Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tlačové správy
10. 02. 2020, 22:01

Viac počúvať a vidieť: idea univerzity a školstva

Rozhovor s právnikom, diplomatom a vysokoškolským pedagógom Dr.h.c prof. doc. JUDr. Marekom Šmidom, PhD.
Viac počúvať a vidieť: idea univerzity a školstva

Curriculum Vitae...

Narodil sa v roku 1960 v Bratislave a býva v Ivanke pri Dunaji. Je starým otcom štyroch vnúčat a dúfa, že sa šťastne narodí o chvíľu piate. Jeho pracovná dráha je širokým spektrom skúseností a zážitkov. Ako medzinárodný právnik vytvoril zmluvný systém vzťahov medzi Slovenskom a cirkvami a náboženskými spoločnosťami, za čo dostal dve najvyššie vyznamenania Vatikánu. Riešil otázky klonovania v OSN, zmluvné vzťahy so štátmi, Antarktídu a morské právo, medzinárodnoprávne otázky v EÚ. Je predsedom Slovenskej spoločnosti pre medzinárodné právo, ktoré prednáša.

Ako diplomat pôsobil v Ríme pri Svätej stolici v posledných rokoch pontifikátu svätého pápeža Jána Pavla II., s ktorým sa osobne stretával. Neskôr bol euro diplomatom v Londýne; predtým študoval angloamerickú legislatívu v kanadskej Ottawe. Ako pedagóg a vedec bol počas predchádzajúcich desiatich rokov najprv dekanom právnickej fakulty a ostatných osem rokov rektorom Trnavskej univerzity v Trnave. V priebehu tohto obdobia bol vice-prezidentom a prezidentom Slovenskej rektorskej konferencie. Predtým, v roku 1992, sa podieľal na zakladaní Trnavskej univerzity a v roku 1998 jej právnickej fakulty.

Keď si musí meno napísať aj s titulmi, treba na to dosť veľký priestor, hoci hovorí, že toto človeka človekom nerobí. A trochu s čiernym humorom dodáva, že jeho dedko, tiež právnik, dobre hovoril, že každé písmeno z titulov predražuje nápis na náhrobnom kameni...

Pán profesor, vráťme sa na chvíľu do minulosti. Než Slovenská republika získala samostatnosť, vy ste pôsobili v podzemnej Cirkvi po boku ľudí ako Silvester Krčméry či Anton Neuwirth. Kedy ste v nej začali pôsobiť, a čo vás na tom oslovilo?

Silvo Krčméry ma oslovil tým, že napriek tomu, že bol vo väzení 13 rokov za svoje presvedčenie v neuveriteľných podmienkach, po prepustení na slobodu začal svoj apoštolát znova ako keby nič neriskoval, akoby mu za pätami nestálo ŠTB. Nemám to z kníh, strávil som s ním svoje mladé roky, v ktorých mi pomohol premýšľať o tom, či je viera a nádej kresťanstva nezmysel alebo pravda. Tak asi od mojich 19 rokov až do jeho smrti. Učil ma svojím životom. Raz na stanovačke som ho pristihol jesť škrob, ktorý zostal na dne kotlíka zo špagiet. Bol to hnus, ešte k tomu zasypaný ihličím. On sa usmial a hovorí: „V base to bola nevídaná pochúťka...“. Tak ma odnaúčal byť fajnovým. Alebo keď som mal tú česť ísť s ním ku dvom levom na políciu, kde sa prihlásil, že chce ísť do väzenia namiesto odsúdenej disidentky Helenky Gondovej. Myslel to vážne. Samozrejme, že ho vyhodili, ale ja si dodnes pamätám jeho osobnú slobodu v očiach... Kto by po takej netúžil, to je pravá výzva pre mladého človeka!

Anton Neuwirth bol pre mňa veľkou autoritou a neskôr mojim priateľom. V ňom som mal vzor väzením nezlomeného, múdreho a filozoficky rozhľadeného človeka. Mimochodom, bol čestným predsedom KDH. Často sa sám seba v rôznych situáciách pýtam, čo by robil v mojej situácii on...

Prečo ste sa v časoch, keď ste boli v disente, rozhodli študovať právo? Súviselo to s vašou skúsenosťou z podzemnej Cirkvi?

Teraz vás asi sklamem... To, že sa právo zišlo pre disent, som zistil až keď som toto štúdium absolvoval. Na bratislavskú právnickú fakultu som išiel jednoducho preto, lebo bola najbližšie k Modrému kostolíku, pri ktorom som vtedy býval...

Boli ste jedným z tvorcov zmluvy medzi Slovenskom a Vatikánom, dlhé roky pôsobíte na Trnavskej univerzite, ktorá je známa svojou katolíckou tradíciou a tiež ste členom Etickej komisie pri Ministerstve zdravotníctva. Bola viera odjakživa vaším smerovníkom?

O veciach svojho životného presvedčenia som začal premýšľať až po svojich osemnástich rokoch. Boli to moji spolužiaci Vladimír Krčméry a Milan Hornáček, ktorí mi ukázali, že sa oplatí o veciach viery rozmýšľať. Zavolali ma do krúžkov, kde sme diskutovali o týchto veciach. Zúčastňoval sa ich Vladov otec, ktorý bol medzinárodne známy genetik. Jeho jednoduché modlitby otriasli mojim presvedčením, že to všetko je len nezmysel. Veda a viera... Potom Silvo so svojim nezištným konaním a múdrosť Antona Neuwirtha. A potom noci po ktorých som sa nemusel budiť, lebo som neprestajne bdel a hľadal kde je vlastne zmysel života. A nekonečné štúdium iných náboženstiev a námietok... V rôznych pracovných pozíciách s vysokou zodpovednosťou som si niekedy pripadal slabý na to aby som dobre spravoval čo mi bolo zverené. Zaujímavé bolo, že práve v takýchto chvíľach som čerpal silu z kresťanskej viery, pre ktorú som ako mladý nadšene žil pred rokom 1989 keď som pôsobil v podzemnej cirkvi, hoci to bolo dávno...

...a jedným z vašich vyústení bola aj tvorba takzvanej vatikánskej zmluvy...

To bola, viac než osobná záležitosť, náročná odborná práca v oblasti  medzinárodného práva. Presnejšie išlo o Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z roku 2000. Tvorila sa na Ministerstve zahraničných vecí SR v rokoch 1996 až 2000. Pracoval som vtedy na medzinárodnoprávnom odbore tohto  ministerstva, ktoré bolo podľa kompetenčného zákona gestorom zmluvy a viedol som vyjednávania. Bola to veľmi inšpiratívna práca, ktorej sa zúčastňovali takmer všetky rezorty štátnej správy, Vatikán i predstavitelia Konferencie biskupov Slovenska. Samozrejme, išlo o citlivú záležitosť, v ktorej sa jednou zo zásadných otázok stala rovnosť všetkých registrovaných cirkví a náboženských spoločností a tiež otázka účelu tejto zmluvy a vyrovnanosti práv a povinností oboch strán. Polovica vtedajších krajín Európskych spoločenstiev takéto zmluvy poznala. Pre Slovensko mala zmluva zásadný význam, pretože stanovila prvý krát právnou cestou princíp partnerstva materiálnej a duchovnej stránky života obyvateľov Slovenska. Nositeľom materiálnej stránky života je štát a duchovnej tie subjekty, ktoré reprezentujú vzťah k Bohu, teda cirkvi. Základná zmluva so Svätou stolicou spustila vytvorenie komplexného systému právne upravených vzťahov štátu a všetkých registrovaných cirkví a náboženských spoločností. Išlo o paralelné zmluvy, doposiaľ ich Slovensko uzatvorilo spolu šesť, tri s Katolíckou cirkvou a tri s ďalšími cirkvami. Práva všetkých cirkví podľa týchto zmlúv sú rovné podľa našej ústavy i zákona o slobode cirkví. Chýbajú ešte dve dvojice zmlúv, týkajúce sa financovania a možnosti uplatňovania výhrad vo svedomí. Zaujímavým faktom je, že napriek skutočne veľkej diskusii pri uzatváraní základnej zmluvy i ďalších zmlúv tohto typu nemali poslanci slovenského parlamentu výhrady pri vyslovovaní súhlasu s uzavretím zmluvy: ani jeden poslanec nebol proti.

Myslíte, že toto sa podarí dosiahnuť aj pri zvyšných zmluvách?

Citlivou otázkou stále zostáva najmä uplatnenie výhrad vo svedomí, teda možnosť právne odmietnuť také konanie, takú právnu povinnosť, ktorá by spôsobila občanovi vážny konflikt vo svedomí. Je ľahko predstaviť si také situácie, napríklad v zdravotníctve, školstve, ale aj v rôznych iných oblastiach práce a života. Nejde o nič iné, len o naplnenie ústavnej slobody svedomia občanov, preto trochu vo mne vzbudzuje údiv politická rezistencia voči tejto myšlienke. Som presvedčený, že svedomie ľudí a ich sloboda nie sú zanedbateľnou vecou, naopak, začínajú byť veľmi aktuálne.

Pri Trnavskej univerzite už naozaj pôsobíte nejaký čas, a to od jej obnovenia v roku 1992. Stáli ste aj pri zakladaní jej právnickej fakulty, ktorej ste sa stali neskôr dekanom. Čím vám táto univerzita natoľko prirástla k srdcu?

Veď to nie je len obyčajná inštitúcia, je to idea slobody a pravdy, tak ako o nej hovoril jej prvý rektor profesor Anton Hajduk. Tak ju vidím a budem vidieť. A viem, že nie som sám, kto dúfa, že to tak aj naďalej  bude.

Od čias, kedy ste študovali, ste sa stali uznávaným odborníkom na právo. To bolo v čase komunizmu, ktorý sa už skončil, existujú ale aj v súčasnosti moderné ohrozenia pre kresťanský svetonázor, kde kresťania budú potrebovať šikovných právnikov? Chceli by ste sa ako poslanec do týchto tém "obuť"?

No, kandidujem až na osemdesiatom mieste ako vedúci modulu školstva. Chcem predovšetkým pomôcť myšlienke a princípom, ktoré KDH nemení už 30 rokov. Hoci si v osobnej rovine viem predstaviť aj to, že mám využiteľné skúsenosti, potrebnú energiu a odhodlanie neopustiť doterajšiu životnú cestu ani pri nejakej ďalšej väčšej zodpovednosti v spoločnosti.

A právnici... áno, poznám osobne najmä vzácnych mladých ľudí, ktorí sú erudovaní a chcú chrániť rozum i cit smerujúci k dobru v spoločnosti.

Prirodzene, často dostávam otázku, prečo kandidujem v parlamentných voľbách. Odpovedám, že verím, že môžem pomôcť svojimi skúsenosťami k zdravému rozumu. Počas ostatných desiatich rokov sa Trnavská univerzita, známa vo vedomí ako regionálna univerzita s veľkým potenciálom, pozdvihla a nadobudla európsky význam. Ak to dosiahla univerzita, môže to byť ambíciou aj celého slovenského školstva, s vedomím, že ide o najvzácnejší poklad Slovenska – o jeho mladých ľudí. Heslom školstva by malo byť viac počúvať a vidieť o čom je skutočný ľudský život. A prečo KDH? Princípy, na ktorých stojí KDH sú mi blízke. V týchto voľbách kandidujem za KDH a vediem jeho školský modul, hoci nie som členom tohto hnutia, keďže počas celého života som vedome pôsobil odborne a politike som sa vyhýbal.

Ste manželom a otcom dvoch detí a starým otcom pre päť vnúčat. Venuje sa aj vaša rodina školstvu?

Na tých rodinných väzbách niečo je. Otec bol učiteľom na vysokej škole. Manželka učí sociálnu prácu s kresťanskou líniou na teologickej fakulte. Syn je advokát a dcéra psychologička. Obe deti majú vzdelanie na Slovensku i v zahraničí a ostali doma na Slovensku. Obe zároveň učia na vysokej škole. Ešte spresňujem: piate vnúča len čoskoro „čakáme“... Veľmi si želám aby táto generácia detí mohla študovať v pokoji, radostne a zmysluplne...

Počas obdobia, kedy ste boli rektorom, získali tri vaše fakulty v celoslovenských meraniach prvé miesta. Bola to pedagogická, teologická a právnická fakulta. Čo je základným meradlom tohto úspechu, na základe ktorého sa dnes mnohí študenti rozhodnú práve pre Trnavskú univerzitu?

Úspech vysokej školy, či univerzity je mať dobré výsledky vo vede, byť užitočný pre odvetvia, ktoré sú na univerzite a najmä pripraviť mladých ľudí na život tak, aby po absolvovaní školy vedeli nielen mať, ale aj triediť informácie; hovorí sa dnes s obľubou - kriticky myslieť. Mala by pripravovať svojich študentov na život a prácu, robiť ich schopnými premýšľať prakticky, teda skutočne „absolventsky“. Škola by mala mať svoj dobrý vnútorný systém kvality, aby každý poznal jej smerovanie, priority, ponuku, možnosti uplatnenia absolventov a cesty rastu. Mala by vedieť rozumne hospodáriť a získavať zdroje, či spravodlivo ich prideľovať svojim súčastiam, zamestnancom a študentom. Dobrá škola by tiež mala mať ambíciu byť pre spoločnosť užitočná, ovplyvňujúca. Za to všetko by mala mať vysoká škola vlastnú zodpovednosť a mala by do tohto svojho plánu zainteresovať štát, ktorý má povinnosť využiť financie podporujúce práve takéto zmysluplné ambície. Ale nie len to. Ide aj o to, aby sa študenti učili od učiteľov a medzi sebou nestrácať nádej, že toto všetko má zmysel, že na konci všetkého nie je čierna diera, poviem rovno - hrob. Že sa oplatí chrániť dobro a akosi žiť podľa svedomia. Vedieť prečo by sme mali tak rozmýšľať. To nie je len o inteligencii, či o intelektuálnom rozmere, ale najmä o múdrosti, čo je oveľa viac. Teším sa z úspechov univerzity a verím, že sú na nej ľudia, ktorí takto rozmýšľajú. Naše heslo počas celých ôsmych predchádzajúcich rokov bolo zložené zo šiestich slov: kvalitné vzdelávanie – dobré hospodárenie – ochrana hodnôt. Všetko o dôstojnosti konkrétnych ľudí.

Prečo ambicióznejší mladí ľudia chodia študovať do zahraničia a čo s tým vie spraviť naše školstvo? Aká je vaša vízia štrukturálnej reformy, aby sme tak výrazne nezaostávali už aj za susedným Českom?

Ísť študovať do zahraničia je dobré, otvára sa pre nás širší obzor a prestávame sa báť keď sa stretneme so zahraničnými firmami a inštitúciami, či Angličanom, Američanom alebo Číňanom. Učím aj na Gregoriánskej univerzite v Ríme a ten rozmer sebavedomia a úspechu tamojších študentov a absolventov veľmi dobre vnímam. Zostať vonku po štúdiách je síce každého právo, ale to znamená, že Slovensko je slabšie. Treba ponúknuť čosi viac, než Slovensko ponúka dnes, aby sa nám ľudia vrátili domov. Tá reforma (strašné slovo), lepšie - zlepšenie, spočíva v tom, že samotné vysoké školy musia zobrať zodpovednosť za svoju kvalitu, za hodnotu štúdia, ktoré ponúkajú. Takto by sa mali aj hodnotiť, to sa pokúsime. Pred niekoľkými dňami som sa stal predsedom Odvolacej komisie Slovenskej akreditačnej agentúry, možno budem vedieť niečo povedať k pokračovaniu zmien v školstve aj tam.

Do oblasti školstva patria aj mimoškolské rozvojové aktivity a krúžky. Aké by ste určite odporučili? 

Také, ktoré bavia. Ktoré napĺňajú a to je u každého inak. Aké máme talenty, tak budeme v čomsi dobrí. Ak ich budeme rozvíjať. Ide o to, aby mladí ľudia prežívali šťastné žiacke a študentské roky, aby sa stávali zdravo sebavedomými a silnými. Aby načúvali pozorne životu a vedeli vnímať veľké životné príbehy a neminuli ich; napríklad aby pochopili aká krásna je láska, tá ozajstná, čo sa v talianskom jazyku tak pekne hovorí milovanému, či milovanej: „ti voglio bene“, teda „chcem ti dobre“. No nie?

Foto: archív MŠ

Objednávateľ: Kresťanskodemokratické hnutie, Šafárikovo námestie 4, 811 02, Bratislava, IČO: 00586846
Dodávateľ: POSTOJ MEDIA, s.r.o., Pražská 11, 811 04 Bratislava, IČO:50205668

 

 

Odporúčame