Stačilo málo a koalícia PS/Spolu významne zmenila svoje vyžarovanie. Kým ešte pred pár týždňami pôsobili ako síce jasne ideologicky vyhranená, ale predsa len strana s dôrazom na odborníkov a kompetentnosť, dnes začínajú čoraz viac pripomínať pouličných aktivistov.

Niežeby konflikt nepatril do politiky. Naopak, je jej súčasťou. Len keď sa v takejto forme ťahá na ulicu, je to vždy tanec na tenkom ľade.

Na snahe ukázať, že tých, ktorým sa Kotleba protiví, je veľa, nie je, samozrejme, nič zlé. Keď sa však kontramítingy zvolávajú na ten istý čas a miesto ako zhromaždenia ĽSNS, znamená to síce zaručený mediálny zásah, ale naozaj to už trochu začína pripomínať weimarské Nemecko. Priťahuje to ešte viac radikálov a konfrontácia visí vo vzduchu.

Kľúčovou otázkou v súvislosti s touto progresívnou mobilizáciou („Poďme do nich“), na ktorú naskakujú už aj iné strany (Za ľudí, KDH), je však to, či má z pohľadu volebného výsledku aj nejaký užitočný efekt. Oslabuje to ĽSNS? Posilňuje to demokratickú opozíciu a zvyšuje jej šancu zostaviť funkčnú vládu?

Poďme teda k oslabeniu Kotlebu. Tu si treba otvorene povedať, že to vyzerá skôr tak, akoby progresívcom rastúca ĽSNS vyhovovala a jej vzostup sa rozhodli využiť na mobilizáciu svojich voličov.

Keď prieskumy začali koncom minulého a začiatkom tohto roku signalizovať, že preferencie PS/Spolu klesajú, strana vytiahla strašenie Kotlebom. Zdieľať

Keď prieskumy začali koncom minulého a začiatkom tohto roku signalizovať, že preferencie PS/Spolu klesajú, strana vytiahla strašenie Kotlebom. Zverejnili dáta o jeho volebnom potenciáli, ktoré naznačovali, že ešte môže rásť, a začali intenzívne hovoriť o jeho možnom volebnom víťazstve.

Zároveň vyrazili do ulíc. Nie s cieľom trpezlivo obchádzať bašty ĽSNS a presviedčať váhajúcich voličov, že podpora tejto strany je cestou do pekla. Ale so zámerom pritiahnuť konfrontáciou s tvrdým jadrom extrémistov mediálnu pozornosť, prezentovať sa ako hlavná protifašistická sila v krajine a vyžmýkať z toho čo najvyššiu voličskú podporu.

Kotlebovi takáto konfrontácia neuškodí. To, že je vykresľovaný ako potenciálny víťaz volieb a počas svojich mítingov čelí hlučným protiakciám, jeho priaznivcov určite nebude demobilizovať. A to je v súvislosti s dosahom týchto akcií na jeho volebnú podporu ešte skôr konzervatívny odhad.

Na to, či tento typ mobilizácie pomôže aspoň PS/Spolu, dajú definitívnu odpoveď až voľby. V každom prípade ide z ich pohľadu o riskantnú taktiku, ktorou môžu aj viac voličov stratiť ako získať.

Potom je tu otázka, či takýto typ kampane pomáha demokratickej opozícii ako celku. To znamená, či takto dokáže zvýšiť svoj súhrnný volebný zisk.

Opäť platí, že takýto scenár je len veľmi málo pravdepodobný. Trendy z prieskumov ukazujú, že demokratická opozícia má problém masovejšie získavať nových voličov, napríklad z radov sklamaných podporovateľov Smeru a SNS. Skôr to vyzerá tak, že voliči týchto opozičných strán sa len prelievajú medzi jednotlivými opozičnými subjektmi.

Medzi prvovoličmi má opozícia veľmi silnú konkurenciu v ĽSNS a cestou k srdciam nerozhodnutých voličov tento radikalizmus tiež nebude.

Paradoxne môžu tieto progresívne protikotlebovské aktivity posilniť ten opozičný subjekt, ktorý sa najčastejšie spomína ako najmenej spoľahlivé ohnivko budúcej vládnej koalície.

Politické výstrednosti Igora Matoviča vyznievajú totiž v porovnaní s aktuálnymi kampaňovými aktivitami PS/Spolu priam štátotvorne a ide z nich aspoň nejaká linka k reálnym problémom ľudí. Ak ostatné týždne kampane priniesli nejaký bod zlomu, tak je to, že predstava Igora Matoviča v úlohe zostavovateľa budúcej vlády už vôbec nevyzerá ako utópia.

To, že PS/Spolu robia hlavnú tému predvolebnej kampane z pouličnej konfrontácie s extrémistami, je slepá ulička, od ktorej by sa lídri ostatných opozičných strán mali držať čo najďalej.