helen Joyceovej z The Economist v novom čísle magazínu Standpoint. Gender má podobne sektársky náboj ako americký protestantizmus, dokáže donekonečna rozdeľovať. Aj časť homosexuálneho hnutia sa nevyhnutne stáva jeho obeťou. Pričom po celý čas je jasné, kde stojí v tomto spore demokratická väčšina.  

Podobný potenciál má zelená politika. V zelenom hnutí dochádza k premene z pseudo-náboženského hnutia na ideologické, odporúčam výbornú esej Christophera Caldwella, ktorý opísal vývoj zeleného hnutia od 60. rokov po súčasnosť. Lídri tohto hnutia ako Greta Thunbergová žiadajú, že o ich požiadavkách sa nemá ani diskutovať.

Pritom ide o témy, ktoré sa dotýkajú záujmov významnej časti populácie, v niektorých krajinách väčšiny populácie. Jednou z krajín, kde má zelené hnutie šancu prepólovať doterajšiu podobu politiky, je Nemecko. Zelení sa tam tešia mediálnej a celebritnej priazni, tamojšia politika má silne zelený imidž, ale ako dlho táto priazeň vydrží, ak sa zelené obmedzenia dotknú záujmov väčšiny? Vo Francúzsku stačilo na spustenie demonštrácií zdraženie nafty o pár centov, kde je hranica, ktorú budú ochotní rešpektovať Nemci? Myslím, že sa to onedlho dozvieme.

Aby som to skrátil, Západ, ktorého sme súčasťou, definitívne vstúpil do éry, kde nemožno odstrániť stále narastajúce napätie medzi demokraciou a liberalizmom. A keďže naše režimy nemôžu potláčať názor väčšiny, pretože by tým stratili legitimitu, liberalizmus v dnešnej podobe má pred sebou biedne vyhliadky.

Odporúčame