Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
10. január 2020

Amerika a vojna

Osudová otázka pre budúcnosť Ameriky.
Amerika a vojna

Foto: TASR/AP

Cielené zabitie Kásema Solejmáního bolo súčasťou vojny. Hoci ide v niečom podstatnom o prelomový moment, ktorý sa môže stať rovnakým precedensom, ako sa stalo vyhlásenie nezávislého Kosova v politike, nejde o úplne nový jav. Ani v reálnom svete, ani v iránsko-amerických vzťahoch.

Patrick Tyler pred pár rokmi opísal v knihe Fortress Israel (2012), ako prebiehalo cielené zabíjanie jadrových vedcov, ktorí pracovali na nukleárnom programe v Iráne, k vraždám dochádzalo v rokoch 2011-12 napríklad aj v centre Teheránu. Vedec najskôr bez sprievodu, neskôr v sprievode iránskej tajnej služby cestoval Teheránom, keď auto zastavilo na červenú, vedľa zastavila motorka, spolujazdec umiestnil ručnú výbušninu, bum. To bol prípad zavraždenia Rezaeinajeda (2011) alebo Roshana (2012). Podľa Tylera išlo o útoky izraelských tajných služieb, ktoré Izrael nikdy nekomentoval.

Aby ste neprepadli útlocitu, podobné útoky nariadil ešte bývalý izraelský premiér a nositeľ Nobelovej ceny mieru Jicchak Rabin, pokračoval v nich izraelský ľavičiar Ehud Barak aj pravičiar Benjamin Netanyahu.

Po roku 2003 a invázii do Iraku, viac po vypuknutí občianskej vojny v Iraku, ktorá bola dôsledkom snahy o demokratizáciu štátu, a ešte viac po podpísaní dohody medzi západnými štátmi a Iránom, vyhodnotil Izrael rastúcu emancipáciu Iránu ako hlavné bezpečnostné riziko. Nahlas vtedy na to upozornil Henry Kissinger, keď napísal text, kde ukázal, ako touto dohodou dochádza k zmene rovnováhy na Blízkom východe. Napriek rôznym problémom a sankciám Irán postupne posilňoval svoju pozíciu. Pokiaľ ide o Izrael, iránskej hrozbe podriadil všetko vrátane dohôd a spolupráce so sunitskými alebo autoritárskymi štátmi v regióne.

Ak boli pre Izraelcov vojenskými cieľmi jadroví vedci, o to viac boli vojaci a stratégovia ako Solejmání. Ako píše v staršej eseji Dexter Filkins, Izraelcom sa darilo cielene zabíjať aj popredné hlavy spolupracovníkov Solejmáního z jednotiek al-Kuds. (Nenechajte sa odradiť dĺžkou, jeho esej z roku 2013 ponúka prehľad informácií, s akými pracujú americké tajné služby.)

Solejmáního však nezabili Izraelčania, ale Američania.

Americké angažovanie je výsledkom viacerých dôvodov. Solejmání pracoval na vytlačení Američanov z regiónu, čo bolo pre Irán rovnako pochopiteľné, ako bolo pre Američanov nepochopiteľné hlboko sa zapliesť do šíitsko-sunitskej vojny v regióne.

Američania najskôr podporovali mudžahedínov v Afganistane proti Sovietom, aby im – špeciálne bin Ládinovi a Talibanu – museli neskôr čeliť. V iracko-iránskej vojne, ku ktorej došlo krátko po prevrate v Iráne, stáli Američania na strane Iraku a Saddáma Husajna, aby mu neskôr čelili v Kuvajte a samotnej vojne v Iraku po roku 2003. Tretím príkladom boli dôsledky angažovania v Iraku, ktoré viedli k vzniku ISIS, vyhláseniu kalifátu na území Iraku a Sýrie a opäť potrebe otočiť stranu vo vojne. Američania podporovali skupiny, ktoré nazývali demokratickou opozíciou voči Asadovi v Sýrii, potom ako tie prešli na stranu Islamského štátu, sa stali ich nepriateľmi, voči ktorým sa museli postaviť.

Iracko-iránska vojna trvala osem rokov a stála život tisíce detí, takmer 100-tisíc iránskych detí mladších ako 17 rokov sa dotkla priamo. Vojna poznačila celé generácie a viedla k sformovaniu ideológie, ktorá stála za jednotkami al-Kuds. Foto: wikimedia

Solejmání mal v iránskom systéme funkciu obdobnú, ako keby bol šéfom CIA a špeciálnych jednotiek zároveň. Bol zodpovedný za rozmiestnenie a udržiavanie vojenských jednotiek od Sýrie a Libanonu cez Afganistan po Jemen. Irán v týchto bojoch postupoval tak, ako sa postupuje vo vojne – krvavo a kruto. Žiadna z krajín regiónu nepozná a nepraktikuje obmedzenia podobné tomu, čo sa v našej civilizácii nazýva doktrínou spravodlivej vojny. Keď boli Solejmáního nepriateľmi vo vojne americkí vojaci, bojoval proti nim. Teherán je presvedčený, že aby udržal svoj teokratický režim, musel udržať Damask s Asadom a podporiť postavenie šíitskej populácie v Jemene. Hlavným rivalom Iránu je Saudská Arábia, ktorá je výrazne bohatšia, ale má polovičnú populáciu.

Z pohľadu Ameriky je podstatná ešte jedna vec, ktorú radi pripomínali rôzni iránski ministri zahraničných vecí západnému publiku, že v terorizme na územiach západných štátov a proti západným civilom po roku 2001 nemali žiadne miesto. Nebola to ich vojna. Prítomní boli, naopak, Saudi a Saudmi podporovaní islamisti. Teda krajina, ktorá je v regióne spojencom Západu.

To je prvá poznámka tohto textu: Všetci, ktorí v uplynulých dňoch píšu o vojenskej logike zavraždenia Solejmáního majú pravdu v tom, že Američania boli v skrytej vojne s Iránom na viacerých bojiskách, ale nie je celkom jasné, aký primeraný cieľ mohli svojím angažovaním dosiahnuť. Keď už je reč o bojiskách, jedným z nich je aj samotný Irán, kde Američania v lete minulého roku podnikli masívny kybernetický útok proti iránskej armáde, podľa správ západných médií ju fakticky na istý čas znefunkčnili. V Iráne bolo tiež minulý rok isté vnútorné napätie, sprevádzané masívnymi demonštráciami proti režimu, teokratický režim dokonca na istý čas „vypol“ internet v krajine. Netreba zabúdať, že Irán je etnicky heterogénny, len o málo viac ako polovicu populácie tvoria iránski Peržania.

Inzercia

Do toho všetkého zapadá zabitie Solejmáního. Dôležitý je aj vývoj po jeho zabití, keď iránsky duchovný vodca za cieľ odvety určil americké vojenské, a nie civilné ciele. Konflikt sa teda drží stále na vojenskej šachovnici v regióne Blízkeho východu.

A teraz druhá poznámka, prejdeme do Ameriky.

Americká domáca politika je prudko polarizovaná. Zahraničnopolitický konflikt slúži domácemu, v čase Trumpa azda ešte viac ako počas Obamu a Busha. Videli sme to na vyše dvojročnom konflikte, keď sa opozícia a liberálne médiá snažili diskreditovať Trumpa ruskou kartou, preháňalo a zveličovalo sa všetko, od formálnych stretnutí po humor. Trump bol diskreditovaný aj ruským zasahovaním do volieb, ku ktorému síce došlo, ale podsúvalo sa, že mohlo zásadne ovplyvniť zvolenie Trumpa. Svojím spôsobom to vidíme aj na súčasnej ukrajinskej afére, tentokrát aj v opačnom garde. Všetko je podriadené domácemu sporu s Trumpom, a teda voľbám v novembri tohto roku.

Amerika je zvláštna forma imperiálnej veľmoci, nie je založená na neobmedzenom podmaňovaní si nových teritórií, je to napokon demokratická a republikánska forma vlády postavená na konsenze demosu, ale zároveň ide o atypický národ definovaný ideologickým krédom. Samuel Huntington vo svojej monumentálnej knihe Kam kráčíš Ameriko (2005) preukázal, že americký národ je z polovice (tesne väčšej) národom pôvodných usadlíkov a pútnikov a ich potomkov, z (menšej) polovice národom prisťahovalcov. Aby vznikol z tohto etnicky a neskôr aj nábožensky heterogénneho celku americký národ, sú potrebné viaceré inštitúcie, okrem vynucovania jedného jazyka a kultúry sa amerikanizácia dosahovala aj vojnami. Tou najťažšou bola občianska vojna, pretože sa viedla na americkej pôde, odvtedy sa ostatné viedli v cudzine.

Niečo podobné poznáme aj z európskych a napokon aj našich, stredoeurópskych dejín. Kým viedla Británia spoločné vojny, boli do britského národa integrovaní napr. Škóti, ktorí odvážne bojovali za korunu. Podobne to bolo v prípade Španielska alebo Uhorska.

V americkom prípade napr. írski prisťahovalci pohŕdali černochmi, pre čo sa počas občianskej vojny často pripájali na stranu Konfederácie, ale občianska vojna a neskôr španielsko-americká vojna pomohla asimilovať Írov aj Židov. Podobne to bolo s nemeckými, talianskymi či slovanskými prisťahovalcami počas prvých dvoch svetových vojen. Asimiliačný kotlík fungoval aj z ďalších dôvodov (ekonomický rozvoj), vedenie úspešných a víťazných vojen tomu prospievalo.

Zlom prišiel vo Vietname. V americkej historiografii nájdete svedectvá (napr. Baker, Fitch: The War In Vietnam), ktoré svedčia o tom, ako boli americkí černosi disproporčne nasadzovaní do prvej línie, čo v dobe Martina Luthera Kinga mladšieho frustrovalo celú generáciu, Američania navyše vojnu fakticky prehrali (ustúpili po vyjednaní čestného mieru, čo však sever dlho nerešpektoval) a Vietnam stratili. Hoci bolo obetí podstatne menej ako v dvoch svetových vojnách, Ameriku táto vojna rozdeľuje dodnes, prevláda pocit zbytočne stratených životov, premrhaných financií. To všetko bolo už vtedy sprevádzané propagandou vládnej lži, ako to v známom texte opísala Hannah Arendtová.

Táto skúsenosť sa so všetkým vrátane propagandy opakovala v Afganistane a Iraku, dvoch najväčších konfliktoch uplynulých dvoch dekád. To sú tie endless wars, o ktorých pred zavraždením Solejmáního hovoril Trump.

Trump je po Obamovi druhý prezident, ktorého odmietnutie politiky vojen doviedlo do funkcie. Obamovi to pomohlo, vďaka tejto karte porazil Clintonovú v demokratických primárkach, ale k jeho zvoleniu viedli aj ďalšie témy (najmä ekonomická kríza). Pre Trumpa a jeho zvolenie bolo odmietnutie vojnovej politiky ešte dôležitejšie.

Lenže niekde v pozadí tiká otázka: Môže americké demokrartické impérium, hocijako založené na ideologickom kréde, fungovať bez víťazných vojen? Nechápte ma zle, vyššie som ukázal, že vedenie niektorých vojen Ameriku vnútorne polarizuje a oslabuje, tie vojny majú mať zmysel, ale otázka trvá – dokáže americký taviaci kotlík amerikanizovať príslušníkov etník z celého sveta bez vojen? Tá otázka je naliehavá o to viac, že rola angličtiny ako výlučného jazyka je už podrytá a spochybnená španielčinou, Amerika sa stáva reálne bilingválnou. Podobne je to s asimilovaním sa s americkými hodnotami, ktoré už podryl multikulturalizmus a sekularizmus. A výkon americkej ekonomiky má tiež svoje limity, najmä keď porovnávanie s Rusmi vystriedali Číňania.

Ostáva vojna. Možno osudová otázka pre budúcnosť Ameriky.

Briti ani Španieli rolu vojny nedokázali nahradiť a ich štáty čelia rozkladu. Dokážu to Američania?

Odporúčame