Spoločnosť 18. júl 2015

Verejnosť pri dojčení (alebo Dojčenie na verejnosti)

Postoy
Prečo by sme mali písať o niečom, čo je predsa jasné? Veď prvé dojčenie sa odohráva na verejnosti, v prítomnosti lekára, pod dozorným pohľadom sestričky, ktorá po pôrode viac či menej ohľaduplne schmatne matkinu bradavku a strčí ju do otvárajúcich sa malinkých ústočiek. Vrodenému saciemu reflexu tre...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Postoy

Verejnosť pri dojčení (alebo Dojčenie na verejnosti)
Prečo by sme mali písať o niečom, čo je predsa jasné? Veď prvé dojčenie sa odohráva na verejnosti, v prítomnosti lekára, pod dozorným pohľadom sestričky, ktorá po pôrode viac či menej ohľaduplne schmatne matkinu bradavku a strčí ju do otvárajúcich sa malinkých ústočiek. Vrodenému saciemu reflexu tre...

Prečo by sme mali písať o niečom, čo je predsa jasné? Veď prvé dojčenie sa odohráva na verejnosti, v prítomnosti lekára, pod dozorným pohľadom sestričky, ktorá po pôrode viac či menej ohľaduplne schmatne matkinu bradavku a strčí ju do otvárajúcich sa malinkých ústočiek. Vrodenému saciemu reflexu treba pomôcť správnym priložením. Otecko pozerá s otvorenými ústami, lebo napriek tomu, že pôrod je dokonaný, on je ešte stále v inom stave.

Mnohí z nás sa zastavili pri nežnej kráse obrazu Madony s dieťaťom a pre mnohé sa tento obraz stal dennodenne zažívanou realitou vlastného náručia, nad ktorou sa už nepozastavujú... A tu do toho vstúpi cudzí človek. Keďže na všetko treba mať názor a ako býva dobrým zvykom - treba sa s ním okamžite podeliť, sme opäť a opäť svedkom rôznych reakcií na dojčenie.

Fuj, to si robte doma

Skúsenosť mamičky Mariany napovedá, že je stále dôvod o tom hovoriť a písať. „Mám desaťmesačného chlapčeka. Nedávno sme boli v nákupnom centre a Jakubko sa chcel napiť. Tak som si sadla na lavičku pred poštou a diskrétne ho začala dojčiť. Vtom ku mne pristúpil starší pán a začal sa do mňa navážať, že som si toto mala robiť doma, že je to nechutné a v jeho mladosti sa také nedialo. Tak som mu povedala, že ak ho pohoršuje môj prsník, tak sa na naň dívať nemusí. Kedy tie stereotypy konečne zlomíme! Veď sme v 21. storočí...“

"Materské mlieko nie je len potravou, ktorú stačí nadávkovať dieťaťu presne každé tri hodiny. Jeho čaro spočíva v tom, že kedykoľvek možno poskytnúť dieťaťu potrebný pocit istoty, utíšenia, blízkosti. S okamžitým účinkom."

Internetovým svetom sa pred časom šírila fotka od evidentne veľmi dotknutého muža, ktorého vyrušil pohľad na ženu dojčiacu svoje dieťa. Na rozoznanie, či matka dojčí, alebo má k sebe dieťa pritúlené, bolo potrebné použiť značné množstvo fantázie. Jeho pohoršenie dosiahlo taký vrchol, že na eliminovanie svojej frustrácie potreboval matku odfotiť a zavesiť do prievanu sveta na sociálnu sieť. Nech sa pohoršujú aj ďalší.

Vždy pripravený – Sunar

Človek nemusí byť matkou, aby pochopil, že dojčenie je prirodzenou súčasťou materstva, nesmierne dôležité pre zdravý vývoj dieťaťa. Okrem toho, že materské mlieko obsahuje všetky potrebné živiny a nikto nič lepšie doteraz nevymyslel ani nevymyslí, dojčenie podporuje vytváranie vzťahu medzi dieťaťom a matkou. Nie je len potravou, ktorú stačí nadávkovať dieťaťu presne každé tri hodiny. Jeho čaro spočíva v tom, že kedykoľvek možno poskytnúť dieťaťu potrebný pocit istoty, utíšenia, blízkosti. S okamžitým účinkom.

Pri pohľade do minulosti nájdeme dojčenie vnímané odlišne v závislosti od kultúry, historických okolností i od postavenia. V kráľovských rodinách nebolo žiaduce, aby matka dojčila svoje dieťa. Úlohou kráľovnej bolo priviesť na svet čo najviac potomkov kvôli zachovaniu rodu, čo v čase vysokej úmrtnosti v detskom veku malo svoje opodstatnenie. Keďže dojčenie bolo už v tých časoch považované za prirodzenú antikoncepciu, túto úlohu preberali ženy na to určené s príznačným pomenovaním – dojky.

V rodinách obyčajného ľudu zas bolo starosťou navyše, ak matka nemala alebo stratila mlieko. Spolu s deťmi sa dojčenie stávalo prirodzenou súčasťou života žien pri každodenných prácach na poli, lúkach. Vždy pripravené. Táto krásna vlastnosť materského mlieka však počas rozkvetu socializmu ostala nepochopená. Ostalo len heslo. Budovanie vlasti sa stalo svätou povinnosťou pre každého občana, a tak matky odchádzali do práce od maličkých detí. Namiesto mlieka svojej mamy ochutnávali takmer všetky svorne Sunar. Domorodé kmene v oblastiach nezasiahnutých civilizáciou nikoho neprekvapia a azda ani nepohoršia obrázkami, na ktorých má matka pri každej činnosti dieťa natesno priviazané k telu a ono sa môže dojčiť podľa potreby.

Pozostatky pruskej výchovy

V súčasnosti je nastavenie spoločnosti širokospektrálne, ale v zásade ešte stále silnie (občas ho niekto ešte len objavuje) trend kontaktného rodičovstva, pri ktorom je jednou zo zásad dojčiť dieťa na požiadanie. Ako takmer všade, ani tu sa neubránime polarizácii, kde na jednej strane stoja ľudia schopní vyhodiť dojčiacu mamičku z McDonaldu (vari v rámci hesla čím zdravšie, tým horšie. A áno, situácia sa naozaj odohrala v Maďarsku) a na druhej matky, ktoré zorganizovali na protest flashmobing. Čiže stretnutie viacerých mamičiek, ktoré na istom mieste naraz začnú dojčiť svoje deti. A niekde medzi tým sa nachádza ten stále nedostatočný priestor pre normálnosť a prirodzenosť.

Mamičky vnímajú akt dojčenia celkom konkrétne. Ako každodenný chlieb. Ako krásu blízkosti. Ako jedinečné puto... A to je dôvodom, prečo nemajú problém dojčiť  vtedy, keď to dieťa potrebuje. Alebo dojčiť aj dieťa staršie, ako je podľa okolia vhodné.

„Čo ma najviac zarmucuje, je obrovské množstvo nenávistných reakcií proti dojčeniu. Je neuveriteľné, koľko ľudí má v hlave nejakú čudnú bariéru a pomätené poznatky v oblasti dojčenia,“ hovorí Diana (3 deti) a pokračuje: „Je fakt, že generácia našich rodičov je poznačená duchom ,pruskej’ výchovy, ktorá v bývalom režime bola dosť masívne presadzovaná. Dojčiť v prísne stanovených intervaloch, nechať plakať, aby bábätko nebolo rozmaznané, dávať Sunar, lebo má vraj lepšie nutričné hodnoty ako materské mlieko, spať oddelene, aby sa bábätko učilo samostatnosti atď. Samé také veci, ktoré sú dnes vedecky prekonané, ale krásne prežívajú v našom podvedomí, veľká časť našej generácie ich jednoducho prevzala od rodičov. Dojčenie sa niektorým javí ako niečo nevkusné, za čo sa treba hanbiť, ako nejaký pozostatok z praveku, ktorý praktizujú už len zaostalé. Verím, že väčšina takto rozmýšľajúcich ľudí nie je zlomyseľná, jednoducho vychádzajú zo svojich vnútorných pocitov, ktoré sú však určite ovplyvnené spomínanou doktrínou o pruskej výchove. Možno by som aj ja takto rozmýšľala, keby som si celú otázku nepreštudovala pred narodením svojho prvého dieťatka.“

Helga má pripravenú ironickú odpoveď: "To decko sa normálne materským mliekom vôbec neživí, zvyknem ho kŕmiť v pivárni Sedliacky dvor nakladaným enciánom, ale vy ste mi, exhibicionistke nehanebnej, dobre padli do pasce!“

Aj mama ročnej Maríny Michaela má skúsenosť s tým, že po narodení dieťaťa sa jej pohľad zmenil. „Musím sa priznať, že dojčiace matky vo mne vyvolávali rozpaky. Doteraz nezabudnem, ako som videla prvý raz zblízka dojčenie naživo, keď kamarátka dojčila svoju dcérku. Nevedela som, kam sa pozerať, čo robiť. Dovtedy som videla také ženy len v reštauráciách, a teda som vždy ohrnula nos, že by sa mali niekde schovať. Lenže potom mi do života zavítala Marínka a po prvotnom ostychu prišla hrdosť, že dojčím. Keď som bola nútená dojčiť v stavebninách v uličke č. 17 medzi šraubami a lištami, tak som si uvedomila, že to je tá najprirodzenejšia činnosť na svete... Teraz už ,tasím’ hocikde a hocikedy a štýlom, ako keď pre seba otvorím minerálku a napijem sa. Keď som niekde na návšteve a dvojročné dievčatko sa zaujíma, čo robím, nechám ju, nech sa popozerá, povypytuje... A toto je cesta: učiť deti už od mala, že to je normálne.“

Aj v kostole...?

Určite má zmysel položiť otázku o dojčení na verejnosti aj opačne. Čo je príčinou toho, že vzbudzuje rozpaky, nevôľu, ba až odpor a pohoršenie? U niekoho to môže byť naozaj iba nedostatok poznania a osobná skúsenosť môže mnohé meniť. Pre iného je to zase otázka intimity, ktorá je natoľko silná, že dojčiť na verejnosti je preňho nepredstaviteľné. Veľký vplyv má výchova, osveta, ba aj správne uchopený náboženský pohľad. Reakcie mamičiek z radov kresťanov sú mierené práve týmto smerom. K prirodzenosti a pochopeniu podstaty dojčenia. Dokonca aj v chráme a počas liturgie. Zo strany kňazov zaznievajú rôzne názory, jeden sme si mohli nedávno prečítať v Katolíckych novinách. Rozpútal diskusiu, priniesol veľa reakcií mamičiek. Za všetky je hodno spomenúť mamu siedmich detí Máriu Kohutiarovú a mamičky zo Spoločenstva Ladislava Hanusa a ich projekt A predsa sa dojčí.

S nami sa o svoj názor podelili aj muži. Matúšovi, otcovi dvoch detí, sa nepáči, že „v diskusiách o dojčení sú ľudia s negatívnym názorom obviňovaní z ,pokriveného videnia sveta’. Z toho mi je smutno. Potom aj ja, ktorému to doteraz bolo úplne jedno a dojčiaca matka v kostole by ma vôbec nevyrušovala, hovorím STOP.“

Naopak, bezdetný Marián si hovorí: „Keby si aj mamka odhalila prsník počas omše a dala papať bábätku, tak čo? Veď sa hádam nejde pretŕčať. Prečo to vadí liturgistom (okrem pápeža Františka), keď omša je sviatosť, pri ktorej nás Kristus kŕmi obnažený na kríži? Treba rozlišovať, či sa tam niekto chodí pretŕčať s nahými stehnami, odhaleným dekoltom, a či mamka kŕmi dieťatko. Uniformita nie je jednota, preto sú takéto zákazy mimo.“

Saleziánsky kňaz Pavol konštatuje: „Dojčenie je najkrajšie vysvetlenie Eucharistie – žena svojím telom kŕmi dieťa – svoje telo, tak ako Kristus svojím telom kŕmi údy svojho tela, Cirkev.“ A keďže je v Cirkvi obľúbeným krokom vzhliadnuť k pápežovi ako inštancii pravdy a múdrosti, jeho postoj je naozaj vyjadrený aj bez slov v Ježišovom: „Nechajte maličkých prísť ku mne...“

Lucia sa pridáva:Keby som bola katolíčka, našla by som si na dojčenie v kostole špeciálne miesto – pod Madonou s dieťaťom.“ Diana sa snaží v kostole nedojčiť, lebo vie, že to mnohých pohoršuje. Diví sa však, prečo je niekedy tak málo empatie, pochopenia a lásky práve tam, kde by sme mali byť pri jej Prameni...

Sila mliečnych úst

Zaujímavé je, že medzi oslovenými mamičkami sa neobjavila žiadna, ktorá by mala problém nadojčiť svoje dieťa v inom než domácom prostredí. Zároveň však vylučujú, že by to robili ostentatívne. „Pre mňa ja to dosť  intímna vec, a ak som malú potrebovala na verejnosti nakŕmiť, vždy sa to dalo aj tak, aby sa ani ľudia okolo mňa nemuseli cítiť nepríjemne,“ hovorí Lucia (1 dieťa). Pre Veroniku (3 deti) je dojčenie dokonca takou intímnou témou, že sa jej zdá až neslušné „vyjadrovať sa koľko a ako a kde. Pripadá mi to, ako keby sa okolie vyjadrovalo k tomu, koľkokrát je vhodné milovať sa v manželstve.“

Katarína (4 deti) dojčí kdekoľvek, „ale nie je v mojom záujme to demonštrovať ,aha, som cool, kojím na verejnosti’. Normálne si sadnem na lavičku, priložím bábo a aj tak nič nevidno... Nechápem, čo sa z toho robí taký problém. Keď niekto na ulici predo mnou fajčí a tiahne sa za ním smradľavá stopa, to by malo verejnosti prekážať stokrát viac než papajúce bábätká.“

Helga (3 deti) považuje dojčenie za nenahraditeľný spôsob, ako dieťaťu uľaviť, keď je v nepohode. „Vtedy som vždy uprednostnila potrebu dieťaťa pred vyššími estetickými potrebami okoloidúcich, pre ktorých bolo zásadne dôležité v ten deň na ulici nestretnúť holý ,cecek’. Nikdy mi nikto nič nepovedal, samozrejme som sa aj všemožne zakrývala, ale ak by niekto dačo, tak by som s úchylným výrazom na príslušnú osobu vyštartovala: ,Na to, že si ma všimnete a okomentujete, som celý deň čakala! To decko sa normálne materským mliekom vôbec neživí, zvyknem ho kŕmiť v pivárni Sedliacky dvor nakladaným enciánom, ale vy ste mi, exhibicionistke nehanebnej, dobre padli do pasce!’“

Don Pavol: „Dojčenie je najkrajšie vysvetlenie Eucharistie – žena svojím telom kŕmi dieťa – svoje telo, tak ako Kristus svojím telom kŕmi údy svojho tela, Cirkev.“

Dojčenie tu bolo, je a bude ako jeden zo symbolov odovzdávania života. Názory ľudí sa neprestanú rôzniť a je to v poriadku. Aj tento článok by chcel byť skôr otázkou. O hraniciach mojich a hraniciach iných. O tom, či sa nevytráca citlivosť a zmysel pre skutočné hodnoty aj v oblasti týkajúcej sa najužšieho vzťahu matky a dieťaťa. A v neposlednom rade aj o uvedomení si toho, že úlohou matky je dať dieťaťu to najlepšie. Kto položí kameň?

P.S. Ako dobre, že J. C. Hronský bol pri tom, keď niekto dojčil, a ústami Jozefa Maka tak mohol vyjadriť: „...iba ak si pozrie do lona a vidí, ako zaspalo dieťatko s otvorenými ústami a ako sa mu v kútikoch úst belie mlieko, ktoré neoblizlo. Iba ak vtedy sa stíši okolo nej všetko, lebo takéto mliečne ústa bývajú ohromne mocné a prevládzu zavše i to, čo sto dospelých ľudí neprevládalo...“

Karolína Kováčová

Foto: Flickr.com

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0