Na čom sa najviac rehocú konzervatívci? (výber)

O Wolfgangovi Schäublem, ktorý nestráca sebavedomie, hoci sa stal najnenávidenejšou postavou na európskom juhu, o Obamovom úspechu, ktorý je pre republikánov a izraelskú vládu temným dňom svetových dejín, či o tom, že liberálov a konzervatívcov rozdeľuje aj humor. Môj výber z európskej tlače.

Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble zrejme nestrávi tohtoročnú dovolenku na juhu Európy. Na gréckych uliciach visia plagáty „Wanted“ s jeho podobizňou ako „neonacistického zločinca“ s hitlerovskými fúzikmi, v Španielsku sa odštartovala kvôli nemu twitterovská kampaň #BoycottGermany a najlepší taliansky týždenník l’Espresso má na obálke hrozivo hľadiaceho Nemca s titulkom „Tento muž naháňa strach. Aj nám“. K svojmu ministrovi financií sú však kritické aj nemecké médiá z liberálneho tábora, vinia ho, že vydieraním Grécka zničil Európu konsenzu.

Ku kritikom svojho ministra sa zaradil aj magazín Der Spiegel. Ten spravil v poslednom čísle so Schäublem viacstranový rozhovor, ktorý je však pomerne pokojný, redaktori majú rešpekt, výčitky vyjadrujú skôr cez tretie osoby. 72-ročný Schäuble si s kritikou hravo poradí. Nie je problém, že postoje Nemecka a Francúzska ku Grécku sa počas rokovaní rozišli? „Niekedy sa stane, že ani so svojou manželkou nemám celkom rovnaký názor. S Francúzskom nie sme ani len zosobášení (...)“. Nie je problém, že Európa sa začína báť novej nemeckej dominancie? „Neexistuje žiadna nemecká dominancia. (...) Na rozdiel od Francúzska a Veľkej Británie nie je Nemecko členom Bezpečnostnej rady OSN.“ Schäuble zdôrazňuje, že mocenská rovnováha sa presunula už po páde Železnej opony: „Aj pobaltské štáty, Slovensko a Slovinsko sa dnes zreteľne hlásia o slovo, keď sa im nepáčia pozície druhých.“

Túto vetu si Schäuble zjavne užil, keďže naposledy to boli práve tieto štáty (na čele s naším ministrom Kažimírom), ktorým sa najviac páčila pozícia Nemecka voči Grécku.

♦♦♦

Edward Luce, hlavný americký komentátor Financial Times, sa vysmial z amerických republikánov aj izraelskej pravicovej vlády. Tí prví prirovnávajú Obamu pre jadrovú dohodu s Iránom k Nevillovi Chamberleinovi, tí druhí hovoria o „jednom z najtemnejších dní svetových dejín“. Luce, ktorý iránsky kompromis chváli, sa chytá za hlavu: „Koho chcú bohovia zničiť, toho najprv pripravia o rozum.

Luce si naopak myslí, že dohoda o utlmení iránskeho atómového programu je správna a mohlo dôjsť k nej už dávno. Podľa komentátora sa veľkej chyby dopustil George Bush, ktorý v roku 2002 vyhlásil Irán za „os zla“ – a to v čase, keď tam vládol umiernený Muhammad Chatámí a keď Irán ponúkal Američanom svoju pomoc v Afganistane. USA však tak trochu iracionálne hľadeli na Irán ako na iracionálnu krajinu. Tak spôsobili, že vystrašený Irán posilnil svoj tajný atómový program, čo bol, ako píše Luce, od Iránu vcelku racionálny krok. A rovnako racionálne sa Irán správa teraz, keď upustil od jadrového programu výmenou za ekonomické úľavy.

Luce pokladá dohodu za epochálny úspech Obamu – prirovnáva ju k priateľstvu Ronalda Reagana s Michailom Gorbačovom, ktoré viedlo k pádu ZSSR, a k Nixonovmu otvoreniu sa voči Číne.  

♦♦♦

Talianske l’Espresso prinieslo rozhovor s Willibaldom Ruchom, zürišským profesorom, ktorý báda v oblasti humoru. Podľa Rucha nám humor pomáha žiť dobre, pôsobí terapeuticky na osoby s ľahšou formou depresie. Ale nejde len o humor pre humor, podstatný je aj druh humoru: „Cynizmus a sarkazmus našu pohodu nezvyšujú, kým láskavý humor áno.“ Je humor univerzálny? Ruch dôvodí, že možno viac, než sme si mysleli. Príklad: „Absurdný humor je historicky viazaný na anglosaskú kultúru, ale nedávno sme na tento druh humoru testovali reakcie anglických a nemeckých študentov, pričom vyšlo najavo, že v skutočnosti si ho viac cenia Nemci.“

Vedci tiež skúmali vzťah medzi humorom a politickou orientáciou. Došli k záveru, že konzervatívci obľubujú viac humor založený na stereotypoch a známych miestach. Takže kým konzervatívcov rozosmievajú najmä „klasické vtipy o svokrách“, liberáli si viac užívajú absurdný humor na spôsob Monthy Python.

Ruch hovorí, že pre lepší život nie je nevyhnutné smiať sa do popuku (ridere a crepapelle), stačí dostatočne sa usmievať (sorridere sufficiente): „Všetci sme schopní byť zábavnými, len sa toho zvyčajne bojíme.“ Takže, milí konzervatívci, najbližšie sa na svoju svokru pekne usmejte.

♦♦♦

L’Espresso sa venuje aj veľmi vážnej téme: dievčatám a ženám z krajín ako Nigéria, Kamerun, Bangladéš, ktoré spolu s ďalšími migrantmi mieria za lepším životom do Európy. Tu ich však čaká niečo horšie, prevádzači si z nich robia otrokyne, nútené živiť sa v talianskych či západných mestách prostitúciou. Podľa odhadov takto dopadne až 70 percent žien, ktoré loďkami dorazia na brehy Európy.

Taliansky týždenník približuje ich osud na príbehu Abeke. Na taliansku pevninu preplávala z Líbye, potom ju vlakmi vypravili do mesta Bari, do apartmánu s jedinou izbou, ona spala na zemi v kuchyni. Povedali jej, že musí šľapať chodník, aby zaplatila dlh za celú cestu z Afriky, tú jej nerealisticky odhadli na desiatky tisícov eur. K tomu jej dali platiť mesačný nájom 200 eur, 100 eur za jedlo, a okrem toho 300 eur za miesto na chodníku. Každý deň ju na pľac priviezlo auto o šiestej ráno, o deviatej večer ju odtiaľ zobrali. „Maman,“ tak hovoria žene, ktorá ich kontroluje a každý večer od nich vyzbiera zarobené peniaze. Ak ich je málo, menej než 200 za deň, tak ženy zmlátia. Abeke mala šťastie, musela do nemocnice, čím unikla z otroctva. Stovky či tisíce dievčat však žijú v talianskych mestách podobne, ich počet každý mesiac rastie. L’Espresso kritizuje vládu v Ríme, že tento čoraz akútnejší problém nevidí.

Martin Hanus
Foto: Flickr.com 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo