Obraz

Keď som sviatočne naladený, do Černovej neprichádzam rýchlo, po hlavnej ceste, ale radšej sa približujem pomaly, odzadu, cestičkou cez Hriby. Takto mám viac času vstrebať do seba krajinu, pripomenúť si záhumnia môjho detstva, chodníček, ktorým sme v nedeľu chodievali do kostola.

Na Hriboch som zastal a uveličene som sa poobzeral. Vpravo za Váhom temne dominuje mohutný Čebrať, priamo predo mnou poteší oči Sekanina (pod ňou býva spisovateľ Tóno Lauček), vyššie Lovisko, ďalej Tri vrchy a Krstá hora... V bezprostrednej blízkosti sa črtá panoráma Černovej. Túto mal otec veľmi rád. Maľoval ju z rôznych pozícií. Na obraze nesmel chýbať kostol. Ten štíhly kostol, čo vstúpil do histórie.

Na najznámejšom otcovom obraze sa odohráva černovská tragédia. Maľoval ju v roku 1957 v našom byte na Jesennej ulici v Košiciach, kde začal svoje pôsobenie vysokoškolského pedagóga ako jeden z prvých inžinierov z Černovej. Pri práci bol zavrený v izbe a nikoho k sebe nevpustil. Mama vtedy zamykala byt zvnútra. Mali sme všelijakých susedov a v päťdesiatych rokoch sa dala získať miestenka do väzenia veľmi ľahko. Mal som dva roky a o týchto veciach som nič nevedel, ale pamätám si jedno – ako sa to veľké, zvláštne voňajúce plátno z bytu stratilo. Nikde som ho nevedel nájsť.

Napriek dobovým okolnostiam som prežil krásne detstvo. Na jeho pozadí bola Černová. Taká bohatá na ľudí, čo ma mali radi! Ale existovala aj iná Černová. Nielen prázdninová, i tá druhá, podvedomá, no o to silnejšia, Černová na otcovom obraze. Cez celé detstvo som ho nevidel, no zostal mi nejakým zvláštnym spôsobom zapamätaný, fixovaný azda vôňou olejových farieb z času, keď som mal dva roky. Nepamätal som si podrobnosti, bola na ňom príliš veľká scéna – napokon, keď som sa obšmietal okolo otca, obraz ešte nebol hotový, obsahoval veľa bielych miest – ale vedel som, že sa na ňom odohráva niečo dramatické, niečo veľmi hlboko zakorenené v našej rodine, tak hlboko, až sa to muselo stratiť a nemohlo sa o tom ani rozprávať. Preto ma to priťahovalo cez všetky tie roky a čím ich bolo viac, tým väčšmi. Často som sa k tomu vracal, snažil sa vybaviť si v mysli v ostrejších kontúrach nejasnú spomienku a zakaždým sa mi vybavil iba jeden detail: V ľavom spodnom rohu obrazu bol namaľovaný mládenec, v rozbehu sa zaháňal pravou rukou, v nej skala...

V duchu som si kládol otázku: Mohol som to byť ja? Tam. Vtedy. Čo by som urobil? Schoval sa doma, alebo vyšiel na ulicu? Zobral by som do ruky skalu?
Otec venoval obraz rodnej obci na 50. výročie krvavej masakry. Rodáci obraz dlhé roky schovávali a starostlivo opatrovali. Až oveľa neskôr, v čase uvoľnenia, ho vystavili v kultúrnom dome. Tam som ho videl prvý raz. Visel uprostred steny a hľadel na mňa, akoby mal radosť z môjho príchodu. Tak som sa s ním porozprával...

Černovská balada
(K obrazu môjho otca)

Je niečo viacej nad ozbrojenú moc: Neozbrojená sila.
Černová mala takúto silnú zbraň. Aj ju použila.
Chceli ju zlomiť. S neoblomnosťou hôr sa postavila proti.
Koníky stuhli. No páni na kočoch sú asi hotentoti.
Barátom, vôbec neporozumeli! A je to jasné, prečo:
Prichádzajúci s násilím
v dejinách
hovoria cudzou rečou.
I povel zaznel nezrozumiteľný. Vraj „Löni!“ Čo to vraví?
V Uhorsku učia žandári
puškami,
čo sú to dobré mravy.
Mohli ste neprísť. Kostol nám posvätí náš Andrej Hlinka.
Príde!
Len modlíme sa, aby sa vymanil
spod vašich strážnych krídel.
Vtom zahrmelo z odistených zbraní
a padli na zem prví.
Po ďalších salvách celkove pätnásti
zostali ležať v krvi.
Čebrať a Krstá hora si ozvenu s rachotom podávali.
Váh veľkú vlnu horkosti do sveta prudko valí.
Mnohý sa zastal Černovej.
Kdekto pľul do očí smutnej správy.
No čistí
vedia a nezabúdajú.
Čosi sa ako pravý „diamant v hrude“ uloží do pamäti.
Tak opatrne sejme!
Černová svedčí, ako sa rodilo, čo dnes je samozrejmé:
Jazyk je základ. Len na ňom postavíš
dom i chrám,
cit aj um,
život.

Znie „Cez Černovú sypaná cestička ...“

Svadobná,
a tak clivo.

Vtedy som si niečo uvedomil. Vôňa olejových farieb z môjho detstva a historická skutočnosť splynuli do zvláštnej jednoty. Akoby som omladol až do mladosti mojich predkov. Zo všetkých zostalo niečo vo mne. Vlastne som poskladaný z nich. Sú to moji predkovia. Ich svet. Ale aj moja pamäť. Jej film začína tam. Keby som z neho odstrihol, ani môj svet by nebol úplný. Musel by som sa kamsi vrátiť. Ako sa vraciame na miesto, kde sme niečo zabudli. V knihe Púť k sebe som to miesto nazval ústrednou parcelou mojej duše.

Juraj Kuniak

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo