Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
11. 02. 2020, 10:16

Zrub, salaš, poldecák a Hlina

Vybral som sa na Oravu, najmä do rodnej obce Alojza Hlinu, aby som predsedovi KDH lepšie porozumel.
Zrub, salaš, poldecák a Hlina

Rodinná biofarma Alojza Hlinu pri Stupave, foto Martin Leidenfrost.

Cesta do Hlinovho regiónu ma zaviedla k národným hod­­notám slo­venského národa: zrub, salaš, halušky, ľu­­dovky, pol­­decák.

Poldecák som našiel, ale v Stupave

Už keď som pred časom trávil svoje medové týždne na severnom Slovensku, hľadal som zhmotnenie týchto hodnôt na jed­nom mieste, najlepšie pri nejakom Morskom oku.

Nič také však neexistuje, museli sme robiť sa­mé kompromisy. Odstránenie poldecáka bolo odpornou stránkou eu­ro­peizácie Slovenska, prakticky všetci hostinskí prešli okolo vstupu do EÚ na 0,04 litra, samozrejme, bez cenovej kompenzácie. 

Na Slovensku poznám len jedno pohostinstvo, kde je ešte všetko, ako má byť, skrýva sa v lese pri Stupave pri Bratislave, leží v areáli bývalej Botanickej záhrady Univerzity Komenského a volá sa „Biofarma Príroda“. Prevádzkuje ju rodinná fir­ma Alojza Hlinu, mám tam všetko na jednom mieste: po prvé, sú tam samé zruby, ten ús­tredný s reštauráciou je dokonca transfer z Oravy, po druhé, je to fungujúci sa­laš v užšom zmysle slova, po tretie, varia tam najlepšie ha­­lušky na sve­te, po štvrté, hrajú sa tam výlučne ľudovky a po piate, žije tam eš­te pol­decák. Už len pre to posledné má vedúci môj celoživotný reš­pekt. Alojz Hlina je správny chlap.

Jedálny lístok na Hlinovom salaši nie je dlhý ako biblia, varia tam len tie klasické dobroty, kapustnicu, šúľance, čučoriedkové guľky, mňam. Postupne som tam dotiahol celú svoju rakúsku rodinu, halušky sa, pravdupovediac, všetkým hnusili, ja a svokra, žena a dcérenka ich však milujeme, takže sme u Hlinu štamgasti.

Keď je pekný víkend, ce­lý prístupový les sa zmení na parkovisko, rodiny prichádzajú z Česka aj z Košíc, aby vi­deli jednookého koňa Kuba, ktorý na farme papká svoj chlieb. Občas sa tam stane milá prí­ho­da, nedávno jedna koza uviazla rohmi v našom prázdnom kočíku, svokra z vozíka bojovala za vyslobodenie kozy a dcéra ešte hodinu potom volala: „KOZA!“

Alojz Hlina je nielen dobrý alebo šikovný krč­már, je to najväčší slovenský krčmár v tomto vesmíre.

S vŕtavými otázkami v hlave

Keď ho zvolili za predsedu KDH, potešil som sa. V živote som nebol členom politickej strany, ale cítim v sebe zvláštnu slabosť pre KDH, mám ho za unikátny klenot, jeho existencia je hodnota sama osebe. Odkedy vypadlo z parlamentu, pravidelne vyzývam manžel­ku, aby sme hromadne vstúpili do KDH. Manželka nechce.

Myslel som si, že práve Oravčan Hlina má všetky predpoklady pre obrodu kresťanskej demokracie na Slovensku. Vy­­rástol na Orave u ded­ka, ktorý bol vraj ozaj­s­­tným gaz­dom, v mladosti vraj pracoval ako vykupovač dobytka na Orave a už ako politik rozprával, aké je to zvrá­tené, že Slovensko musí importovať mlieko pre svoju íre­čitú bryndzu z Fran­cúzska.

O štyri roky neskôr by som ho stále volil, ale trpím pri tom ako pes, lebo nerozumiem jeho politickému konaniu. Prečo nezavo­lal veľ­ké osobnosti kresťanskej demokracie späť do KDH (Mikloška, Palka, Čarnogurského, Lipšica, Krajniaka), prečo nezískal ďalších (Škri­peka) a ďalších ešte aj vyštval (Záborskú)? Prečo zúžil za­­­h­raničnopolitickú líniu slo­venskej strany s najväčšou tra­dí­ci­­ou štátotvor­ného myslenia na protiruský NATOvský mainstream?

Le­bo sa to páči liberálom?

Prečo nazval najprv Merkelovej CDU vzo­­rom pre KDH, potom bavorskú CSU, hoci sa v prog­rame KDH piliere úspechu týchto strán nenájdu? Nevidí, že prorodinné KDH nič hma­ta­teľné pre slovenské rodiny nedosiahlo? Nevie, že prídavok na dieťa je po 12 rokoch účasti KDH v rôznych vládach na úrovni 24,95 eur, kým v Poľsku 500 zlo­tých a v Ra­kús­­ku 170 – 271 eur? Prečo ten pakt neútočenia s hlavným ideovým súperom, keď mu pro­­­gre­­sí­vci za to v ničom neustúpili?

Prečo chce predseda KDH tak veľmi, aby ho liberáli milovali? Káže mu to jeho krčmársky inš­tinkt? Je za tým poznanie, že kon­­zervatívni kresťania sú málo lukratívni hostia, ktorí si prídu občas naškrobene zajesť, ale idú ako prví domov a nechľastajú do zá­vereč­nej? Sú v slovenských reá­liách svet krčmy a svet kostola ne­kom­pa­ti­­bilné?

S takýmito otázkami v hlave som sa minule zastavil v Námestove. Môj zimný po­byt nebol prvý, raz som tu už v lete do­vo­len­ko­val. Vtedy to bolo hrozné, neustále som utekal pred všadeprítomnou prí­šernou pop-hudbou, pričom často púšťali dve rádiá vedľa seba.

Rodnú obec prerástol o hlavu

Teraz v zime to bolo lepšie. Oravská priehrada bola celá zamrznu­tá a keď je noc dlhšia, môže si človek dlhšie domýšľať cez deň neexistujúce krásy. Samozrejme, že Námestovo nie je pekné. Wi­ki­­pedia to vysvetľuje takto: „Ďalšiu výraznú zmenu v charak­te­re mesta pred­sta­vo­vala vý­stav­ba Oravskej prie­hrady, keď došlo k za­topeniu 2/3 me­sta. [...] Veľká časť obyva­te­ľov odchádzala na juž­né Slovensko a prá­ve kvôli výstavbe prie­hra­dy nie je dnes v Ná­mestove za­cho­va­né his­torické centrum mesta.“

Nechcem špe­ku­lo­vať, aký to malo vplyv na mladého Alojza Hlinu, v každom prípade vy­rástol v ume­­­lom mestečku.

Podľa hesla „v krčme od krčmára“ som sa v Námestove venoval ga­s­tronómii. Výsledky sú nasledujúce: Po prvé, zrub, v zatopenom meste ste na zlej adrese. Po druhé, salaš tu je, „Salaš Orava“ mimo centra, solídny podnik, aj tu kladú dôraz na pravé národné jedlo, kuracie prsia majú v piatich verziách. Po tretie, halušky. Miestni mi odporučili na halušky dva podniky, spomenutý Salaš Orava, tam to vedia, a „bývalého Gazdu“, premenovaného na „Casa di Monika“, tam som dostal v dre­venej miske hustú lepkavú masu, ktorá plávala v mastnej vode.

Po štvrté, ľudovky. Ale kdeže, hrali ten istý otravný anglosaský pop s re­klamou. Po piate, poldecák. Nikde, tak kresťansky ako Hlina na svo­jom salaši, tu v Námestove nikto nenalieva. V jednom bare mi dokonca po­­vedali, že slovenské pálenky majú „len ako doplnky“, a preto ich predávajú lacno. Skrátka, krčmár Hlina prerástol svoju Ora­vu o hlavu.

Na Orave som sa bavil okrem iných s takýmito ľuďmi: s prenajímateľkou uby­tovania, so síd­­lis­ko­vou kaderníčkou blízkou SNS, s pra­­cov­níč­kou Mú­zea orav­s­kej de­diny, so staručkou stopár­kou, naj­mä však s barmanom, s barmanom, s bar­­mankou, s bar­man­kou, s barmanom a s bar­­­mankou. Miestna mlá­dež často nevedela, že Hli­na vyrástol v Námestove, „dú­­fam, že nie“, „vy­rás­­tol vo Va­siľo­ve, to viem, lebo som z Lokce“.

Občas som registroval mier­nu dávku lokál­pat­­­­riotizmu, „možno tie jeho halušky v Bra­ti­sla­ve sú také dobré, le­­bo tam varili dva­­ja Oraváci“. Spolužiačka Hli­novho brata mi povedala, že „sú skôr z by­tovky“. Jed­­na osoba si vzdychla: „Taký pod­­nikateľ!“ Trošku ma prekvapilo, že síd­lis­ková adresa, na ktorej mal v mladosti re­gi­s­­­trovanú firmu s Číňanmi, ne­exi­­stuje. To, pravdaže, ne­musí nič zna­­me­nať, možno mali bordel v obchodnom registri alebo to bolo duchom doby.

Nič nac­ti­utŕ­hačského som sa ne­doz­vedel. Predsedu KDH videli na­pos­ledy, ako s mamou šiel na vianočnú omšu, to som si vypočul s istou úľavou. Rozprávali mi, že v Námestove nemá krčmy, že tu nav­­števuje iné, vraj najradšej zavíta do jedného pajzla poslednej cenovej sku­piny, v sprievode okresnej celebrity, starého bývalého mu­zi­kanta, „čo stratil pri autonehode ru­ku“ a čo „potom prestal hrať a už len pije“. Je to pekné od Hlinu, povedal som si, že chodí s jed­no­ru­­kým naďalej do krčmy.

S nemeckým pupkáčom

Príjemne ma prekvapila urbánna, až mondénna atmosféra, ktorá vlád­ne v baroch pri oravskej riviére. Okolo obrovského parkoviska sa tam zoskupuje osem podnikov: pajzel „Čajka“, kubánsky bar, „Fast Food Zion“, „Casa di Monika“ a priamo pri vode to ele­gant­nejšie, „Port Club“, penzión-reštaurácia „Jollien“ s foie gras za 14 eur, „Coffee Bar Twix“ a „Imperia-M“.

Von som si vyrazil v utorok ve­­čer, čašníci už chceli zatvárať, ale aj tak bolo na čo po­zerať. Cez deň aj v noci mi padali do oka ne­závislé ženy, samy alebo s dieťaťom, ktoré museli roky svojho ži­vota tráviť pestovaním svojho zovňajšku. Nebola to tá Orava, ako som ju predtým poznal; človeku by ne­napadlo, že sa nachádza v Božom kúte Slovenska. Rovnako ako hos­­­­tia Hlinov­ho salaša pri Bratislave, ani osadenstvo ná­mes­tov­­­ských lo­kálov rozhodne nevyzeralo ako vo­ličské jad­ro KDH. Neodvážim sa však povedať, či to aspoň čiastočne vysvetľuje eratic­ké konanie veľkokrčmára Hlinu v politike.

Námestovo navštevujú aj zahraniční hostia. Počas svojej krčmovej rundy som natrafil na portugalčinu aj nemčinu. Svoju rodnú reč som začul v noci dlho po kapurkovej, v jednom bare pri vode chľastali tra­ja Nemci s blonďavou slovenskou kolegyňou. Bola to scéna ako zo starých čias, kopa štamperlíkov na stole, otvorená, ožratá be­seda a ruka jedného Nemca na kolene Slovenky.

Jeden z nich bol zrejme nadriadený, lebo v kuse známkoval ostatných. O plešivom pupkáčovi veľkoryso povedal: „Ty si pre mňa ten typický pivkár, si v tom svojom streleckom spolku, je ti tak dobre...“ Slovenka pila s pupkáčom na bratstvo, kládla si však pod­mienku: „Odteraz budeš odpovedať na všetky moje e-maily, ináč s tebou nepijem. Na náš pracovný vzťah!“

Tretí nemecký spolupra­covník, najmladší a s cool účesom, pôsobil ako umelec nad vecou. Keď ho šéfko začal známkovať, aj on sa obhajoval: „Ja sa fakt snažím do tých projektov ponoriť, mám na krku 206, 207, 205!“ Od Slovenky dal ruku preč. Šéfko ho blahosklonne povzbu­dil: „Ja ťa síce často vidím postávať vo fajčiarskej miestnosti, ale keď ide to tu­hého, môžem sa stopercentne na teba spoľahnúť, vytiahneš to zo sračiek.“ Nadriadený sa vyšvihol do motivačnej reči: „Boro­vička, slivovička, srať na to. Budúce dva-tri mesiace budú šialene dôleži­té, ale snáď nám to klapne.“ Slovenka bola v centre pozornosti, nemecká chľastačka s kolegami sa jej zrejme oplatila. Stihla ich upozorniť na to, aké ťažké to má aj ona v práci: „Budúci týždeň som preč, pôjdem na gastrokontrolu.“

Odporúčame