Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
05. február 2020

Ľudia nie sú odpad

Na začiatok zmeny by stačila obyčajná úcta a nefalšovaný rešpekt voči každému človeku.
Ľudia nie sú odpad

Ilustračné foto – Flickr.com

Voči autorovi Cynickej obludy som často kritický, ale zaujal ma jeden jeho úvod k obrázku: „Aj keby na vidieku nemali kalendár, vedeli by, že sa blížia voľby. Zasa k nim chodia turisti z Bratislavy a snažia sa predstierať, že ich považujú za seberovných občanov, s ktorými sa, tak ako s malými deťmi, treba akurát trpezlivo rozprávať.“

Tento druh textov úmyselne zveličuje, aby sa problém ukázal ešte jasnejšie. Keď som si ho prečítal, uvedomil som si, že v skutočnosti takýmto tragikomickým spôsobom ukazuje na eróziu ľudskej dôstojnosti. Pritom som si spomenul na pieseň Pavla Hammela o piatych kolesách, o ktorých nikto nepíše; na „kultúru skartovania“ nepotrebných ľudí, ako ju spomína pápež František; či na drastické pomenovanie „ľudský odpad“, ktorý na spoločensky odsunuté sociálne triedy používa sociológ Zygmunt Bauman.

Téma poníženej ľudskej dôstojnosti hrá na Slovensku väčšiu rolu, než si myslíme. Aj keď si stále viac zvykáme, že sa s mnohými ľuďmi takto narába, vnútorne sa s tým normálny človek nezmieri. Stalo sa to však realitou. Bojíme sa migrantov a utečencov; ľudí bez domova, ktorí žijú v táboroch – v krajine nikoho. Sú pre nás odpad, ktorý sem nepatrí. Ale my sa tak nesprávame len k nim, my sa tak správame aj sami k sebe.

Ako k odpadu sa správame k nenarodeným deťom, ktoré sme usmrtili pri umelých potratoch. Nebolo pre nich miesta. Preto hrubneme a stávame sa cynickými. Takto sa správame k Rómom. Máme z nich strach a nikto s nimi nechce mať nič spoločné, len ich trpíme. Aj oni sa pre mnohých stali odpadom.

Téma poníženej ľudskej dôstojnosti hrá na Slovensku väčšiu rolu, než si myslíme. Zdieľať

Za posledné desaťročia sa štát so svojimi elitami správal k celým spoločenským skupinám ako k odpadu. Viac ako polovica krajiny sa vyľudňuje. Už fakticky druhá generácia opúšťa svoje domovy a sťahuje sa na západ za prácou. Ak si niekto myslí, že zanechať rodinu a pretrhnúť sociálne väzby kvôli práci je tou najprirodzenejšou vecou na svete, hlboko sa mýli.

Väčšina ľudí by zo svojich dedín a mestečiek nikdy neodišla. Odišli, lebo museli, lebo budovateľov raného kapitalizmu ich situácia nezaujímala. Odišli a zanechali osamelých rodičov v prázdnych domoch, v ktorých už možno nikto po ich smrti nebude bývať. Starých ľudí bez detí a vnukov, odkázaných v závere života samých na seba. Neraz v prostredí, kde okrem rastúcej rómskej populácie niet takmer nikoho. Aké dôsledky to má na spravovanie samospráv, rozvoj regiónu a bezpečnosť, asi netreba hovoriť. Koho to však v tejto krajine zaujíma?

Takmer všetci mladí ľudia chcú vlastné manželstvo, rodinu a deti. Bývanie je však veľmi nákladné, bez hypotéky to väčšinou nejde. Hypotéka je však Damoklov meč, robí z ľudí otrokov, ktorí nemôžu desiatky rokov slobodne dýchať. Ale ponúka táto krajina nejakú alternatívu? Kde sú tie všetky rodinné politiky? A vôbec, koho mladí ľudia naozaj zaujímajú? Koho zaujíma ich život a neberie ich len ako pracovnú silu?

Dalo by sa pokračovať o ďalších sociálnych skupinách, na ktoré sa štát a jeho spoločenské elity v ponovembrovej transformácii vykašľali.

Vláda v poslednom roku výrazne zvýšila rozličné sociálne dávky, ale nespokojnosť je už taká veľká, že sa nedá prebiť peniazmi. Je to nespokojnosť z toho, že sme len čísla, len daňoví poplatníci, len klienti bánk, len zamestnanci, len voliči, ale v skutočnosti nás nikto neberie vážne a robia si s nami, čo chcú. Vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice mala byť pre jej objednávateľov len ďalšou epizódou, na ktorej sa rutinne ukáže, že všetko sa dá vybaviť a uplatiť, bez následkov a zodpovednosti. Len zázrakom sa to nestalo.

Inzercia

Ľudia dokážu veľa zniesť, veľa vydržať, ale donekonečna nemôžu byť ponižovaní. Nemôžu byť hračkou v rukách politikov, oligarchov, podnikateľov, firiem či spoločenských elít.

Ľudia dokážu veľa zniesť, veľa vydržať, ale donekonečna nemôžu byť ponižovaní. Nemôžu byť hračkou v rukách politikov, oligarchov, podnikateľov, firiem, či spoločenských elít. Zdieľať

Symbolom tejto dehumanizácie je biznis. Poznáme x prípadov zamestnancov, ktorí dostávali len minimálnu mzdu a zvyšok na ruku (niekedy ani to). Ďalších x prípadov, keď nebola vyplatená celá mzda alebo neboli vyplatení dodávatelia služieb. Sú nám známe príbehy podnikateľov či oligarchov, ktorí si kúpili priazeň politikov, sudcov, ďalších verejných predstaviteľov. Oni sú tí, ktorí naučili všetkých brať. Oni si vedia dohadzovať v uzavretých skupinách všakovaké zákazky a majú v rukách prednostne všetky kľúčové informácie. Lebo dobrý biznis je najdôležitejší. A je úplne jedno, kto príde o prácu, koho oklamú, kto dostane úplatok alebo kto získa neoprávnenú výhodu.

Dnes stoja podnikatelia na čele viacerých politických strán. Možno im voliči uveria. Možno to zafunguje. Klin sa klinom vybíja.

Aby sme si rozumeli. Nepodporujem antisystémové strany ani k ich voľbe nenabádam; ani si nemyslím, že ich voľba niečo zásadné vyrieši: len pripomínam, že celé sociálne skupiny sa stali „ľudským odpadom“. A oni to podprahovo vedia. Preto voliči vyberajú tak, ako vyberajú.

Nadchádzajúce voľby tento problém nahromadenej frustrácie a bezmocnosti nevyriešia. Na začiatok zmeny by stačila obyčajná úcta a nefalšovaný rešpekt voči každému človeku. Prestať s ľuďmi narábať ako s odpadom.

Je to však na stole: ľudská dôstojnosť a solidarita.

Hodená rukavica, ktorú treba vziať so všetkou zodpovednosťou. Už niet na čo čakať.

Odporúčame