Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
30. 01. 2020, 07:37

Malá stranícka úvaha

Nehodno zabúdať, ako sa po štyroch rokoch súčasnej vlády volá líder opozície.
Malá stranícka úvaha

Foto: Pavel Neubauer/TASR

Pred čosi vyše štyrmi rokmi, keď sa blížili voľby, sme mali v niečom podobnú situáciu ako dnes. Pravda, Smer bol silnejší, mal prirodzeného koaličného partnera v SNS, oproti sebe rozdrobenú opozíciu, nastupujúceho Kotlebu. Po štyroch rokoch sú iné pomery, preto je zmena politickej garnitúry na dosah. Aj keď je tu stále otvorená otázka celkovej rovnováhy, keďže až šesť strán sa môže a nemusí dostať do parlamentu.

Je tu však aj jedna podobnosť, dôležitá nie až tak pre to, čo sa dozvieme 1. marca ráno, ale čo bude dôležité týždne a mesiace potom. Ide o kondíciu politických strán, ktoré sa chystajú k moci, ich vnútorné pomery.

Ak máte tendenciu mávnuť rukou, spomeňte si na stranu Sieť a jej neslávny osud.

V čom bol problém? Sieť nefungovala ako strana, jej vedenie nefungovalo ako predsedníctvo, kde sa vyvažujú rôzne názory a môžu sa prijať aj iné rozhodnutia, než má predseda, a ten ich musí prijať. To sa už viackrát ukázalo ako dôležité – zažil to Čarnogurský, keď sa jeho strana postavila za vstup do NATO a jeho názor sa nepresadil, zažil to Dzurinda, keď praskali niektoré škandály. Dokážu to aj budúce (zrejme) vládne strany?

Východisko nie je optimálne. Na čele každej opozičnej strany stojí podnikateľ. Bez výnimky. V podobnej situácii sme nikdy neboli, nič také nevidieť ani v Poľsku, Česku, Maďarsku, Rakúsku..., je to naše špecifikum.

Strany však nie sú firmy, straníci nie sú zamestnanci, musí tam fungovať iný étos. Byť si napríklad vedomý, že ak má niekto iný názor, neznamená to, že je nepriateľ, a podobne.

Dajme bokom rozdielnu kompetentnosť a pýtajme sa kriticky, najlepšie každý volič voči svojej strane: V čom je napríklad rozdiel medzi Matovičovou stranou a Kiskovou stranou? Neponúka Kiska fakticky Matovičov model – líder plus zoznam pozvaných osobností? Nikto z nich nemá silné stranícke zázemie, nikto z nich – obávam sa – nie je schopný predložiť vnútrostranícke uznesenie, ktoré by sa postavilo za iné videnie, ako má Andrej Kiska. Dokázali by mu vnútri povedať to, čo v nedeľu prezidentka Čaputová? Ako vlastne ľudia z kandidátky reagovali na jej výrok?

Iste, Andrej Kiska má inú úctivosť a rešpekt k „svojim ľuďom“, to je celkom zjavný rozdiel oproti Igorovi Matovičovi, ale zaujíma nás opačná strana – ľudia pod ním a okolo neho.

Nejde pritom len o iný názor, ide napríklad aj o schopnosť ho sformulovať a primerane presadiť. Teda niečo, čo si možno spätne vyčíta Miroslav Beblavý z čias Siete.

Poznám viacerých ľudí z KDH, ktorí majú iný názor ako ich predseda, mysleli si radikálne inú vec, keď bola na stole aféra Záhumenský/Chromík, tvrdia, že nesúhlasili s tým, keď vznikla dohoda s progresívcami, možno sú aj ďalšie veci. Problém je, že si to myslia na chodbe, šuškajú si to medzi sebou, ale nevedia presadiť povedzme uznesenie predsedníctva či rady, kde by sa verejne prejavili. Niečo z toho ukázali už pred prezidentskými voľbami, keď napokon podporili Františka Mikloška, ale bolo to po mesiacoch vajatania a politického utrpenia, škoda sa tým už nedala napraviť.

Problém je, že sa nepoučili. Vôbec to nie je o Hlinovi, ale o nich. Čo im bráni prijať uznesenie, ktorým zareagujú na problém, ktorý mnohí voliči KDH vidia a cítia, ktorý si aj oni sami uvedomujú?

Najhorší príklad je prirodzene Igor Matovič, ale vážny problém predstavuje aj Boris Kollár, napokon nezdá sa, že by inak fungovalo ani PS či Spolu.

Existuje jedna námietka, ktorá má váhu: novým stranám treba dopriať trochu čas. Je to pravda, aj keď – v skutočnosti – tých naozaj nových strán tu až tak niet. Kiska bol päť rokov prezident, na jeho kandidátke je viacero postáv, ktoré sú vo verejnom živote dlhšie, Igor Matovič je v politike celú dekádu, Miroslav Beblavý ešte dlhšie, podobne je to s ďalšími.

Ak cítia niektorí opoziční voliči obavy z nestability, ide práve o toto: či dokážu dnešné opozičné strany fungovať ako strany. A teda odlíšiť predsedu a správať sa politicky – niečo presadiť, neurážať sa spolu s ním, prípadne ho niečím zaviazať. Strana, to predsa nie je len predseda. Ak to nedokážu, potom tu nemáme strany, ale politické firmy a fankluby.

Nejde o virtuálny problém, napríklad Sieť, ale ani Most to v kritických momentoch nedokázali.

Keď sa bude blížiť koniec kampane, veľa budeme počúvať o pokore. Kiežby to nebolo iba slovo smerované dovnútra strán aj navonok. Nehodno zabúdať, že po štyroch rokoch súčasnej vlády, po všetkých aférach a vražde, sa líder opozície volá Marián Kotleba.

A to už nie je zodpovednosť Roberta Fica. Je to prvá vec, ktorá vypovedá o politickej realite, ktorá sa rodí s koncom Roberta Fica.

Odporúčame