Irán čakajú ťažké časy

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Irán čakajú ťažké časy

Atentát na Solejmáního posilnil postavenie iránskej vlády, no po zostrelení lietadla čelí krajina veľkým problémom.

Róbert Antl (1977) vyštudoval humánnu geografiu na Prírodovedeckej fakulte UK a diplomaciu na Ústave medzinárodných vzťahov a aproximácie práva Právnickej fakulty UK. Záverečnú prácu písal o iránskej ústave. Dianie v Iráne sleduje na dennej báze a viackrát ho navštívil.

Smrť generála Kásme Solejmániho vyeskalovala situáciu na Blízkom východe, hoci napätie medzi Iránom a Spojenými štátmi bolo na spadnutie už pomerne dlhý čas. Čakali ste, že skôr či neskôr dôjde k podobnému kroku jednej zo strán?

Na základe toho, čo sa na Blízkom východe za posledné roky dialo, bolo možné predvídať nejaký vážnejší zásah jednej alebo druhej strany. Napätie medzi oboma krajinami, resp. americkými spojencami v regióne a Iránom, je dlhodobá záležitosť. Prelomom však nepochybne bolo odstúpenie Spojených štátov od jadrovej dohody a následné zavedenie tvrdých sankcií a znemožnenie exportu iránskej ropy. Napriek stupňovaniu napätia a očakávaniu vážnejšieho úderu niektorej zo znepriatelených strán atentát na generála Solejmáního v súčasnej situácii zrejme nepredpokladal nikto.

Bolo podľa vás zabitie generála primeranou odpoveďou Spojených štátov na predošlé provokácie zo strany Iránu?

Akcie Iránu z ostatných mesiacov vyplývali predovšetkým z prechodu od stratégie maximálnej trpezlivosti k stratégii maximálneho odporu. Preto sme boli v nedávnom období svedkami zostrelenia amerického dronu, oplácania za zadržanie iránskeho tankera v Gibraltári, útoku na saudské ropné zariadenia a zvýšeného počtu atakov na americké pozície v Iraku. Navyše, Američania hovoria o pripravovaných akciách voči svojim ambasádam v regióne. Spojené štáty a ich spojenci to zrejme považovali za dostatočné dôvody pre taký radikálny zásah.

Jednotný názor na oprávnenosť takéhoto kroku nemajú viacerí politici ani odborníci na medzinárodné právo. Jedna strana hovorí, že z preventívneho hľadiska bol tento postup Spojených štátov oprávnený, zatiaľ čo druhá strana s podobným postupom nesúhlasí a hovorí o porušení medzinárodného práva. Útok na Solejmáního vyvoláva veľké kontroverzie.

Jedným z najsilnejších argumentov pre zabitie dlhoročného vodcu jednotiek al-Kuds Islamských revolučných gárd bolo tvrdenie o jeho veľkom vplyve, ako aj plánovaných, avšak nepotvrdených útokoch na americké ambasády. Bol Solejmání naozaj natoľko vplyvným a dôležitým hráčom iránskej politiky v regióne? Nie je jeho vplyv trochu preceňovaný?

Ak sa na to pozrieme iránskou optikou budovania vplyvu v regióne, Solejmání bol jednoducho špičkou. Išlo o váženého a rešpektovaného generála, ktorému sa z pohľadu Iránu a jeho spojencov na Blízkom východe podarili veľké veci. Dokázal vybudovať funkčné systémy finančnej a materiálnej podpory proxy silám v krajinách, v ktorých má Irán svoje záujmy, a nemalé úspechy zaznamenal na bojovom poli, či už počas iracko-iránskej vojny, alebo v bojoch v Iraku a Sýrii.

V súvislosti s iránskymi proxy silami by som však chcel upozorniť na jednu vec. Treba si uvedomiť, že Irán nemá všemocnú moc nad týmito organizáciami. Títo lokálni hráči majú často svoje vojny, svoju vlastnú agendu, ktorú Irán využíva na oslabenie pozícií svojich rivalov. Preto nemožno za každým útokom hľadať len Irán alebo v minulosti Solejmáního.

Čo jeho smrť teda znamená pre iránsky režim?

Iránsky režim stratil šikovného veliteľa a populárnu osobnosť. Tou sa stal najmä po potlačení Islamského štátu, ktorý iránska verejnosť právom považovala za veľkú hrozbu. Spoločnosťou totiž významne otriaslo nielen vraždenie džihádistov v Iraku a Sýrii, ale aj ich útoky priamo v Iráne, ktoré mali desiatky obetí. Viacerí Iránci sa preto na neho pozerajú ako na hrdinu, ktorý krajinu zachránil pred islamskými teroristami.

Zmení sa po jeho smrti asymetrická iránska vojnová stratégia v regióne?

Osobne to nepredpokladám, keďže Irán nemá na výber. Je 40 rokov pod tvrdými sankciami a zbrojným embargom a nemôže preto stavať na konvenčnej výzbroji a taktikách proti externým hrozbám. Ak sa chce Irán a jeho režim udržať, bude aj naďalej jeho vojenská doktrína postavená na asymetrických prvkoch, doma aj v regióne.

Irán na útok Spojených štátov odpovedal náletom na vojenské základne v Iraku, ktoré využívali americké jednotky. Pár hodín potom však došlo k zostreleniu dopravného lietadla ukrajinskej spoločnosti, čím sa zmenil aj vývoj situácie. Aký dosah má táto udalosť na pozíciu Iránu v súčasnom otvorenom konflikte?

Pád lietadla je v prvom rade obrovská tragédia a žiaden z aktérov súčasného diania si podľa mňa neželá prinášať obete civilistov. Na druhej strane iránske špičky si túto chybu dobre uvedomujú. Stratili určité sympatie vonku, no hlavne voči vlastnému obyvateľstvu, ktoré režim nadobudol po americkom útoku na Solejmáního. Výsledkom je opätovné vypuknutie protestov s tvrdými politickými odkazmi.     

Prečo to Iránci tajili aj napriek tomu, že išlo v podstate o neudržateľnú informáciu, keďže k vyšetrovaniu leteckej katastrofy boli prizvaní aj experti z Ukrajiny, Francúzska či Kanady?

Mňa osobne prekvapilo, že Irán pozval na miesto činu aj medzinárodných pozorovateľov, hoci už v tom čase museli jeho predstavitelia vedieť, že lietadlo zostrelila ich protiletecká obrana. Celkom tomu nerozumiem. Zrejme to však vyplýva z povahy mocností – regionálnych aj svetových. Rusko dodnes popiera svoju vinu na zostrelení lietadla malajských aerolínií na Ukrajine a Spojené štáty sa tiež dlho nepriznávali k zostreleniu iránskeho civilného lietadla v roku 1988.

Z viacerých zdrojov zaznievalo, že Trump nemal po zabití Solejmáního žiadnu stratégiu. Myslíte si, že zostrelenie dopravného lietadla mohlo „padnúť“ USA vhod?

Myslím si, že to, čo sa stalo, nepomohlo ani jednej strane.

Akú rolu v tomto konflikte hrá Irak a čo táto eskalácia preň znamená?

Ako opakovane hovorí český politológ Emil Aslan, Irak je v ostatných 16 rokoch skôr objektom než subjektom regionálneho diania. A inak to nie je ani počas týchto dní. Eskalácia napätia medzi Iránom a USA znamená pre Irak najmä hrozbu ďalšej nekonečnej vojny. Logicky tak nechce, aby si externí aktéri vybavovali svoje účty na jeho pôde. Iračania už majú dosť konfrontácie a vojny. Nasvedčujú tomu protesty z konca roka so silným protiamerickým, ale aj protiiránskym sentimentom.

Realita Iraku je vskutku zložitá. V krajine dnes hrozí vážnejší rozkol medzi šiitskými frakciami – nacionalistickými na jednej a proiránskymi na druhej strane. Opätovne sa začínajú aktivizovať sunitské sily a irackí Kurdi majú dnes ďalšiu šancu na vytvorenie vlastného štátu. Od americkej invázie v roku 2003 je situácia v Iraku veľmi nestabilná a nemyslím si, že Irak čaká dobré obdobie ani minimálne v strednodobom horizonte.

Môže ešte aktuálne napätie okolo Iránu vyústiť do veľkého vojenského konfliktu?

V prvých hodinách po útoku na Solejmáního boli očakávania tvrdej vojenskej konfrontácie naozaj vysoké, no následne po ochladnutí hláv sa zainteresované strany vrátili k osvedčenej paradigme o nemožnosti víťazstva v takejto vojne. Iránsky režim si naozaj veľmi dobre spočítal, čo by pre neho znamenala otvorená vojna so Spojenými štátmi. Súčasný režim v ostatných 40 rokoch dôsledne dodržiava stratégiu prežitia a tej prispôsobuje svoje konanie, či už v regióne, alebo aj na vnútornej politickej scéne.

Irán si dnes veľmi dobre uvedomuje, že má len pár priateľov, ale s výnimkou neštátnych aktérov v Iraku, Sýrii, Jemene, Afganistane či Libanone nemá žiadnych spojencov. Navyše, tí majú vlastné problémy. Nedávne protesty v Libanone zrejme dosť oslabili tamojších spojencov Iránu – hnutie Hizballáh a Amal, komplikácie prinášajú šiitsko-šiitske nezhody v Iraku a oslabená dlhoročnou vojnou je aj pozícia Husíjov v Jemene. A s takýmito kartami sa vojna vyhrať nedá.

O téme sa viac dočítate v rozhovore: Nemám rád, keď sa o Iráne hovorí ako o krajine ajatolláhov  Zdieľať

Vojenský konflikt medzi Iránom a Spojenými štátmi sa síce stále vylúčiť nedá, no je určite menej pravdepodobný ako pár dní po zabití generála Solejmáního.

Môžeme očakávať od Iránu ďalšie odvetné útoky na americké jednotky v regióne alebo sa taktika boja zmení?

Dá sa predpokladať, že k ďalším útokom ešte príde. Skôr si však myslím, že to už nebude realizované priamo Iránom, ale skôr spojeneckými silami v okolí. Neočakávam, že by Irán v situácii, v ktorej sa dnes nachádza, ďalej hrotil napätie priamymi útokmi na pozície USA v regióne.

Spomínali ste protesty, ktoré v Iráne po zostrelení ukrajinského lietadla prebiehajú. Ku krvavým protivládnym demonštráciám, počas ktorých prišlo o životy niekoľko stoviek protestujúcich, dochádzalo už ku koncu minulého roku. Myslíte si, že súčasná situácia môže viesť k zmene pomerov v krajine?

V prvom rade treba pripomenúť, že pre Irán, na rozdiel od iných krajín v zálive, nepredstavujú protesty niečo výnimočné. Protesty sú realitou politického života v krajine počas celej jeho modernej histórie. Najvýznamnejší vplyv na dianie v krajine mali demonštrácie v rokoch 2009, 2017 a krvavé potlačenie protestov v závere roka 2019.

V tejto chvíli čelí vedenie krajiny významnej kríze legitimity svojej moci. Iránsky režim má však napriek súčasným okolnostiam stále silnú pozíciu a je preto pravdepodobné, že sa pri moci udrží. No bude to mať oveľa náročnejšie ako v minulosti. Vzhľadom na vývoj v hospodárstve, ktoré významne trpí americkými sankciami a ekologickou krízou, ktorej dôsledkom sú napriek minuloročným záplavám dlhodobo veľké suchá. Aktuálna vlna protestov tak určite nie je posledná. Irán čakajú naozaj ťažké časy.

V čom sa líšia súčasné protesty od tých z konca minulého roka?

Rozdiel je najmä v tom, kto sa na nich zúčastňuje. V závere roka protestovali zväčša robotníci či chudobnejší ľudia z periférií priemyselných miest. Teraz ide väčšinou o študentov a mestskú spoločnosť.

Irán po zabití Solejmániho tiež hrozil vypovedaním jadrovej dohody, ktorú po odstúpení Spojených štátov naďalej udržiava v istej forme pri živote Európa.

To, že si Irán plnil záväzky vyplývajúce z dohody, dlhodobo potvrdzovali nielen medzinárodní inšpektori, ale viackrát aj samotné Spojené štáty. K zmene došlo odstúpením USA od zmluvy a zavedením sankcií, po ktorých Irán postupne prestal dodržiavať viaceré ustanovenia zmluvy. Treba však dodať, že mu to dovoľuje jedna z klauzúl jadrovej dohody. Irán tak touto formou tlačí na zvyšných európskych signatárov, aby obišli americké sankcie a obnovili nákup iránskej ropy. Naďalej je však účastníkom zmluvy. Ide tak o akýsi začarovaný kruh, Európa nenakupuje – Irán nedodržiava svoje záväzky.

Je táto dohoda pre Irán ešte vôbec výhodná?

Ako som už povedal, dohoda odchodom USA z pohľadu Iránu prakticky neplní svoj účel. Irán však dnes má veľa nepriateľov a odchodom zo zmluvy by si mohol vytvoriť v Európe ďalších, ktorí by sa následne nepochybne viac priklonili na stranu Spojených štátov. Zmluva má však stále zmysel aj pre Európu, pretože má vďaka nej stále dosah na kontroly v iránskych jadrových zariadeniach. Navyše, prípadné vlastníctvo jadrových zbraní predstavuje potenciálne riziko práve pre Európu. Nemyslím si však, žeby sa Európa mohla stať cieľom takéhoto útoku. Ďalším dôležitým bodom, prečo Irán stále zastáva svoju pozíciu, sú zbrane. V októbri 2020 by totiž malo skončiť embargo OSN na dovoz zbraní do Iránu, čo je pre krajinu strategicky dôležitý výsledok podpisu dohody.

Vidíte v blízkej budúcnosti priestor na novú funkčnú dohodu?

V blízkej budúcnosti určite nie. Pozícia Iránu je dnes pomerne jasná. Rokovať chce až po zrušení sankcií, zatiaľ čo Spojené štáty predložili Iránu podmienky, ktoré sú skôr diktátom než rokovacou pozíciou. V horizonte najbližších mesiacov v tomto smere nevidím možnosti pre zmenu.

V rozhovore pre Postoj v auguste minulého roka ste tvrdili, že cieľom USA je zmeniť režim v Teheráne. Súčasná konštelácia udalostí akoby priala naplneniu tohto zámeru. Ako to vidíte s odstupom času?

Už dlhšie obdobie tvoria tím prezidenta Trumpa ľudia, ktorých primárnym záujmom je zmena režimu v Iráne. Hoci samotný prezident niekoľkokrát toto tvrdenie vyvrátil, kroky, ktoré americká administratíva voči Iránu robí, tomu nenasvedčujú. Jastrabi v najužšom prezidentovom okruhu si nenechajú ujsť príležitosť na zmenu režimu v Teheráne. Na druhej strane, Spojené štáty a jeho spojenci v regióne nepotrebujú Irán vojensky poraziť. Pravdepodobne sa uspokoja s celkovou destabilizáciou krajiny, ktorá už nebude schopná aktívne pôsobiť v regióne.

Druhá vec je, čo by to následne prinieslo Európe. Či už ide o potenciálnu ďalšiu migračnú vlnu, alebo iné negatívne fenomény spájajúce sa s nestabilnými štátmi. Prioritou Európy by malo byť vyriešenie situácie okolo Iránu, no, žiaľ, vidíme pravý opak. Táto nečinnosť sa môže Európe vypomstiť.

Praje súčasná situácia v krajine pred februárovými voľbami skôr reformovaným politikom alebo silu naberá radikálnejšie krídlo?

Potom čo USA odstúpili od jadrovej zmluvy a zaviedli tvrdé sankcie na Irán, sa dá povedať, že reformisti a umiernení politici na dlhý čas na iránskej politickej scéne skončili. Sú to práve oni, kto vyrokoval dohodu, ktorá krajine priniesla toľko problémov. Dnes sú braní za súčasnú situáciu na zodpovednosť. Veľká časť proreformných politikov, progresivistov či Západu otvorených politikov vo voľbách ani nekandiduje. Po nadchádzajúcich voľbách bude politická scéna výrazne naladená proti Západu a akýmkoľvek ďalším dohodám.

Vidíte v budúcnosti priestor na zlepšenie vzťahov medzi Spojenými štátmi a Iránom?

K upokojeniu situácie skôr či neskôr príde, pretože súčasný stav nie je dlhodobo udržateľný. Nanešťastie, na oboch stranách dnes nie je vôľa ku kompromisu, ktorý je vzhľadom na vyostrené pozície nevyhnutný.

FOTO: Andrej Lojan

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo