Čo hrozí, keby v budúcom parlamente neboli kresťanskí konzervatívci

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čo hrozí, keby v budúcom parlamente neboli kresťanskí konzervatívci

Snímka z ustanovujúceho snemu KDH, ktorý sa konal 17. februára 1990 v Nitre, foto z Facebooku KDH.

Hlavnou konzervatívnou výzvou februára 2020 je otázka, či sa KDH vráti do parlamentu.

Krátko po prvom kole marcových prezidentských volieb, keď už bolo jasné, že novou prezidentkou sa stane Zuzana Čaputová, sme písali, v čom sú úspechy mladých liberálov poučné pre kresťansko-konzervatívne prostredie. Hoci aj progresívci sú iba jednou z názorových menšín na Slovensku, vďaka kombinácii usilovnej práce, šťastia a kvalitnej kandidátky zrazu stelesnili volanie námestí po spravodlivejšom Slovensku. Dosiahli tak oveľa väčší vplyv, než by zodpovedal ich početnému zastúpeniu v spoločnosti.

Po Čaputovej triumfe prišla niekoľkomesačná progresívna vlna, na ktorej tandem PS/Spolu zvíťazil v eurovoľbách a ešte v lete veril aj vo svoje víťazstvo v parlamentných voľbách 2020.

Pre kresťanských konzervatívcov to bolo obdobie, keď si pri pohľade na silnejúceho ideologického protivníka viac než kedykoľvek predtým uvedomovali vlastnú mizériu. Dlhé roky to boli oni, kto reprezentoval tému práva aj spravodlivosti, lenže už dávnejšie stratili punc kompetentnosti nielen v týchto oblastiach. Akoby im ostali iba kultúrno-etické témy, pre ktoré ich volia praktizujúci katolíci. No aj v týchto témach ich vedia omnoho ľudovejším jazykom prekričať populisti a extrémisti, pre ktorých však nie je vzťažnou hodnotou kresťanský civilizačný étos, ale kmeňový nacionalizmus.

Od leta sa však niečo zmenilo. Progresívna bublina z jari a leta pomaly spľasla. Ukázalo sa, že mladým liberálom síce nechýbajú peniaze ani mediálna podpora, dokážu napísať programové tézy, ale inak majú nevážneho lídra a nedostatok politického drajvu.

Čo všetko je v stávke

Problém kresťanských konzervatívcov sa však po uplynulé mesiace a roky nezmenil. Až na pár výnimiek nevedia zaujať programom ani osobami, naďalej sa štiepia, jedni namiesto sebavedomej vlastnej cesty paktujú s progresívcami, iní zas asistujú egotripu Igora Matoviča a pár bývalých členov KDH sa dokonca spolčilo s Marianom Kotlebom.

Tou jedinou pozitívnou správou je azda len to, že predstavitelia kresťanskodemokratického prúdu nezmizli z očí a sú stále v hre.

Z minulosti vieme, že na Slovensku je zhruba štvrť milióna voličov, ktorí sympatizujú s týmto prúdom politiky. Prirodzene, dominantne išlo o voličov KDH, no tento prúd bol zastúpený aj v SDKÚ, neskôr sa s úspechom presadil v OĽaNO a v posledných voľbách sa oň sčasti opierala aj Procházkova Sieť.

Kľúčovou otázkou týchto volieb je, či tento typ nepopulistickej kresťanskej politiky prežije. To znamená: či a v akej sile bude zastúpený v parlamente, či títo voliči získajú šancu podieľať sa na správe krajiny, ale aj to, aký typ konzervatívneho hlasu tu bude znieť v kultúrnych polemikách.

Váha identitárnych tém v politickej debate v posledných rokoch rastie. Ale mení sa aj liberalizmus, ktorý v týchto otázkach nadobúda čoraz agresívnejšiu podobu. Pred desiatimi rokmi by polemický rozhovor liberálneho novinára s kresťanským konzervatívcom určite vyvolal pozornosť, ale celkom iste by nečelil takej nenávistnej vlne, ako sme to sledovali v prípade knižného dialógu Karola Sudora s Vladimírom Palkom. Ak sa najsilnejšími politickými obrancami kresťanov v týchto témach stanú extrémisti, populisti a cynickí surferi na emocionálnych vlnách, tak sa to v konečnom dôsledku obráti proti kresťanom. A to aj napriek dojmu, že kresťanský hlas s nástupom tohto typu politikov zmohutnel.

Volanie od Kotlebu a Harabina

Pozrime sa teda na to, ako sa kresťanské spektrum chystá na voľby. Hlavným reprezentantom tohto prúdu je – aj napriek všetkým defektom – naďalej KDH, ktoré sa pokúša o návrat do parlamentu. Viacerí politici z tohto prostredia sú aj na kandidátke OĽaNO, ktorá sa dohodla na predvolebnej spolupráci s Kresťanskou úniou. A jednotlivci z tohto prúdu sa dajú nájsť aj v strane Za ľudí či v iných stranách.

Dôležitosť KDH sa dá asi najlepšie ilustrovať na tomto modelovom príklade: Predstavme si parlamentné hlasovanie o citlivej kultúrnej otázke, napríklad o registrovaných partnerstvách. Je veľmi pravdepodobné, že poslanecký klub KDH (samozrejme, ak strana bude v parlamente) by pri hlasovaní zavedenie tohto inštitútu jednotne odmietol. Klub OĽaNO, v ktorom budú istotne aj liberálnejší poslanci, by bol v tejto otázke rozdelený a z klubu Za ľudí by bola proti registrovaným partnerstvám len výrazná menšina poslancov.

 Vo februárových voľbách bude kresťanský tábor čeliť veľkému útoku zvonku, pretože v boji o kresťanského voliča sa otvoril nový front. Aj keď po voľbách v roku 2016 viaceré médiá šírili interpretáciu, že Kotleba uspel vďaka hlasom kresťanov, dokonca sa v tomto duchu organizovali petície cirkevným predstaviteľom, fakty ukázali opak. Z výskumov, ktoré sa po voľbách zamerali na religiozitu voličov jednotlivých strán, vyplynul nasledujúci záver: za hlboko veriacich ľudí sa považovali len dve percentná voličov ĽSNS, čo bolo najmenej zo všetkých strán. Naopak, dáta vtedy ukazovali, že ĽSNS patrí medzi strany s najvyšším podielom ateistov a nenábožensky založených voličov.

Odvtedy však Marian Kotleba na získavaní kresťanských voličov intenzívne pracoval. Angažoval sa v téme sprísnenia interrupčnej legislatívy a pred voľbami sa dohodol na spoločnom postupe so stranou KDŽP. Tá sa sformovala okolo hnutia odmietajúceho Istanbulský dohovor. Jeho hlavnou tvárou je kňaz Marián Kuffa.

Existuje aj veľa indícií, ktoré nasvedčujú tomu, že Kotleba voličsky čoraz viac zarezáva aj do mainstreamu. Na jar tohto roku publikovala agentúra Focus údaje, podľa ktorých sa sociálna štruktúra voličov ĽSNS oproti voľbám v roku 2016 mení a približuje sa k ostatným štandardným stranám. Medzi voličmi kotlebovcov pribúdajú ženy a starší ľudia. Zvýšil sa aj počet ľudí s vysokoškolským vzdelaním.

Ešte v roku 2016 dominovali medzi voličmi Kotlebu slobodní ľudia. No keďže už úspešne načiera medzi staršie ročníky, dnes tvoria najpočetnejšiu skupinu jeho podporovateľov ženatí muži a vydaté ženy žijúci v štvorčlennej domácnosti. S týmto trendom sa zvyšuje aj šanca ĽSNS uspieť medzi kresťanskými voličmi výraznejšie, ako to bolo pred štyrmi rokmi.

Na kresťanských voličov sa zameriava aj Štefan Harabin so svojou stranou Vlasť. Pritom počas svojej kariéry mal bývalý komunista Harabin najväčšie konflikty s politikmi KDH, Jánom Čarnogurským a Danielom Lipšicom. No už od prezidentských volieb cieľavedome buduje ilúziu, že práve on je tým najnekompromisnejším hlasom kresťanov v politike. Smutné je, že mu na túto kamufláž naleteli aj niektorí kňazi.

Zabúdať netreba ani na to, že o hlasy nepopulistických kresťanov sa pred voľbami budú snažiť aj ďalšie strany, najmä Dankova SNS.

Ak by sa aj pod vplyvom týchto faktorov KDH opätovne nedostalo do parlamentu, bola by to pre nepopulistických kresťanov veľká rana. Šanca na ďalšie prežitie hnutia by sa priblížila k nule a tento politický prúd by – aj pri všetkých nedokonalostiach tejto strany – prišiel o autentického a spoľahlivého reprezentanta.

Je pravdepodobné, že z istej časti týchto voličov by sa stali nevoliči. Ďalší by sa presunuli k liberálnejším stranám, ako je strana Za ľudí. Tie ukazujú voči kresťanom vľúdnu tvár, no skôr ich potrebujú ako ornament. To znamená, že im neumožnia, aby sa zásadnejšie podieľali na straníckej agende. Časť konzervatívnych kresťanov, ktorým by práve toto prekážalo a pre ktorých stoja témy kultúry a identity v rebríčku vysoko, by sa v divokých časoch mohla zas stať voličskou korisťou extrémistov a populistov. Tí by určite urobili všetko preto, aby sa natlačili do takto vyprázdneného politického priestoru.

Svet bez KDH

Legitímne je uvažovať aj nad otázkou, či by opätovné vypadnutie KDH z parlamentu a jeho postupný zánik neboli z dlhodobejšieho hľadiska prínosom. S odchodom KDH by sa teoreticky otvorilo okno príležitostí pre novú šťuku.

Predstavme si stranu, ktorá sa prihovára rovnakej voličskej základni, akou tradične disponovalo KDH, nie je však zviazaná kádeháckymi štruktúrami ani zabehaným štýlom politiky. Preto môže byť dravšia. Táto nová strana by si neniesla bremeno starej značky, ktorú už od prvej polovice 90. rokov neboli ochotné voliť napríklad katolícke Kysuce, neniesla by si ani bremeno niekdajších krívd, vzájomných podrazov a štiepení. Rovnako ako Progresívne Slovensko pred tromi rokmi aj táto strana by vznikala na zelenej lúke s mladíckou sviežosťou a s motiváciou, že ak sa energicky odlíši od zvyšku politickej scény, môže len rásť.

Ale je niečo také reálne? Ak by sa aj dala dokopy takáto partia ľudí, hneď by narazila na prvý problém, peniaze. Stranu progresívcov zakladali bohatí ľudia, o financie prestala mať núdzu najmä po tom, čo líder Michal Truban predal svoju firmu za milióny eur. Na Slovensku zatiaľ nevidieť mohutnejšie podnikateľské zázemie, ktoré by prirodzene tiahlo k podpore takéhoto konzervatívneho projektu.

Samozrejme, to by ešte nemusela byť neprekonateľná prekážka, napokon aj Kotlebova ĽSNS vyrástla bez väčších finančných zdrojov. Jej spojencom však boli frustrácia a hnev proti celému politickému aj ekonomickému systému, čo by nová konzervatívna strana nevedela ani nemohla napodobniť. Len ťažko by hľadala potrebnú spoločenskú rezonanciu, tým väčšmi, že o liberálnejších aj konzervatívnejších kresťanov by sa už aktívne uchádzali viacerí silní hráči.

Tak ako pred desiatimi rokmi nedokázala v tieni ospanlivého KDH vyrásť Palkova KDS, aj novej strane podobného typu by hrozilo, že zvädne ešte rýchlejšie, než by sa stihla nadýchnuť. Ale čo je najvážnejšie: v dnešnej personalizovanej dobe by bolo kľúčové, aby sa sformoval odhodlaný tím s talentovaným lídrom, ktorý dokáže nadchnúť a strhnúť pozornosť novým smerom.

Nevypustiť priehradu

Lenže to všetko je číra fikcia. Opätovné vypadnutie KDH by samo osebe ešte neprinieslo mohutnejší tlak na vznik novej kresťanskodemokratickej strany. Veď nič podobné sa okrem kuffovskej KDŽP a Kresťanskej únie, ktoré však samostatne neboli životaschopné, neudialo ani po roku 2016. Aj to je dôvod na skepsu, napokon, ani v zákulisí konzervatívnej scény nevidieť ľudí, ktorí by boli na takúto úlohu pripravení a už dnes by sme cítili ich odhodlanie angažovať sa.

Preto je hlavnou konzervatívnou výzvou februára 2020, či sa KDH vráti do parlamentu. Lebo len tak môže politicky prežiť. Napriek všetkým výhradám voči jeho súčasnému vedeniu aj predsedovi stále platí, že hnutie, ktoré pred 30 rokmi vyrástlo z podzemnej cirkvi, je najlepším priestorom pre tento typ politiky.

Jeho dnešným problémom už nie sú staré regionálne bratstvá, ktoré donedávna znehybňovali stranícky život. Preto možno veriť, že v KDH by po návrate do parlamentu mohli vyrásť ľudia, ktorí strane vrátia stratené líderstvo v konzervatívnej agende.

Stávka na KDH je tak ešte stále realistickejšou cestou než virtuálne sny. 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo