Presne pred piatimi rokmi sa konalo referendum o rodine, ktoré organizovala Aliancia za rodinu. S jej lídrom Antonom Chromíkom sme sa rozprávali o význame a dôsledkoch referenda. Pýtali sme sa aj na to, čo by dnes robil inak, prečo vycúval z aktivít Mariána Kuffu alebo či škodí Kotleba pro-life a pro-family hnutiu? 

Pred piatimi rokmi sa uskutočnilo referendum o rodine, boli ste jednou z jeho hlavných tvárí. Ako si na to spätne spomínate? 

Je to formujúca minulosť. 

V čom je formujúca? 

Pri referende sme mali tri ciele, ktoré sa nám možno nepodarilo celkom jasne odkomunikovať, najmä pre národný front médií, ktorý sa proti nám postavil. 

Prvý cieľ bol osobný, vnútorný. Chceli sme, aby mali ľudia príležitosť rozhodnúť sa pre dobro alebo pre zlo. Aby rozhodli oni, a nie sudcovia či politické elity. 

Druhý cieľ bol politický a spočíval vo vytvorení neprehliadnuteľnej masy ľudí, ktorú nemôžu politici ignorovať. Na to je inštitút referenda dobrý, lebo sa podobá na voľby, teda ľudia prídu aktívne vhodiť obálku a politici musia mať voči nim rešpekt. 

Náš tretí cieľ bol legislatívny – mať platné referendum, ktoré by bránilo súčasný právny stav pred útokmi zvonku. 

To vám celkom nevyšlo, neprišlo 50 percent, ale len 21 percent voličov. 

Iste, referendum ako také bolo neplatné, ale podarilo sa niečo iné. Celý proces referenda a zber podpisov ovplyvnil legislatívnu a politickú situáciu. Napríklad 200-tisíc vyzbieraných podpisov pred letom 2014 mal vplyv na to, že sa napokon schválilo ukotvenie manželstva do našej ústavy. 

Vtedajší predseda KDH Ján Figeľ v článku na Postoji však postavil vaše aktivity do trochu iného svetla, podľa neho mohlo zbieranie podpisov za referendum ohroziť rozhodnutie Fica a Smeru zakotviť manželstvo medzi mužom a ženou v ústave. Viacerí podľa Figeľa upozorňovali, že Fico by v tejto situácii mohol pokojne povedať, že návrh o manželstve treba nechať na ľudí, ktorí priamo a demokraticky rozhodnú.

Spomínané hrozby nemali vecný základ. My sme čakali so začatím zberu podpisov, aby sme videli, či sa novelu podarí alebo nepodarí presadiť. Podpisy sme začali zbierať, až keď sme videli, že hlasovanie v druhom čítaní sa odkladá a odkladá. Osobne si myslím, že novele ústavy najviac ubližovalo to, že sa KDH postavilo v prezidentských voľbách proti predsedovi Smeru. To malo väčší vplyv na rozhodovanie Smeru ako naše aktivity. 

„Našu komunikáciu sme mali doplniť o posolstvo, že aj homosexuálne orientovaným by ublížilo, ak by dostali to, čo žiadali.“  Zdieľať

Začiatkom júna 2014 bola schválená novela ústavy, kde bolo ukotvené manželstvo medzi mužom a ženou. V tom čase ste mali vyzbierané zhruba dve tretiny potrebných podpisov. Nebolo demotivujúce chystať ďalej referendum? 

Pokiaľ by sme mali v pláne položiť občanom len jednu otázku ako v Chorvátsku, tak určite áno. Mali sme však väčšie ambície – išlo nám o deti, ich výchovu, aby mohli vyrastať s otcom a mamou – a to ústavou vyriešené nebolo. Pravdou je, že sme sa snažili presvedčiť KDH, aby aj tieto veci vyriešila ústavná novela, aby to aspoň na rokovaniach so Smerom predstavili. 

Podľa Figeľa rozširovanie návrhu Smer odmietol. 

Nepredložili to, sami mali už silnú autocenzúru, ale my sme zastávali názor, že novelu by neohrozilo, keby padli v rokovaniach aj ďalšie otázky. 

Ako hodnotíte samotnú zmenu ústavy? 

Veľmi pozitívne. Bol to jeden z hviezdnych momentov týchto politických strán a poukázalo sa ním na to, čo je najväčší problém Slovenska a v čom musíme zabrať. Najväčší problém nie je korupcia, ale to, že vymierame a že žiadny politik nechce nahlas pomenovať riešenia. Len pokrčia plecami. 

Ale asi nechcete tvrdiť, že ústavné ukotvenie manželstva v júni 2014 predstavuje riešenie demografie. 

Ktorý je najdôležitejší zákon štátu? 

Ústava, tá však nedáva detailné riešenia. 

To je pravda, ale keď chcete stavať dom, potrebujete dobrý základ, inak sa rozpadne. Preto je úsmevné, keď niekto volá po tom, aby sme riešili všelijaké problémy sveta, a pritom nemyslíme na základ. V tomto prípade, samozrejme, ide o čisto formálnu vec, ktorá nezabráni uverejňovať nezmyselné šou ako manželstvo na prvý pohľad a podobné šialenstvá. Zmenou ústavy sme si však ako spoločnosť postavili pred seba cieľ a ten môžeme nasledovať. 

Druhá vec, v čom sme boli úspešní, a to sme ani neplánovali, bolo, keď vtedajší prezident Kiska dal referendum posúdiť na Ústavný súd – napriek prísľubu, že nebude robiť obštrukcie – a súd rozhodol, že registrované partnerstvá nie sú ľudským právom. Čo je o to významnejšie, keď to porovnáme s tým, že o pár mesiacov neskôr Najvyšší súd USA dokázal nájsť v americkej ústave ešte aj manželstvá osôb rovnakého pohlavia.  

 

Hovoríte, že druhý, politický cieľ referendum splnilo a že dnes to vidíme. Ako to myslíte? 

Referendom sa vytvorila masa ľudí, ktorá rozumie tomu, že registrované partnerstvá vedú k adopciám detí homosexuálnymi pármi. Druhá vec je, že registrované partnerstvá sú v podstate dnes okrajovou témou politického diskurzu. 

Strany si uvedomujú, že v referende prišlo hlasovať skoro milión ľudí, čo je pri 50-percentnej účasti vo voľbách 40 percent voličov. Sú to konzervatívni voliči, ktorí sú ochotní vo februárovom mraze vyjsť a ísť hlasovať – a nie o chlebovej téme. Týchto ľudí už nemôžu politici ignorovať. 

Nie je to skôr o tom, že tomu pomáhalo aktuálne zloženie vlády – vtedy Smeru a neskôr Smeru a SNS, takže ani veľmi nemal kto s témou registrovaných partnerstiev prichádzať? 

Myslím si, že referendum vyformovalo aj samotný Smer. Formovalo aj liberálne strany ako SaS, ktoré prestali hovoriť napríklad o adopciách detí homosexuálnymi pármi. V rámci strán sa podarilo vytvoriť jasné postoje v týchto otázkach, čo je tiež veľmi dôležité. 

Ale Richard Sulík predsa vždy odmietal adopcie detí, jeho strana presadzovala iba registrované partnerstvá. 

Nemyslel som len SaS a nemyslel som Richarda Sulíka, v SaS boli ľudia, ktorí podporovali aj adopcie, napríklad Natália Blahová. Nemali problém podporovať Dúhový pride, ktorého organizátori požiadavky na adopcie predkladali. A nemýľme sa, aj návrh SaS o registrovaných partnerstvách z roku 2012 nebol až taký nevinný voči deťom.

Nezavádzal síce adopcie, ale zavádzal zverenie dieťaťa do starostlivosti druhého homosexuálneho partnera po smrti jeho partnera na úkor skutočného biologického rodiča dieťaťa. Zákon o rodine hovorí, že rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije. SaS vtedy navrhlo škandálny spôsob, ako pripraviť dieťa o rodiča a rodiča o dieťa.

Niektorí namietali, že referendum si bolo lepšie odložiť na obdobie, keď bude aktuálne hroziť schvaľovanie registrovaných partnerstiev. 

Naša stratégia bola, že ľudia by mali rozhodnúť v čase, keď ešte nie sú úplne otrávení. Videli sme, že za tie roky mediálna suita postupne otravovala verejnú debatu. Médiá a niektorí politici a aktivisti vyvolávali tieto témy, pripravovali na to spoločnosť postupne, bolo to akési varenie žaby. Vtedy máte možnosť čakať, kým gilotína padne, alebo sa dať na útek. 

„Obdivujem Kuffov zápal a myslím si, že Slovensko neprijme Istanbulský dohovor práve vďaka tým tisíckam ľudí, ktorí sa modlia ruženec.“  Zdieľať

Situácia bola závažná, v tom čase sme videli podpísaný Istanbulský dohovor, schvaľovala sa Celoštátna stratégia ľudských práv, bol založený výbor pre práva LGBTI a podobne. Mali sme počkať, kým sa verejná mienka preklopí na druhú stranu? Registrované partnerstvá môžu byť schválené veľmi rýchlo, nestihnete spraviť referendum. Naším cieľom bolo imunizovať spoločnosť a vyvolať debatu v čase, keď sme ešte schopní ju viesť a nenechať všetko druhej strane. 

Okrem normálnej debaty však referendum vyvolalo aj búrlivé emócie, pamätáme si kázeň, kde zazneli slová „vyžeňte totu špinu za hranice“ alebo roztrhanie pastierskeho listu či Sulíka s vulgárnym tričkom a podobne. Stálo to za to rozdelenie spoločnosti?  

Naším cieľom bolo rozdeliť spoločnosť. 

Vrátane kresťanov? 

Vrátane každého, chceli sme ju rozdeliť na áno a nie. To je prirodzenou súčasťou každého rozhodovania, keď si volíte medzi dobrom a zlom. Hoci som bol vyhlásený za homofóba roka, nenájdete v archíve jediný výrok nenávisti, ktorý by padol z našich úst. 

Ešte malá poznámka k tej kázni. Vtedy sa pekne ukázalo, že dobro a zlo sa líšia. Danú kázeň som si vypočul a môžem otvorene povedať, že dotyčný kazateľ nehovoril o homosexuáloch, ale o odoberaní detí v Nórsku. 

Čo by ste robili dnes inak? 

Doplnil by som našu komunikáciu o vetu lásky. Lebo základná výhrada voči nám bola – čo vám na tom prekáža? Vám nikto nič neberie. Prečo to nechcete dopriať aj iným? 

To je základný omyl. My sme sa sústredili na deti, ktoré potrebujú otca a mamu. Ale podľa môjho názoru sme mali túto komunikáciu doplniť o posolstvo, že aj homosexuálne orientovaným by ublížilo, ak by dostali to, čo žiadali. 

Ako by im to ublížilo? 

Ak láska nechce zle blížnemu, mali sme komunikovať, že ľudia, ktorí žijú homosexuálny životný štýl, sa dožívajú kratšieho veku, oveľa viac sa u nich vyskytuje rakovina prsníka, respektíve konečníka, čelia vyššiemu riziku závislosti od drog či samovrážd. Pokiaľ niekoho milujeme a máme ho radi, musíme mu hovoriť, že toto mu nechceme dopriať. 

Ak sa tvárime, že nám to nevadí, ak im prikyvujeme, že si ubližujú, tak to nie je kresťanská láska. 

Lenže ak by ste začali hovoriť aj toto, druhú stranu by to ešte viac vyburcovalo, nemyslíte? 

Samozrejme, že takéto napomenutie môže aj nahnevať. Musí tam byť aj úcta, ale aj pravda. 

Malo referendum zmysel aj bez tretej otázky o registrovaných partnerstvách, ktorú vyškrtol Ústavný súd a ktorá sa zdala kľúčová? 

Riešili sme to, samozrejme. Hoci sme vedeli, že referendum nebude spojené s komunálnymi voľbami a bude sa konať v mrazivom februári, povedal som v našom tíme, že nedokážem ľuďom vysvetliť, že tie deti nestoja za to. To by sme neobhájili. Navyše, ukazuje sa, že otázky o adopciách a výchove detí a výhrade vo vzťahu k školám začínajú byť vážnym problémom. 

Na vašu adresu sa ušlo v tom čase veľa negatívnych reakcií. Ako vás referendum osobne poznačilo? 

Za žiadne peniaze by som túto vec neurobil. Asi naozaj neprinieslo nikomu viac nenávisti ako mne. Pred referendom dostala moja manželka a ja na dve adresy list s vyhrážkami, že zabijú naše deti, bude to vyzerať ako nehoda, nech s tým prestanem. Bolo to napísané s cieľom vystrašiť človeka. Ak by bola pri referende akákoľvek nižšia motivácia, tieto veci by sme nezvládli. 

Riešili ste to s políciou? 

Áno. Na Slovensku žijeme v dobrej dobe. Dnes zomiera každý deň sedem kresťanov pre svoju vieru. Útlak u nás je skôr v podobe slín a poníženia, čo je jedna z mála vecí, ktoré môžeme dať Bohu.  

Po referende sa špekulovalo, že z Aliancie za rodinu bude politická strana, neuvažovali ste nad tým?  

Nie, každý z nás sa po referende individuálne rozhodoval, čo ďalej. Vždy som sa však pousmial, keď som videl strach v niektorých stranách, že im rastie konkurencia. Ako kresťania potrebujeme ovplyvňovať politiku. To však neznamená, že musím byť v nejakej strane.  

Dôvod, prečo sme sa snažili budovať Alianciu nadstranícky, bol ten, aby sme mali blízko ku každému politikovi, lebo naše hodnoty nie sú stranícke. 

Aliancia si neskôr osvojila ďalšie témy, napríklad organizuje pro-rodinné zhromaždenie Hrdí na rodinu, angažuje sa v Iniciatíve Zastavme hazard či proti Istanbulskému dohovoru. Preto zaznieva výčitka, že kresťania riešia len homosexuálne manželstvá a rodovú ideológiu, no rodiny ničia rozvody, alkoholizmus či domáce násilie. 

Naším všeobecným cieľom je presadzovať, aby sa hodnota manželstva a rodiny – a po nedávnej zmene stanov aj ochrana života – stali viditeľnými témami, ktoré budú ovplyvňovať celú spoločnosť. Sledujeme zákony, pripomienkujeme legislatívu, organizujeme petície. 

Do témy hazardu sme šli práve preto, čo ste spomínali, že sú tu aj ďalšie témy, čo ohrozujú rodiny a spôsobujú ich rozpad. Nás zaujímajú aj narodené deti. Nevládzeme všetko, ale kto má nápad, nech sa páči, môže sa realizovať. 

Aliancia za rodinu sa minulý rok ozvala s petíciou za odvolanie gynekológa Jozefa Záhumenského. Žiadali ste, aby bol zbavený funkcie prednostu kliniky pre vyjadrenie k návrhu zákona o potrate, kde hovoril o rizikách dopplerovského vyšetrenia. Nebola to z vašej strany prehnaná a kontraproduktívna reakcia?

Musíme si povedať, v akej sme boli situácii. Medzi gynekológmi by mali byť samočistiace mechanizmy. Problém je, že neexistujú a neodborný názor sa tak môže prezentovať ako odborný. To je vážny problém, pretože ľudia odborníkom veria. My sme museli reagovať, pretože bolo potrebné umenšovať škody.

Čo tým myslíte?

Docent Záhumenský nemal nijaký problém rozširovať názory, ktoré sú v úplnom rozpore so všeobecnými štandardmi svetových odborných spoločností. A doteraz nedošlo k ospravedlneniu ani z jeho strany, ani zo strany médií. Naopak, prišli od neho ešte väčšie útoky. V tomto prípade máte jedinú možnosť, a to obrátiť debatu. Upriamili sme pozornosť na to, že jeho názor je neodborný a tento človek riadi najväčšiu gynekologickú kliniku v Bratislave. Jeho zavádzajúce stanovisko sa v médiách môže prezentovať ako odborné len preto, lebo ide o tému potratov, v ktorej sú médiá nastavené určitým spôsobom. Odbornosť tu pre ne nemá nijaký význam.

Pokiaľ sa nenastavia samočistiace mechanizmy, budeme trpieť podobne otrávenou debatou aj v budúcnosti. Teraz to vidíme znova, keď Záhumenský útočí voči expertovi na zdravotníctvo z KDH a na výhradu o svedomí. 

Nie je však problém, že sa diskusia pre petíciu zatiahla do ideologickej roviny, a tak už do nej nechceli vstupovať ani ostatní odborníci, hoci so Záhumenským nesúhlasili? Ak niekto začne za názor žiadať odvolanie, môže sa to obrátiť voči nemu.

Jedna vec je názor, iná, keď ho niekto prezentuje ako odborník. Vtedy už nemáte slobodu názoru. Lekári nefungujú na základe toho, že o ich názore sa hlasuje, ale na základe dôkazov. Ak lekár tvrdí niečo, čo je v rozpore so štandardmi, treba sa voči tomu postaviť. Nie je to len jeho súkromný názor, ale ovplyvňuje celkovo vykonávanie zdravotníckeho povolania. 

Ak niekto vystupuje z ideologických postojov a nie je tu nikto, kto by sa ohlásil a povedal, že hovorí hlúposti, potom musí dôjsť k vyvolaniu debaty. 

Debata je v poriadku, ale okamžitým spustením petície ste mohli odradiť odborníkov, ktorí by sa inak možno ozvali. V tej chvíli už však nechceli vstupovať do spolitizovanej a ideologickej diskusie. 

To je falošný argument. Pozrite si výsledky. Koľko odborníkov vystúpilo pred spustením petície a koľko po spustení petície? Petícia nebola spustená okamžite. My sme najskôr hľadali gynekológov, ktorí by vydali stanovisko, ale mnohí nemali voči Záhumenskému odvahu verejne vystúpiť. 

„Neprekáža mi, ak kotlebovci zahlasujú za dobrý zákon, rovnako by som privítal podporu aj od SaS či ktorejkoľvek inej strany.“  Zdieľať

Záhumenský návrh zákona o tlkote srdca, o ktorom to vlastne celé bolo, nedokázal odborne zhodnotiť, lebo nie je odborník na legislatívu. Kvôli nemu a jeho vyjadreniam, ktoré šíril, mohol ten návrh padnúť, čo sa aj nakoniec stalo. Pre nás bola petícia jedinou možnosťou ako zákon a mnohé nenarodené deti zachrániť. Kto okrem zopár ľudí, ktorí vystúpili v médiách, urobil niečo viac pre to, aby sa to podarilo? Urobili sme to za nich. Až našim spustením petície sa prelomila mediálna blokáda a vystúpili aj odborníci s opačným názorom. 

Aliancia za rodinu bola tiež súčasťou iniciatívy Slovenský dohovor za rodinu, ktorá upozorňuje na hrozby plynúce z prijatia Istanbulského dohovoru a šírenia LGBTI ideológie. Jej hlavnou tvárou je kňaz Marián Kuffa. Vy ste po čase z tejto iniciatívy vycúvali. Prečo? 

Na Maroša Kuffu nepoviem jediné zlé slovo. Je to podľa mňa úprimný človek, ktorý sa snaží robiť dobro. Aliancia za rodinu sa snaží ostať nadstranícka. Maroš má dar, že vie byť k politikom bližšie, čo však nesie so sebou aj riziká, že si ho niekto privlastní. 

Takže ste sa rozišli, pretože už príliš zachádzal do politiky?

(Ticho). Viac k tomu nepotrebujem dodávať. Obdivujem jeho zápal v tejto veci a myslím si, že Slovensko neprijme Istanbulský dohovor práve vďaka tým tisíckam ľudí, ktorí sa modlia ruženec. Je to oveľa viac ako zhromaždenia či politické aktivity. 

Neprekážal vám jeho príklon k určitým politickým stranám či kandidátom?

Ukážte mi výsledky. Ja nebudem zvonku posudzovať jeho aktivity, pretože pre mňa sú podstatné ich výsledky. A zdá sa, že v súvislosti s Istanbulským dohovorom sme na tom oveľa lepšie ako pred štyrmi rokmi. Tí, ktorí majú výhrady, pomohli tejto veci nejako viac? Spravili to lepšie? 

Veľmi rád podporím každú dobrú vec. Ak nemôžem pomôcť, nebudem proti nej aspoň bojovať a klásť tým, ktorí sa snažia, polená pod nohy.

Spôsob, akým sa o to snažil Marián Kuffa, vám však musel prekážať, keďže ste s ním ďalej nepokračovali.

K tejto veci som povedal, čo som chcel, a bol by som príliš odvážny, aby som posudzoval aktivity Maroša Kuffu.

Nejaký názor na ne máte...

Viem, že ma chcete k niečomu dotlačiť, ale môj názor ste dostali v prvej odpovedi. Faktom je, že stále spoločne zápasíme na rovnakej strane a máme rovnaký cieľ.

Ide však o prostriedky, akými ho dosiahnuť.

Nebudem spochybňovať prostriedky, ktoré niekto považuje za najlepšie. Je používam rovnako tie, o ktorých si myslím, že sú najvhodnejšie, a teším sa, že sa postupne spolu blížime k cieľu.

Nedávno ste prišli s ďalšou petíciou týkajúcou sa Istanbulského dohovoru. Prezidentke Zuzane Čaputovej ste adresovali výzvu, aby netraumatizovala spoločnosť a oznámila Rade Európy, že Slovensko odmieta tento dokument. Nemali ste sa však s požiadavkou obrátiť najprv na vládu, aby posunula parlamentu dohovor na neschválenie? 

Treba tlačiť na každého. V minulosti sme adresovali petíciu Zastavme zlo z Istanbulu vláde aj hlave štátu. Parlament našej požiadavke vyhovel, keďže dohovor odmietol. Čo sa týka prezidentky, žneme ovocie toho, čo sme si zvolili, a vidíme, že to nie je také super, ako mnohí kresťania tvrdili. Potvrdzujú sa tu slová Mariána Kuffu. 

Nemali ste však viac apelovať na vládu?

Myslím, že keby nedošlo k zmene na poste predsedu vlády, situácia by mohla byť dnes iná. 

Viacerým kresťanom prekáža, že si témy ako Istanbulský dohovor alebo potraty privlastňujú často ľudia ako Marian Kotleba. Neškodí to pro-life hnutiu a cieľom, ktoré chce dosiahnuť?

Škodí, keď sa k vášmu cieľu pridajú tí, ktorí nie sú vaši?

Vaša odpoveď?

Podľa mňa nie. Keď robí človek dobro spolu s vami, tak sa stáva dobrým. A naopak, keď robí zlo, stáva sa zlým.

Máte pocit, že Kotleba sa stáva lepším človekom? Nie je to tak, že tieto témy iba falošne zneužíva?

Opäť poviem, ukážte mi výsledok. Kresťania stále nevidia svojho najväčšieho nepriateľa, ale hľadajú inú zástupnú vec. Myslia si, že nebudú iba tak použití a neskôr odkopnutí liberalizmom. Budú. 

Ako sa podľa vás máme pozerať na tých, ktorí sa prihlásia k pro-life hodnotám, no súčasne majú neprijateľné postoje v iných témach? 

Samozrejme, tieto výhrady môžu byť úplne oprávnené. Ako kresťania musíme mať otvorené srdce, jasný rozum a rozlišovať dobro a zlo v každej veci. Neprekáža mi, že sa niekto pridá k našim cieľom. Neprekáža mi, ak kotlebovci zahlasujú za dobrý zákon, rovnako by som privítal podporu aj od SaS či ktorejkoľvek inej strany. Každú z nich by som pochválil. Ak som v minulosti kritizoval bývalého prezidenta Kisku, hneď bolo zle. Ale ja som ho aj pochválil. Musíme vedieť rozlišovať a hodnotiť iných podľa toho, ako sa zachovali. Nebudem preto odsudzovať kotlebovcov za to, že konečne priniesli do debaty zákon, ktorý zachraňuje nenarodené deti. 

Vy veríte úprimnosti ich pro-life postoja?

To, čo môžete vidieť, sú výsledky. Úprimnosť úmyslov politikov bude súdiť Boh. Každého jedného z nich. Ani jednému do hlavy nevidím. Vidím však výsledkovú tabuľu a sledujem, či sa podaril dobrý výsledok. A je mi jedno, s akým úmyslom to niekto robil. 

Ako sa pozeráte na ich názory v iných témach, ktoré rozhodne nie sú v poriadku?

Držím sa zásady – nepľuj do tváre človeku, ktorý ti podáva ruku. V čase, keď sa snaží urobiť dobro, neodsudzujem ho. Ani Ježiš to nerobil. Mal problém s farizejmi a zákonníkmi. Ak však niekto robí niečo zlé, máte oprávnenie ho na to upozorniť. Niektorí si myslia, že nikoho nesmieme nenávidieť s výnimkou kotlebovcov. No také prikázanie neexistuje. Nesmieme nikoho nenávidieť. Bodka! Rozhodovať sa treba na základe dobrých a zlých skutkov daného človeka alebo strany. 

Aj na vašom pochode Hrdí na rodinu sa minulý rok objavili politici ako Danko, Kollár či Uhrík. Neškodí z dlhodobého hľadiska pro-life tvári, že sa ju snažia reprezentovať takíto ľudia?

Každý politik, ktorý príde a podporí myšlienku pochodu, je vítaný. Tie hodnoty sú spoločné a nepáči sa mi selektívny prístup. Samozrejme, bol by som radšej, ak by sme tu mali viac odvážnych kresťanov, ktorí by v týchto témach vystupovali. Prečo by sme mali vylučovať ľudí, ktorí nás podporujú, iba preto, že nás za to budú poťahovať v médiách? A budú ukazovať, že aha, bol tam tento, ktorý nemá v poriadku vlastnú rodinu. Možno nemá, ale ešte si uvedomuje hodnotu, že dieťa potrebuje mamu a otca.

Vy naozaj veríte, že tam chodia s týmto zámerom?

Prísť môže každý a ja neviem posúdiť ich vnútorné úmysly. A ani to odo mňa nežiadajte. Ak je niekto ochotný urobiť v tejto veci niečo dobré, prečo by som mu mal brániť? Urobil niečo zlé tým, že prišiel na pochod Hrdí na rodinu? 

V prípade Andreja Danka sme však videli, že keď prišlo na hlasovanie, pro-life návrh OĽaNO pred pár mesiacmi nepodporil. Na to, aby prešiel, chýbal jeden hlas. 

Ak sa na to chceme pozerať takto, potom si musíme všimnúť aj veci, ktoré sa podarili. 

Aké?

Napríklad zákaz propagovania pedofílie alebo rodinná doložka. Sú to reálne a dobré veci. Pri každom zákone sa musí posudzovať vplyv na rodinu, na mnohopočetné rodiny. Čiže aj dobré veci sa podarili. Treba sa pozrieť na výsledky. A aké výsledky budeme mať za liberálnej vlády, okrem toho, že budeme bojovať za zachovanie status quo? 

Nemal podľa vás tento parlament na viac? 

Určite by som si želal viac, ale zrejme na viac nemal. 

Kto sú v týchto voľbách vaši spojenci? 

(Ticho.) Ťažká otázka a pri týchto voľbách je azda najťažšia. Zoraďme si dobre rebríček vlastných hodnôt, dajme hodnotu života a rodiny na prvé miesto, tam, kam patrí.  Pozrime sa na skutky a hlasovania a potom sa rozhodujme. 

Keď si predstavíme tváre referenda, skoro každý dnes kandiduje do parlamentu – Anna Verešová za KDH, Peter Kremský za OĽaNO. Zostali ste vy.

(Smiech.) Mne je dobre. Cítim sa naplnený vecami, ktoré robím. Navyše, vychovávam päť synov. Zároveň k tomu musí byť isté povolanie a ja ho zatiaľ necítim. 

Foto – Pavol Rábara

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo