Blog 17. január 2020

Úvaha o dnešnom živote

Andrej Čerňanský
Andrej Čerňanský
Niekedy sa zamýšľam čo nás vlastne drží pri živote. Myslím, že Shakespeare nebol ďaleko od pravdy. Asi v najznámejšom monológu nášho ľudstva nachádza odpoveď v strachu zo smrti. Áno, mnohí z nás si radšej ani nepripúšťajú, že osud môže zamiešať kartami a môže byť po nás. Smrť si nevyberá. Nebojíme sa až tak smrti ako, toho čo a či nás niečo čaká potom.
Niekedy sa zamýšľam čo nás vlastne drží pri živote. Myslím, že Shakespeare nebol ďaleko od pravdy. Asi v najznámejšom monológu nášho ľudstva nachádza odpoveď v strachu zo smrti. Áno, mnohí z nás si radšej ani nepripúšťajú, že osud môže zamiešať kartami a môže byť po nás. Smrť si nevyberá. Nebojíme sa až tak smrti ako, toho čo a či nás niečo čaká potom.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Andrej Čerňanský

Úvaha o dnešnom živote

Nikto nemôže s určitosťou povedať, že  by skončil v nebi. Klamstvá, ohováranie, chamtivosť,  závisť, lenivosť, či pýcha. Myslím si, že jedno z najhorších previnení je nevďačnosť - všetko je pre nás samozrejmosťou. Už sme pomaly zabudli ako sa prejavuje. Keď dostaneme darček na Vianoce, nahodíme kŕčovitý úsmev a z päty vylovíme slovo ďakujem. Koľkokrát sme vyjadrili vďaku rodičom za vieru, za lásku, za trpezlivosť, skrátka za všetko?

 Čo bolo naším zmyslom života, si možno uvedomujeme, až keď ho stratíme. Rodina, či láska, pre niekoho kariéra. Nevieme, prečo žijeme a možno to ani nechceme vedieť. Radšej. Kto však žije, lebo nechce umrieť - ten len prežíva. Vieme iba to, že nechceme nežiť. Všetci sa náhlime ani nevieme za čím. Z našich životov sa vytráca sila prítomného okamihu. Svet pozorujeme cez displej telefónu, ktorý nám prirástol k rukám - nevieme kedy, nevieme ako. Radosť z maličkostí, zo všedných okamihov, ktoré predsa majú v sebe kúsok jedinečnosti tiež pominula. Neradi sa zamýšľame nad vecami, veď načo ? Prúd myšlienok zastavujeme vložením slúchadiel do uší. Cesta MHD je pre mňa zážitkom. Prázdne pohľady ľudí, ktorí potláčajú svoje emócie. Smútok a pocit prázdna, ten ešte dokážeme cítiť všetci.  Denne prídeme do styku so stovkami ľudí - každý má svoj život, svoje problémy. Každý pozná každého, ale vlastne nikto nikoho. Hanbíme sa otvoriť druhým a stať sa zraniteľnými.

Bojíme sa byť sami, v spoločnosti sa však aj tak venujeme telefónom. Ľudia sa boja samých seba. Ideály dnešnej doby nie je možné dosiahnuť, ľudia sa hanbia za svoje nedokonalosti, a pritom nechápu, že práve, keď sme sami sebou, sa nám dýcha ľahšie. Nech ťa nezaujíma, to čo si o tebe myslia ostatní. Nenechaj sa odradiť ohováračskými jazykmi. Každý robí chyby. Veľkosť človeka je to, keď si dokáže povedať : „Áno, zlyhal som. Som slabý. Ale dokážem sa znovu postaviť na nohy. Čeliť problémom. Je tu predsa aj zajtrajšok.”

 Čo robí človeka skutočne šťastným? Vraví sa, že každý je strojcom svojho šťastia. Myslím si ale, že práve druhí nás robia šťastnými. Nájsť človeka, ktorý vie, kto som, pozná všetky moje pády, zlyhania a napriek tomu ma bezpodmienečne miluje. Aby sme našli takúto osobu musíme však najskôr my snažiť byť takou osobou. Boh je s určitosťou takouto osobou. On počúva, dokedy my chceme vravieť, potom nám poradí ako nikto iný. Jediné čo treba spraviť, aby sme mali takýto vzťah, je sa otvoriť a prenechať náš život s našimi problémami jemu.  Boh pozná každého lepšie, ako my samých seba. On si každého z nás vryl do dlaní. Sme jeho kráľovské deti. Mnohí z nás si kladú otázku - Ako môže mať niekto taký dokonalý rád niekoho ako som ja. V tom je tá nádhera. Boh miluje rovnako aj najväčšieho hriešnika a až do posledného dňa ho čaká s otvorenou náručou. Je to láska bezpodmienečná, nekonečná. Každý z nás ju môže cítiť ako mení náš život, stačí len Bohu povedať ÁNO!

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0