Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
02. február 2020

Zápas o tvár slovenského katolicizmu

Máme v Rusku vidieť ochrancu tradičných hodnôt? Čo okrem Istanbulskej zmluvy a gender ideológie má verejne mobilizovať slovenských kresťanov? Aké ponaučenie ponúkajú naše dejiny?
Zápas o tvár slovenského katolicizmu

Ilustračné foto: M. Baumann/TASR

Boľševickou revolúciou v Rusku v roku 1917 a následnými brutálnymi krokmi voči pravoslávnej cirkvi i ostatným cirkvám začala v Európe vyrastať obava z tejto pustošivej ideológie. V roku 1928 pápež Pius XI. začína budovať v Ríme Pápežské ruské kolégium (Russicum) pre tých, ktorí boli ochotní ísť na misie do Ruska.

V roku 1937 ten istý pápež Pius XI. vydáva dve encykliky. 14. marca 1937 vychádza encyklika Mit brennender Sorge (S úzkostlivou starosťou) o postavení katolíckej cirkvi v Nemecku a 19. marca  encykliku Divini Redemptoris (O bezbožnom komunizme).

To, že ich pápež vydáva spolu v priebehu piatich dní, hovorí isto mnoho, ale rovnako niečo naznačujú ich názvy. Kým voči komunizmu zaujíma nekompromisné stanovisko, pri pohľade na Nemecko volí opatrnejší prístup.

Na Slovensku sa niesol pohľad na ruský boľševizmus v podobnej línii. Generál Milan Rastislav Štefánik poslal v novembri 1918 z Ruska do Prahy telegram tohto znenia: „Boľševizmus, to nie je len filozofická orientácia, ale chorobný prejav a apokalyptický chaos, v ktorom sa hrubo a náhodne prejavujú najnižšie ľudské pudy. Boľševickí vodcovia sú autokrati v najhroznejšom zmysle slova. Koketovať s boľševickými smermi rovnalo by sa opustiť cestu zdravého rozumu.“

V Československu sa prvé parlamentné voľby konali v apríli 1920. Víťazom volieb na Slovensku sa  stala Čs. sociálnodemokratická strana s 38,05 % hlasov. Známy je výrok Andreja Hlinku po týchto voľbách: „Budem pracovať vo dne i v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slobodné a kresťanské.“

Politické spojenectvo Slovenska s Nemeckom po 14. marci 1939 bolo na jednej strane politickým východiskom z núdze, ale v pozadí stál isto aj názor, že Nemecko nás môže ochrániť pred ruským boľševizmom. Predstavitelia slovenského katolicizmu, ktorí mali v období vojnovej Slovenskej republiky moc i vplyv v krajine, sa k takémuto názoru vo svojich prejavoch i článkoch prikláňali.

Výsledok takejto nádeje, kto nás ochráni, bol katastrofálny. Kresťanstvo na Slovensku sa aj tak nevyhlo ťažkej konfrontácii s komunizmom. Stála mnoho obetí, ale slovenské kresťanstvo ju ustálo. V období komunizmu sa slovenskí kresťania mohli oprieť o vieru v Boha, svoju cirkev, o seba a ochotu vydržať. To bolo v novembri 1989 zdrojom úcty a rešpektu voči nim doma i v zahraničí.

Tento dlhší historický exkurz mi napadá, keď pozorujem dnešný zápas a obavy niektorých slovenských kresťanov, zvlášť katolíkov, tvárou v tvár ľavicovému liberalizmu, ktorý k nám z väčšiny západných krajín i inštitúcií prichádza. Títo kresťania, katolíci znovu hľadajú pomoc a ochranu v politických subjektoch, ktoré nás od toho vplyvu majú uchrániť. Najprv sa to dialo výmenou za vzájomnú lojálnosť, teraz sa pomoc hľadá v politických stranách, ktoré bez ohľadu na svoje celkové vystupovanie takúto ochranu hlasne sľubujú. Samozrejme, ak by v Európe došlo k vážnym politickým otrasom, takýmto ochrancom by sa mohlo stať len Rusko, ktoré sa javí ako posledná inštancia záchrany tradičných kresťanských hodnôt. Predstavitelia katolíckej cirkvi i veriaci sa už dnes musia rozhodnúť, či zopakujú chyby z minulosti alebo vedomí si hrdinskej éry kresťanstva z čias komunizmu budú si dôverovať a hľadať ochranu v prvom rade vo svojej viere, cirkvi a vlastnom postoji.

Za tridsať rokov slobody na Slovensku vyrástli pred cirkvou i spoločnosťou celkom nové problémy. Neochota hľadať ich hlbšie príčiny vedie často k zjednodušeným prístupom a riešeniam. Ako príklad môžeme uviesť obranu tradičných kresťanských hodnôt ako rodina, výchova detí a podobne. Línia obrany týchto hodnôt na Slovensku sa dnes zúžila na boj proti tzv. Istanbulskému dohovoru a predstavuje ju kňaz Marián Kuffa. Osobne mám výhrady voči tomuto dokumentu a v takejto podobe ho odmietam. Ale to je hlavný problém ohrozenia týchto hodnôt na Slovensku? Podľa Štatistického úradu sa v roku 2018 narodilo na Slovensku 40,12 percenta detí mimo manželstva. V tom istom roku podľa toho istého zdroja sa na Slovensku rozviedlo 9 560 manželstiev (uzavretých bolo 31 177). Organizovať modlitbové stretnutia za tieto skutočné problémy, to je cesta k náprave Slovenska. Organizovať modlitbové stretnutia proti Istanbulskému dohovoru je chvályhodné i potrebné, ale spomínané problémy to vôbec nerieši. Navyše, takéto zjednodušujúce videnie problémov v cirkvi i spoločnosti vedie k ideologizácii postojov, ktoré polarizuje spoločnosť i veriacich medzi sebou a ťažko môže viesť k pozitívnym výsledkom. Takto by sme mohli hovoriť o mnohých ďalších problémoch.

Inzercia

Je dobré, že slovenský katolicizmus sa vracia k tomu, akým spôsobom prežil v období prenasledovania za komunizmu, keď bol odkázaný na seba, svoju vieru a cirkev. Túto skúsenosť by mal obohatiť o novú, ktorá vychádza z prvých dotykov so sekularizáciou na Slovensku a zo skúsenosti západných krajín, kde je už realitou.

Prvé, čo nás zachraňovalo v čase komunizmu, bola ľudová zbožnosť. Ľudová zbožnosť je obrovská sila a zdroj viery, samozrejme jej môže hroziť, že upadne do povrchnej zvyklosti a tradície. Pre pápeža Františka je ľudová zbožnosť prirodzenou súčasťou jeho pastoračného programu, ale pripomína jej teologickú hĺbku, z ktorej vyrástla.

Druhá vec, ktorá mala za komunizmu obrovskú životnosť, boli malé spoločenstvá, kde sa mladí i starší ľudia stretali, cítili, že sú v nich akceptovaní a rešpektovaní, kde mohli diskutovať, prehlbovať si vieru i rozhľad a vzájomne sa povzbudzovať.

To, čo sa cirkvi na Slovensku v čase komunizmu nedostávalo, bola komunikácia so svetovou cirkvou a výchova intelektuálnych i duchovných elít. Týkalo sa to všetkých zložiek cirkvi, rovnako laikov, aby boli vo svojich profesiách odborníkmi a zároveň vyznávajúcimi kresťanmi.

Pod novou evanjelizáciou, ktorú oznamoval už Ján Pavol II. a jej program biskupskou synodou uviedol Benedikt XVI., rozumiem pôsobenie vo svete, ktorý je sekulárny, ktorý už o Pánu Bohu a učení cirkvi skoro nič nevie. Je to, ako keď misionári v dávnej minulosti prišli do krajín, kde o kresťanstve domorodí ľudia nič nevedeli. Misionári museli s nimi kráčať, podieľať sa na projektoch, ktoré neboli priamo evanjelizačné, a trpezlivo pritom vydávať svedectvo o svojej viere. Na Slovensku by sme mali už dnes vytvárať projekty, ktoré vychádzajú zo skúsenosti angažovaných kňazov a laikov v západnej spoločnosti, kde je sekularizácia a svet bez viery i cirkvi už realitou. To sú tie hraničné oblasti, o ktorých hovorí pápež František a kam nás posiela.

Osobne som presvedčený, že v cirkvách i spoločnosti by sa mala otvoriť diskusia o probléme výhrady vo svedomí. Dnes nie je situácia na Slovensku tak ďaleko, aby sa veriaci museli brániť pred tlakom zákonov a štátu, aby pri svojich občianskych postojoch mohli povedať, že toto je proti ich svedomiu, bez toho, aby stratili svoje občianske postavenie. Nie je jednoduché vyčleniť všetky situácie, ktoré život a vývoj v spoločnosti prináša. Práve preto je dôležité o tom verejne diskutovať. Pri výhrade vo svedomí máme na mysli najmä veriacich ľudí rôzneho vierovyznania. Ale má platiť výhrada vo svedomí aj pre sekulárnych alebo liberálnych ľudí? Poviem príklad: predstavme si, žeby vláda a parlament SR schválili prezidentskú zmluvu s Vatikánom o výhrade vo svedomí. Mal by prezident právo takúto zmluvu neratifikovať, lebo má pri nej problém vo svojom svedomí?! A ak áno, ako by sa mal takýto problém ústavnoprávne potom riešiť?! Napriek ťažobe tejto témy, cirkvi, politici, vláda, parlament i prezident by sa o jej prijatie mali snažiť. Nedávno ma upozornil môj priateľ, že o výhradu vo svedomí sa môžu v budúcnosti uchádzať aj iné náboženstvá, ktoré sa vďaka voľnému pohybu v EÚ budú môcť usadiť aj na Slovensku. Keď si tento vzťah medzi štátom a občanmi včas nezadefinujeme, môžu nás v budúcnosti čakať omnoho väčšie problémy, s ktorými navyše nemáme ani žiadnu skúsenosť. Keď sme v roku 2006 rokovali vo vládnej koalícii o vatikánskej zmluve o výhrade vo svedomí, minister zdravotníctva Rudolf Zajac mi povedal, že on bude vo vláde za ňu hlasovať, lebo otázka svedomia a výhrady vo svedomí bude v Európe vecou najbližšej budúcnosti. Mal pravdu, a preto sa k diskusii o nej a jej prijatiu treba vrátiť.

Viera a zbožnosť slovenských kresťanov je dar, ktorý sme dostali od Hospodina do vienka. V liste Rastislava cisárovi Michalovi III. v roku 862 sa píše: „Náš ľud sa zriekol pohanstva a drží sa kresťanského zákona...“ A dejinami nás sprevádza modlitba sv. Cyrila na smrteľnej posteli: „... vyslyš moju modlitbu a vo vernosti zachovaj svoje stádo, ktorému si mňa nesúceho a nehodného služobníka ustanovil za správcu. Vysloboď ho od bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo ťa hanobia, a rozmnož svoju Cirkev a združ všetkých do jednoty. Vytvor vynikajúci ľud, svorný v pravej viere a správnom vyznaní a nadchni ich srdcia slovom svojej náuky...Tých, čo si mi dal, vraciam ti ako tvojich: spravuj ich svojou mocnou pravicou a ochráň ich pod svojimi krídlami, aby všetci chválili a zvelebovali tvoje meno, Otca i Syna, i Svätého Ducha. Amen.“

Táto modlitba, tento program sa odovzdávali so slabosťami i slávou z pokolenia na pokolenie. Je na nastupujúcej generácii, aby ho v nových podmienkach prevzala, premýšľala o ňom a rozvíjala ďalej!

Odporúčame