Na jednej strane tomu rozumiem. Existuje veľa kňazov, ktorí nerobia cirkvi tú najlepšiu reklamu. Keď počujem o takých, ktorí sa správajú nadradene a nechajú sa obsluhovať ako grófi, je mi nedobre a mám veľké nutkanie sa modliť. Počula som aj iné. Akože sú kňazi neláskaví, každý milodar berú ako samozrejmosť, priveľmi dbajú na to, aby ich ľudia z farnosti obletovali a nekriticky obdivovali. Dobre viem, že kňazi nie sú dokonalí. No nemôžem sa ubrániť dojmu, že pri všetkých ich chybách nám dávajú nekonečne viac. Aký hriech alebo škandál by dokázal zničiť hodnotu krstu? Sviatosti zmierenia? Jediného svätého prijímania? „Kto nebude jesť moje telo a krv, nebude mať v sebe život.“, hovorí Pán Ježiš v Evanjeliu. Neviem ako vám, ale mne z toho logicky vyplýva, že kňazi sú pre našu spásu kľúčoví. A preto, špeciálne preto, si zaslúžia náš záujem.

Prejaviť kňazovi pochopenie sa však veľmi nenosí. V spoločnosti totiž vládne všeobecné presvedčenie, že kňazovi je sveta žiť. Že cez deň nič nerobí – len odslúži svätú omšu, vyspovedá zopár ľudí. A milí farníci mu po zvyšok dňa nosia domov rezne, koláče a domáce vajíčka. Ale kňaz naozaj nie je karikatúra z českej komédie. Je reálny, ľudský a slabý ako my.

Ako teda žije kňaz súčasnosti? Z môjho pozorovania je dosť preťažený. Ak niekto pozná, čo je to vyhorenie, je to celkom určite katolícky kňaz pôsobiaci (nielen) v Bratislave. Stretávame sa totiž s dvomi súbežnými javmi. Po prvé – kňazov je stále menej. Môže za to konzumná kultúra, prázdne semináre a iné príčiny, ktoré teraz nebudem rozvíjať. Po druhé – veriacich s komplikovaným duchovným životom stále pribúda. Bratislava sa rozrastá a kostoly praskajú vo švíkoch. Logicky sa teda stretávame s trendom, kedy pripadá na jedného kňaza vysoký počet veriacich. Efekt je evidentný: každodenné spovedanie, katechézy, homílie, duchovné rozhovory... sa starajú o nesmierny fyzický a emocionálny výdaj, čo má za následok, že na konci dňa padá kňaz do postele ako odšťavený citrón. Drží ho len Božia milosť a viera, že všetku tú námahu nepodstupuje zbytočne. Ach, keby len človek tušil, ako sa cíti kňaz, ktorý ho práve spovedá. Alebo ktorý slúži svätú omšu. Myslím si, že úsmevy sú častokrát dielom veľkého sebazaprenia.

7 skutkov lásky, ktoré možno prejaviť voči kňazovi

1. Viem, čím úplne najviac potešíte kňaza. Tým, že ho začnete vnímať ako človeka a nie ako anjela z neba. Aj kňaz je len človek. Žije v tejto hypermodernej dobe rovnako ako my, vystavený pokušeniam sveta, bitý mediálnymi kauzami a všeobecným „protikatolíckym hejtom“. Aj preto má plné právo cítiť sa niekedy zle, ochorieť a mať blbú náladu. Ak zbadáte na kňazovi slabosť, prejavte mu súcit.Hlavne ho nesúďte a nehovorte o jeho pokleskoch na rodinnom obede ako o najnovších bulvárnych správach.

2. Nečudujte sa, keď vidíte kňaza odísť na dovolenku. Alebo keď ho stretnete sedieť v reštaurácii, či piť pivo. Sú ľudia, ktorí majú tendenciu okamžite hodnotiť – tomu sa žije, ten si dopraje, to bude pôžitkár! Buďme trochu normálni. Oddychovať potrebujeme predsa všetci.

3. Dobrý kňaz žije pre svoju službu – bohoslužbu a vysluhovanie sviatostí berie vážne. Preto automaticky potešíte kňaza vtedy, keď budete na omšu chodiť včas, prežijete ju bdelí a duchom prítomní, keď si vypnete telefón a nebude vám zvoniť počas premenenia. Poteší aj nábožný spev, spôsobné vytváranie radov počas rozdávania Eucharistie, poctivá príprava na spoveď či zreteľné odpovedanie na kňazove výzvy počas omše.

4. Keď je nedeľa a kňaz má za sebou niekoľko omší, zvážte, či za ním musíte ísť práve teraz do sakristie. Iste, sú veci, ktoré sú neodkladné a treba ich riešiť.No ruku na srdce: koľkokrát tam ľudia prichádzajú s úplnou banalitou? Prídu sa sebastredne prihlásiť o slovo, okomentovať vypočutú kázeň, debatovať na aktuálnu politickú či náboženskú kauzu... Ako to slušne povedať. Budú lepšie príležitosti.

5. Pomôcť sa dá kňazovi aj prakticky. Možno je osamelý a obeduje mrazenú pizzu. To sa často stáva kňazom na vidieku alebo v mestách, kde je zbožnosť veľmi slabá. Keby len ľudia tušili, akou osamelosťou dokáže trpieť kňaz! Je dobré sa mu ohlásiť, ponúknuť mu občas svoju spoločnosť.

6. Keď niečo na omši tak povediac „nevyjde“, alebo vo vašej farnosti niečo ideálne nefunguje, je dobré hneď nefrflať a nekritizovať. Falošný organista, zmätky s kadidlom, sviečkami, nefunkčný mikrofón... Treba si uvedomiť, že omša nie je koncert v Inchebe. Oveľa viac ako znepokojivé pohľady pomôže krátka vnútorná modlitba a trpezlivosť.

7. Nebojte sa svojho kňaza pochváliť. Možno sa vám zvlášť páčila kázeň, výzdoba pri oltári, slávnostný spev či bohoslužba. Povzbudiť môžete aj svojho spovedníka. Úsmev kajúcnika mu dodá radosť a čo vy viete, možno aj motiváciu do ďalších dní.

   Inzercia

Niektorí sa môžeme odvolávať na vlastnú prácu a vlastné problémy – kto nám prejaví súcit? Treba však myslieť na dve veci. Kňaz nežije v rodine, nečaká ho doma manželka s teplou večerou. Vianočné sviatky neprežíva pri rozprávke a neleží pod stromčekom, ale naopak – má množstvo práce, azda najviac z celého roka. Druhým a oveľa dôležitejším argumentom, prečo si kňaz zaslúži empatiu veriacich, je už spomínaná nevyhnutnosť kňazského povolania pre našu spásu. Chcete chodiť na svätú omšu? Potrebujete kňaza. Chcete si dať pokrstiť dieťa? Potrebujete kňaza. Chcete, aby vášmu príbuznému udelili sviatosť pomazania chorým, aby ho dôstojne pochovali, chcete ísť na spoveď? Fajn, potrebujete kňaza! Buďme si tejto spojitosti vedomí. Tie najväčšie veci v živote veriaceho človeka sú nevyhnutne spojené s kňazom. A aj keď sú kňazi hriešni a musia do svojho povolania neustále dorastať – sú nám darom už dnes, teraz, v tejto chvíli.

Mám dojem, že nám vo vnútri cirkvi chýba spolupatričnosť. Že nevieme ťahať za jeden povraz. Miesto toho, aby sme oslabené miesto podržali svojou duchovnou či praktickou pomocou, sa pridávame k patologickým kritikom, hľadáme chyby, sťažujeme sa na maličkosti. Pritom sú na svete miesta, kde je kňazov ako šafranu. Kde musia ľudia precestovať kilometre, aby sa zúčastnili na svätej omši. Alebo kde je sviatosť zmierenia dostupná len príležitostne, lebo kňaz je v inom meste, či krajine. My máme kňaza možno ubytovaného za rohom. Je pripravený vstať ráno skoro, aby nám sprostredkoval Eucharistiu, odpustenie, priniesol našej duši duchovnú útechu. Vážime si to ešte vôbec? Niektorí určite áno. A im venujem jedno láskyplné ďakujem. Vďaka. Vďaka! Za to, že ste!

Posledné slovo tohto blogu by som chcela venovať kňazom.

Drahí kňazi. Nezúfajte. Nestrácajte nádej. Nebuďte smutní. Vaša námaha nie je márna. Aj na Pána sa tlačil dav a nebral naňho ohľady. Ak vás ľud vyčerpáva, je to preto, že máte tak veľa čo ponúknuť. Buďte však rozumní a nečakajte na oddych až do poslednej chvíle. Myslíte si, že treba ešte urobiť to a ešte ono. My však  potrebujeme málo. Ste to vy – a nažive. Preto si včas spomínajte na Pánove slová, ktoré nehovoril nadarmo: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.” Nezabúdajte na oddych. Bez výčitky. Úplne bez výčitky!

____________________________________

Pozn.: Ospravedlňujem sa drahým čitateľom a Denníku Postoj, že som vymazala už zverejnený blog. Je veľmi náročné citlivo písať o cirkevných témach. V budúcnosti si dám väčší pozor, aby som bola rozvážna ešte pred ich uverejnením a nespôsobovala tak technické problémy.

____________________________________

❤️ ❤️ ❤️ Moja obľúbená kňazská pieseň. Máme Vás radi. ❤️ ❤️ ❤️