Mysliteľka, ktorá pripomenula našej dobe cnosti viktoriáncov

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Mysliteľka, ktorá pripomenula našej dobe cnosti viktoriáncov

George William Joy: Bayswaterský omnibus. Olejomaľba z roku 1895 zachytáva príslušníkov rôznych vrstiev britskej spoločnosti, cestujúcich londýnskou hromadnou verejnou dopravou. Museum of London/Wikimedia Commons

Zomrela významná konzervatívna historička a odborníčka na viktoriánske Anglicko Gertrude Himmelfarbová.

Pokiaľ ide o dejiny kultúry, umenia a spoločenských mravov, Briti jednotlivé epochy svojich dejín pomenúvajú podľa panovníkov, ktorí práve vládli: alžbetínske obdobie, georgiánske obdobie, eduardovské obdobie... O druhej polovici 20. a začiatku 21. storočia sa možno raz bude analogicky hovoriť ako o „druhom alžbetínskom období“. Hoci je otázne, či ho historici budú posudzovať príliš lichotivo.

V každom prípade, asi najveľkolepejšou epochou v britských dejinách bola „viktoriánska éra“. Teda obdobie panovania kráľovnej Viktórie od roku 1837 do jej smrti v roku 1901.

Spojené kráľovstvo bolo po väčšinu tohto času hlavnou globálnou priemyselnou veľmocou a taktiež poprednou koloniálnou mocnosťou. Aj keď industrializácia a urbanizácia vytvorili na britskej pôde mnoho sociálnych problémov, viktoriánsku spoločnosť charakterizoval tiež zvláštny dôraz na cnosť, morálku a etiketu.

Dnes sú viktoriánci často vykresľovaní ako strojení, upätí či ľahostajní voči biede svojej doby.  V každom prípade ako represívni a pokryteckí. Avšak jedna americká historička, ktorá sa desaťročia venovala tomuto obdobiu, trvala na tom, že ide o neprajnú karikatúru.  

Zomrela v predposledný deň roku 2019 vo veku 97 rokov (žila tak o 16 rokov dlhšie než kráľovná Viktória). Volala sa Gertrude Himmelfarbová, hoci priatelia ju poznali pod menom „Bea Kristol“. A jej vplyv siahal ďaleko za hranice historiografie.

Manželka neokonzervatívca

Gertrude Himmelfarbová sa narodila v roku 1922 v newyorskom Brooklyne. Jej rodina bola židovského pôvodu a pochádzala z Ruska.

V roku 1942 sa vydala za Irvinga Kristola, intelektuála, z ktorého sa mal stať „krstný otec amerického neokonzervativizmu“. V tom čase však ešte inklinoval k ľavici. Pod vplyvom Veľkej hospodárskej krízy a nástupu fašizmu v Európe sa tomu ani nedá diviť. Obaja sa zoznámili na stretnutí newyorskej trockistickej mládeže.

„Mnohí z tých mladých trockistov viedli bohémsky spôsob života,“ spomínal neskôr Kristol. „No to nebolo nič pre mňa. Trockista alebo nie, radikálny socialista alebo nie, bol som buržuj do morku kostí.“

Práve Himmelfarbová mala svojho manžela posúvať doprava. Tvrdí to Jonathan Bronitsky v pozoruhodnom náčrte ich intelektuálnej cesty pod názvom Burkeovci z Brooklynu. Z renomovanej historičky to robí niečo ako „krstnú mamu“ neokonzervatívneho hnutia.

Americkí neokonzervatívci sú často vykresľovaní jednak ako realitou sklamaní bývalí ľavičiari, ktorí najneskôr v 60. rokoch 20. storočia prešli k pravici, jednak ako zahraničnopolitickí jastrabi. To prvé sedí, no ani pre Irvinga Kristola, ktorý zomrel v roku 2009, ani pre jeho ženu Gertrude Himmelfarbovú nebola zahraničná politika natoľko prioritnou ako pre ich syna Williama Kristola. Práve on je pokladaný za jedného z hlavných obhajcov invázie do Iraku v roku 2003 a kvôli tomu je, samozrejme, tiež často kritizovaný.

V každom prípade, Himmelfarbová sa profilovala hlavne ako historička morálky a kultúry. Keď mala tridsať, vyšla knižne jej práca o katolíckom liberálovi lordovi Actonovi (1834 – 1902). Jeho výrok, že „moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne“, je dodnes často citovaný. Katolík, ktorému ide o dobro cirkvi, by mal podľa Actona byť priateľom liberálnych slobôd, ako je sloboda vierovyznania pre všetkých. Na druhej strane, liberáli by mali uznať, že náboženský hlas má legitímne právo zaznievať vo verejnej diskusii v slobodnej spoločnosti, podobne ako ostatné hlasy.

Podľa publicistu Yuvala Levina, ktorý o nej napísal nekrológ pre magazín National Review, Himmelfarbovú fascinoval takzvaný paradox liberalizmu. Teda že vyvyšovaním slobody jednotlivca nadovšetko ohrozuje liberalizmus morálne základy, na ktorých slobodná spoločnosť i jeho vlastné zachovanie spočíva.

Keď sa takýto zvrchovane slobodný jednotlivec, emancipovaný od všetkých svojich spoločenských väzieb, dostane do problémov, často má tendenciu volať na pomoc štát, na ktorý potom kladie absolútne očakávania. Úplná sloboda jednotlivca sa tak paradoxne stáva predohrou, ktorá vedie k zásadnému posilneniu štátneho dohľadu nad jednotlivcom.

Slovami Himmelfarbovej: „Liberáli zaplatili strašnú cenu, aby sa naučili, že absolútna moc korumpuje absolútne. Ešte musia pochopiť, že absolútna voľnosť tiež môže korumpovať absolútne.“

Viktoriánske cnosti

„Nauč sa sebaovládaniu a buď láskavý i trpezlivý“; „Nikdy nehovor ani nekonaj v hneve“; „Nezanedbávaj maličkosti, zvlášť ak môžu ovplyvniť pohodlie druhých“... Anglicko 19. storočia bolo politicky najslobodnejšou krajinou v Európe. No tamojšia spoločnosť si vytvorila sadu cností, nepísaných spôsobov a mravov, ktoré dodnes budia záujem.

Základy pre to, čo dnes nazývame „viktoriánskou morálkou“, boli položené ešte v 18. storočí (teda asi polstoročie pred nástupom kráľovnej Viktórie). A to metodistickým hnutím Johna Wesleyho v spojení s evanjelikálnym náboženským prebudením. Tieto pohyby boli samy osebe reakciou na zosvetštenie spoločnosti i cirkvi v období, ktoré im predchádzalo.

Dobré spôsoby boli pokladané za vonkajší prejav vnútornej milosti. Platilo, že kráľovná môže z obyčajného človeka urobiť lorda, no len Boh z neho môže spraviť gentlemana.

Popri náboženstve tu bol ešte disciplinujúci vplyv industriálneho kapitalizmu. Pracovitosť, šetrnosť, čistotnosť, dochvíľnosť, precíznosť, svojpomoc či dôraz na komunitu sú nadčasové „hospodárske“ alebo „buržoázne cnosti“. Mali by človeku, ktorý sa ich drží, umožniť existenciu na úrovni strednej vrstvy. Neboli špecificky „viktoriánske“, no táto doba ich tiež považovala za svoje. Zaujímavosťou pritom je, že veľká časť robotníckej vrstvy sa viktoriánskych hodnôt držala ešte silnejšie ako stredné vrstvy.   

Okolo polovice 19. storočia začal náboženský impulz zase slabnúť. Veľkým predelom bol rok 1859, keď vyšlo Darwinovo dielo O pôvode druhov. Protestantizmus, založený na doslovnom výklade Biblie vrátane stvorenia za sedem dní, tak utrpel veľkú ranu. Už vtedy si mnohí kládli otázku, či s náboženstvom nebude oslabená aj spoločenská morálka.

„Namiesto toho sa morálka stala v istom zmysle náhradou za náboženstvo,“ napísala Himmelfarbová vo svojej knihe Demoralizácia spoločnosti z roku 1994. „V mnohých viktoriáncoch strata náboženskej viery inšpirovala novú a zvýšenú morálnu zanietenosť.“

Po zvyšok 19. storočia sa popri tradičnej kresťanskej morálke začala presadzovať akási „kresťanská morálka bez kresťanstva“. Jej inšpiráciou bol zmysel pre povinnosť.

Himmelfarbová cituje spisovateľku George Eliotovú (1819 – 1880), ktorá vyhlásila, že Boh je „nepredstaviteľný“, nesmrteľnosť „neuveriteľná“, no povinnosť jednako „neodkladná a absolútna“.

No historička spomína aj filozofa Friedricha Nietzscheho, ktorý dianie v Anglicku starostlivo sledoval: „Zbavili sa kresťanského Boha a výsledok je, že o to viac sa upínajú na kresťanskú morálku.“

Nemecký filozof správne predpovedal, že bez náboženských koreňov tento sekularizovaný kresťanský moralizmus postupne odumrie. No stať sa to malo až dlho po smrti kráľovnej Viktórie, hlboko v 20. storočí.

Pomoc a svojpomoc

Gertrude Himmelfarbová si všíma aj niektoré námietky voči viktoriáncom. Napríklad že boli pokryteckí. Za strojenou fasádou vraj mali holdovať nerestiam ako ľudia ostatných dôb.

Historička na to odpovedá, že Briti, ktorí vo svojom živote nedokázali dostáť jednej požiadavke dobovej morálky (napríklad manželskej vernosti), kvôli tomu ešte nespochybňovali jej platnosť či ostatné požiadavky. A to je práve veľký rozdiel oproti 20. storočiu. Viktoriánci sa za svoje poklesky cítili vinní. Nesnažili sa ich povýšiť na nový štandard, nasledovaniahodný pre všetkých.

Himmelfarbová sa dokonca venuje rôznym krúžkom nekonfromných jednotlivcov v 19. storočí, ktorí síce odmietali všeobecnú morálku pre seba, no nemali ambíciu zrušiť jej všeobecnú záväznosť. Veľa sa tiež venuje postaveniu ženy či dobročinnosti, ktorá mala zmierniť priemyselnú chudobu.

Obrovská bieda širokých vrstiev nevznikla počas viktoriánskej éry. Sprevádzala ľudstvo od nepamäti. V 19. storočí sa však chudoba začala valiť z vidieka do miest, pritiahnutá príležitosťami v priemysle, kde sa stala viditeľnejšou pre novinárov, spisovateľov i politikov zo stredných a vyšších vrstiev. Ľudí ako Charles Dickens, ktorého romány pre mnohých z nás viktoriánsku spoločnosť stelesňujú. Lenže tieto sociálne výzvy zároveň priniesli iniciatívy za ich riešenie – od nových dobročinných organizácií a angažovaných jednotlivcov až po rôzne politické iniciatívy za zákonné reformy.

Vo svojej knihe Demoralizácia spoločnosti s podtitulom „Od viktoriánskych cností k moderným hodnotám“ Himmelfarbová ponúka aj niekoľko dlhodobých grafov, ako sa vyvíjal podiel nemanželských detí či kriminalita v Spojenom kráľovstve. Kým po väčšinu 19. storočia tieto javy klesali alebo boli stabilné, v druhej polovici 20. storočia dochádza k ich rapídnemu nárastu.

Podľa americkej historičky jedna z najväčších lekcií viktoriánskej éry spočíva v tom, že „duchovná nadstavba“ nie je vydaná napospas „materiálnej základni“, ako tvrdili marxisti. Viktoriánci si počas turbulentnej doby ekonomických, technologických a sociálnych zmien dokázali udržiavať zakorenenosť v tradičnej morálke.

„Ak si oni dokázali zachovať a dokonca posilniť étos, ktorý mal svoje korene v náboženstve a tradícii, možno ani my nie sme natoľko, ako sme boli presvedčení, zviazaní materiálnymi okolnosťami našich čias,“ píše Himmelfarbová. „Môžeme dospieť k záveru, že postindustriálna ekonomika nemusí mať nevyhnutne za následok postmodernú spoločnosť alebo kultúru.“

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo