Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
06. január 2020

O školách, ktoré nemáme alebo Prečo potrebujú deti Beethovena

Západná civilizácia stojí na kresťanstve. Jej dejiny sú popretkávané dielami veľkých umelcov a mysliteľov: Tomáš Akvinský, Leonardo da Vinci, Dante Alighieri, Shakespeare, Mozart, Beethoven. Prichádza čas ich návratu do módy?
O školách, ktoré nemáme alebo Prečo potrebujú deti Beethovena

Foto – Profimedia.sk

„A čo Miro Jaroš?“ je otázka, ktorú dostávam pravidelne. Špeciálne na diskusiách a prednáškach o mojich dvoch knihách.

Prebieha to približne takto: najprv dlho vysvetľujem, prečo dávať deťom displeje nie je najlepší nápad a aké trávenie času by bolo pre ne vhodnejšie.

Niektorí rodičia sa dívajú na mňa skepticky, iní pritakávajú a nájdu sa aj takí, ktorí v duchu prehodnocujú, aké zmeny by vo svojej rodine mali nastoliť. Vnímam, že im hlavou beží zoznam rôznorodých displejových zábaviek, na ktorých ich deti závisláčia.

A vtedy prichádza na rad otázka o detských pesničkách: A čo Miro Jaroš? A čo Spievankovo? A čo Fíha Tralala? Je to v pohode? Môžeme to púšťať deťom?

Opustiť plytčiny

V tej chvíli bývam v rozpakoch. Nie žeby som si myslela, že pozeranie detských pesničiek dieťa raz a navždy zruinuje. Z ponuky toho, čo sa dá dnes vidieť, je to jednoznačne na tej nevinnejšej strane. Popri hrách o zombíkoch, popri youtuberoch tliachajúcich o ničom a rýchlo strihaných násilných rozprávkach pôsobí milý spievajúci chlapík skutočne neškodne.

A potom, ide o hudbu. Kto by mohol namietať voči tomu, že sa dieťaťu priblíži hudba?

Napriek tomu, drieme vo mne istá námietka. Ak ju mám pomenovať zážitkom, tak je to ten, keď nám v piatej triede na hodine hudobnej výchovy učiteľka pustila Smetanovu Vltavu. Z ôsmich rokov základnej školy to bol pre mňa jeden z najsilnejších momentov.

(Mimochodom, je zaujímavé, že keď túto príhodu niekomu spomeniem, veľmi často si dotyčný vybaví podobný vlastný príbeh s vážnou hudbou v detstve. Skrátka, dotyk krásy cez hudbu.)

Radšej vodu ako limonádu

Ak mám svoju driemajúcu námietku voči videjkám s detskými pesničkami pomenovať polopate, tak ide o obavu z vytlačenia niečoho hodnotnejšieho. Deťom môžeme dať napiť čistej chutnej vody, vyvierajúcej z hlbín horských dolín alebo presladenú limonádu.

Nech si z času na čas dajú limonádu, keď už to musí byť, ale bola by škoda, keby nepoznali aj číru chuť vody. Problém je, že čím viac limonády budú piť, tým horšie budú šance, že si dokážu vychutnať vodu.

V dobe, keď máme všetky najlepšie symfónie histórie ľudstva na dosah jedného kliku mi príde ako škoda na deťoch im o tomto svete nepovedať a nepriblížiť im ho.

A to je načo dobré?

Môže sa to zdať ako prehnaný snobizmus. Ale nie je to tak. Všetko sa láme na tom, o čo nám v živote a tým pádom vo výchove ide.

Ak chceme bezproblémovo zabiť čas, trochu sa zabaviť a nejako prekonať prázdnotu dní, tak vtedy je vlastne jedno ako. Nepotrebujeme hľadať nič kvalitné či hlboké.

Ak ale chceme hľadať pravdu a tú pravdu deťom sprostredkovať, vtedy je podstatné, čo pozeráme, počúvame a čítame. Zdieľať

Ak ale chceme hľadať pravdu a tú pravdu deťom sprostredkovať, vtedy je podstatné, čo pozeráme, počúvame a čítame. To dobré umenie približuje človeku pravdivý obraz o ľuďoch, ich emóciách a o svete. Vychádza z chápania sveta ako úžasného diela stvoreného Stvoriteľom, ktoré odráža jeho krásu a dobro.

O tejto realite viac hovoria Beethovenove symfónie ako naivné detské pesničky o strašidlách. Dospievajúcemu človeku poskytne lepší obraz o neviditeľnom teréne ľudskej duše Danteho trilógia ako sága o Harrym Potterovi, ktorý na porazenie zla nepotrebuje Boha, ale školu mágie.

Nielen hudba

Pravdaže, proces spoznávania pravdy cez veľké diela nie je obmedzený historicky a ani žánrovo. Aj dnes vznikajú skladby, do ktorých sa odieva krása a ktoré zrkadlia vnútorné súvislosti reality.

Nemusí to byť len hudba. Literatúra aj výtvarné umenie ponúkajú mnoho diel, ktoré rozprávajú o tom, ako sa veci skutočne majú: ako to je s dejinami, s človekom, s hriechom, s vykúpením.

Inzercia

Ešte jeden dôvod

Existuje ešte jeden dobrý dôvod, prečo deti vovádzať do sveta kvalitných umeleckých diel.

Deti vyrastajú obklopené pochybnými posolstvami tak, ako je ryba obklopená vodou. Odráža sa to v detskej popkultúre, v životnom štýle a názoroch ich spolužiakov či v rodinných vzoroch všade naokolo. Bezproblémovo fungujúce rodiny sa stávajú v modernom svete čím ďalej tým viac výnimkou.

Tradície viac nelepia

Ak chceme v tomto prostredí deťom odovzdať hodnoty našej tradície (a tu nemyslím ľudové pesničky či kroje, ale hodnoty kresťanskej civilizácie), nedá sa viac spoliehať na spoločenské zvyklosti, že to za nás vybavia.

Spoločenský tlak na zachovanie kresťanských aspektov v životnom štýle, či už slávenie Vianoc ako narodenia Božieho syna, či tradičný katolícky trojboj – krst, prijímanie, birmovka – slabne a slabne. Keď budú naše deti dospelé, nebudú mať žiadny dobrý dôvod čokoľvek z tohto praktizovať. Pokiaľ im tie dôvody uvedomelo a poctivo nedodáme.

A výborný spôsob, ako im ich dodať – samozrejme, popri príklade vlastného kresťanského života – je voviesť ich do inej ako materialisticko-konzumnej kultúry. Siahnutím po literatúre, hudbe či výtvarnom umení, ktoré podporuje, prehlbuje a do hĺbky argumentuje kresťanský svetonázor.

Obhliadnuc sa dozadu na dvetisíc posledných rokov histórie, máme z čoho čerpať. Keby z hodnotných diel naakumulovaných storočiami spravili youtube kanál, mali by sme čo pozerať do konca života. Youtube kanál nemáme, máme „len“ originály a to je zrejme jeden z dôvodov, prečo toho Shakespeara či Akvinského číta málokto.

Ako čítať Danteho?

Pre moderné dieťa, odchované na Rytmusovi, komiksoch a sociálnych sieťach, nie je jednoduché „sfleku“ oceniť Beethovenovu deviatu symfóniu (70 minút, v ktorých sa neudeje nič zábavné, nikto nič nehlesá, nebreptá, nesrandičkuje) či pochopiť krásu gregoriánskeho chorálu.

Čítať hlboké diela, tak ako počúvať neprvoplánovú hudbu, predpokladá schopnosti, ktoré sa trénujú.

Aby to mladý človek dokázal, chce to schopnosť sústrediť sa na komplikovanejší a dlhý text. A tiež vedieť, ako čítať – čo si všímať, ako dekódovať pointy. Zdieľať

Ak pustíte komplikovaný jazz človeku, ktorý jazz nepočúva, ujde pozrieť myši, ktoré sa podľa neho z tej hudby musia vešať v pivnici. Avšak ak niekto začne počúvaním napríklad jazzových úprav ľudových melódií, potom navštívi swingový koncert a postupne do repertoára zaradí niečo o kúštik komplikovanejšie, zvykne si. Ani nevie ako, zrazu sa zbadá, ako sa fajnšmekersky vyžíva v trúbkových sólach Milesa Davisa.

Presne tak je to s čítaním klasických diel. Aby to mladý človek dokázal, chce to schopnosť sústrediť sa na komplikovanejší a dlhý text. A tiež vedieť, ako čítať – čo si všímať, ako dekódovať pointy. Nezaškodí ani vhľad do kontextov doby, v ktorých dielo vzniklo.

Chce to školu

Všetko toto sa dá naučiť. Začína sa to tým, že si starostlivo vyberáme, čo dieťa pozerá či počúva. Deti sa nerodia s predsudkami. Ak im dáme kvalitnú hudbu (hocijakého žánru, môže a nemusí to byť klasika), dokážu si postupne vytrénovať schopnosť tejto hudbe rozumieť.

To je začiatok. No aby mladý človek dokázal dekódovať a pochopiť napríklad Danteho, to trvá roky. Ide to postupne, namáhavo a chce to niekoho, kto rozumie nielen Dantemu, či Beethovenovi, ale kto rozumie aj umeniu čítať a umeniu počúvať. Čiže učiteľa.

A aby nebol učiteľ osamotený a aby bolo jeho know-how dostupné širšej skupine detí, chcelo by to najlepšie celú školu.

Rob Dreher v knihe Benediktova voľba ponúka riešenia pre zachovanie kresťanstva v západnom svete. Jedno z nich je klasické vzdelanie poskytované katolíckymi školami.

Sú to školy, v ktorých sa presne toto učí: ako čítať, ako písať, ako myslieť a ako čerpať zo základov katolíckej tradície. V Dreherovej rodnej krajine, Spojených štátoch, sú takéto školy v rozmachu. A ja mám veľmi silný pocit, že nastáva čas, aby sa niečo podobné rozbehlo aj na Slovensku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame