Spoločnosť K veci 18. január 2020

Sekulárna kultúra neexistuje

James Matthew Wilson
James Matthew Wilson
Zažívame druhú sekularizáciu, ktorá ničí kultúru západnej spoločnosti? Alebo je kultúra bez koreňov v náboženstve len prázdnym pojmom?
Zažívame druhú sekularizáciu, ktorá ničí kultúru západnej spoločnosti? Alebo je kultúra bez koreňov v náboženstve len prázdnym pojmom?
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

James Matthew Wilson

Sekulárna kultúra neexistuje
Kláštor hieronymitov v Portugalsku. Foto: wikipedia.org/Marshall Henrie

Simon During formuloval desivý, ale prenikavý argument o vzťahu medzi náboženstvom a kultúrou, zo všetkých miest práve v The Chronicle of Higher Education, vlajkovej lodi dnešného akademického sveta.

Sekularizácia moderného Západu neznamenala opustenie náboženstva, ale jeho redukciu na voliteľný rozmer ľudského života (čo je myšlienka, ktorú si požičal z dôležitej knihy A Secular Age (Sekulárna doba) od Charlesa Taylora). Potlačenie náboženstva viedlo k pretláčaniu kultúry. V modernej dobe sa z kultúry stal nový božský pojem, ktorý má udržať civilizáciu a spoločnosť pohromade – akási imanentná náhrada za transcendenciu kresťanskej viery. Ako tvrdil Matthew Arnold, kultúra nás zachráni pred anarchiou.

During tvrdí, že tak ako autoritu Cirkvi nahlodali rozličné udalosti, ktoré z rôznych strán smerovali k sekulárnemu politickému poriadku, aj teraz viedol sled udalostí od neoliberalizmu cez feminizmus až po politiku identity k odmietnutiu kánonov kultúry.Zdieľať

During tvrdí, že túto náhradu teraz rozkladá druhá sekularizácia. Tak ako autoritu Cirkvi nahlodali rozličné udalosti, ktoré z rôznych strán smerovali k sekulárnemu politickému poriadku, aj teraz viedol sled udalostí od neoliberalizmu cez feminizmus až po politiku identity k odmietnutiu kánonov kultúry.

Človek už nemusí oceňovať Matúšove pašie od Bacha či Vergíliovu Aeneidu, aby ho považovali za slušne civilizovanú ľudskú bytosť. Takéto poznanie by mu v skutočnosti mohlo poškodiť. Radšej stráviť čas štúdiom analýzy rizík či kyberbezpečnosti, vravia neoliberálni technokrati. Alebo postkoloniálnou kritikou Vergília či ešte lepšie, nechajme tohto mŕtveho muža tak a venujme sa radšej lyrickým kompozíciám nejakého zženštilého zástupcu nezápadných ľudí či obhajcu „pedagogiky utláčaných“.

Dejiny, ktoré predkladá During, možno nepostupujú podľa železných zákonov, no predsa len idú svojím vlastným smerom, ktorý by sa dal len ťažko zvrátiť, aj keď sa nám to veľmi nepáči. Ja by som sa chcel zastaviť len pri súvise, ktorý During vidí medzi náboženskou a kultúrnou sekularizáciou, a vyvolať určité pochybnosti nad samotnou myšlienkou, že by kultúra mala slúžiť ako „náhrada“ náboženstva. Chcel by som upozorniť na to, že veľké diela kultúry sú silnými prejavmi pravdy kresťanstva.

Mám pochybnosti nad samotnou myšlienkou, že by kultúra mala slúžiť ako „náhrada“ náboženstva. Chcel by som upozorniť na to, že veľké diela kultúry sú silnými prejavmi pravdy kresťanstva.Zdieľať

Kresťanskí autori na začiatku 20. storočia, od Henriho Massisa a Charlesa Péguyho až po T. S. Eliota a Christophera Dawsona, často akoby lavírovali medzi obhajobou kresťanstva a kultúry pod oným nejasným pojmom Západ – a to z dobrého dôvodu. Správne chápali, že kresťanstvo presahuje každú historickú realitu vrátane kultúry Západu, no videli tiež, že by bolo ťažké, ak nie nemožné, mať jedno bez druhého.

Videli to preto, lebo je to veľmi osobitným spôsobom pravda. Najlepším pohanským filozofom vďačíme za najpresvedčivejší a najpodrobnejší opis toho, čo znamená byť človekom. Ľudské bytosti sú tvory, ktorých duša od prírody túži poznať pravdu kvôli nej samej; tvory, ktoré nielen túžia po pravde, ale ju potrebujú aj kontemplovať. Sme teda naplnení, šťastní a zisťujeme, že sme v živote prešli od márnej snahy o svetskú slávu k spočinutiu vo večnej sláve všetkého, čo je, samotného Bytia.

Bol to takpovediac ťažko vybojovaný kultúrny náhľad, no zásadnejším spôsobom to bol náhľad náboženský. Keď sa Boh zjavil Izraelu a keď poslal na svet svojho Syna, aby ohlasoval evanjelium, svet dosiahol plnosť pochopenia, ku ktorému bol predurčený. Sme naplnení kontempláciou pravdy, lebo Pravda je osoba, ktorá nás stvorila, aby sme ju poznali a milovali. Stretnutie a prebývanie s ním je nielen radostnou zvesťou, je to jediná zvesť, ktorá je stále aktuálna, naveky.

Moderná doba, ktorú During a Taylor opisujú ako sekulárnu, tieto náhľady nikdy úplne neopustila, aj keď ich okyptila a zbavila účelu. Uznávala, že ľudské osoby sú čímsi osobitné a tajomné: sme stvorení pre transcendenciu. Moderná doba jednoducho prestala hovoriť, pre akú transcendenciu, a tak si zastrela svoj pohľad.

Áno, moderní ľudia potvrdia, že máme dušu: dvíhame sa nad svoju materiálnu existenciu, aspoň z času na čas, v úkone sebauvedomenia. Diela vysokej kultúry sú presne tým, čím sa nazývajú – od Kantovej filozofie a Friedrichových malieb až po Wagnerove opery a Rilkeho poéziu. Zábudlivej duši pripomínajú, že sa môže povzniesť, hoci len nakrátko, nad mechanické zákony prírody.

Moderná doba uznávala, že ľudské osoby sú čímsi osobitné a tajomné: sme stvorení pre transcendenciu. Iba jednoducho prestala hovoriť, pre akú transcendenciu, a tak si zastrela svoj pohľad.Zdieľať

Moderná kultúra mohla toto povznesenie, túto extázu, potvrdiť, ale len, žiaľ, s akýmsi pátosom. Máme chvíle osvietenia a potom sa opäť ponárame do tela. „Odzváňajú mi, aby som sa vrátil od teba [večný duch] k môjmu samotnému ja,“ ako napísal Keats. Ľudia si po chvíli uvedomili, že je to trik. Načo strácať čas s takýmto zbytočným druhom transcendencie? Tá sa zdá príliš éterická v porovnaní s oveľa funkčnejšou transcendenciou peňazí, ktorou si pre seba zabezpečujeme miniatúrnu nesmrteľnosť. A, naopak, kultúrne povznesenie pôsobí ako narcistické pôžitkárstvo v porovnaní s transcendenciou snahy o politické dobrá, ktoré nás môžu prežiť.

Jedna sekularizácia nevyhnutne vyplýva z druhej. Základom kultúry je, ako často vravieval Joseph Pieper, cultus – kult. Bez jasného pochopenia, že naším cieľom je rozjímať o Bohu, sa všetky diela človeka, ktoré sa zdali pravdivé, dobré a krásne, začnú javiť najprv len ako obyčajná kratochvíľa a napokon ako podvod.

Jacques Maritain vo svojej knihe The Person and the Common Good (Osoba a spoločné dobro) tvrdí, že byť ľudskou bytosťou znamená byť tvorom nasmerovaným na bezprostredné spoločenstvo s Bohom a toto osobné bytie vykazuje aj tendenciu k spoločenstvu s inými bytosťami. Pokladnica kultúry, ako ju nazýva, je jednoducho vyžarovaním pravdy a krásy, ktoré pramení z nášho prirodzeného sklonu spájať sa s Bohom a s inými ako osoby.

Keby Pravda nebola osobou, s ktorou sa stretávame, nebola by žiadna prvotná skúsenosť, ktorej je kultúra akýmsi rozmarným ovocím: bez nasmerovania človeka na posvätno nie je žiadne sebavyjadrenie v „sekulárnom“ poriadku. A naopak, všetky naše stretnutia s dielami kultúry sú náznakmi, odrazmi a ozvenami prirodzenosti a určenia človeka. Počúvajme ich.

James Matthew Wilson
Autor vydal osem kníh, z nich najnovšie sú The Hanging God (Visiaci Boh, Angelico) a The Vision of the Soul: Truth, Goodness, and Beauty in the Western Tradition (Videnie duše: pravda, dobro a krása v západnej tradícii, CUA). Pôsobí ako profesor náboženstva a literatúry na Katedre humanitných vied a augustínovských tradícií na Villanovovej univerzite, ako redaktor poézie v časopise Modern Age a ako editor série Colosseum Books vo vydavateľstve Františkánskej univerzity v Steubenville. Jeho stránka na Amazone sa nachádza tu.

 

Pôvodný text: There Is No Secular Culture.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0