Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
01. január 2020

O našej slovenskej túžbe po poznateľnosti

Zahŕňa to viac, ako len nájsť Slovenskú republiku na Google Maps.
O našej slovenskej túžbe po poznateľnosti

Poučné graffiti so štátnymi vlajkami, ich názvami a charakteristickými symbolmi jednotlivých krajín zdobia starý múrik v Novom Meste nad Váhom. Ilustračné FOTO TASR – Radovan Stoklasa, 16. augusta 2010

Jozef Honza-Dubnický, Slovák, ktorý cez prvú svetovú vojnu slúžil v československých légiách vo Francúzsku, vo svojich pamätiach opisuje zaujímavú príhodu. Keď spolu so skupinou ďalších Slovákov a Čechov, ktorí sa dali naverbovať v USA, dorazili v novembri 1917 do tábora légií v meste Cognac, v dennom rozkaze práporu sa o nich hovorilo ako o „71 Čechoch amerických“.

Počas ranného nástupu to Honza-Dubnický považoval za potrebné uviesť na pravú mieru. Zmocnený krajanmi vystúpil z radu a upozornil poručíka, že deň predtým neprišlo „71 Čechov“, ale 33 Čechov a 38 Slovákov, čiže podľa spoločného názvu „71 Čecho-Slovákov“. Požiadal, aby sa do budúcnosti nestávalo, že slovenskí vojaci budú zabúdaní.

„Keď som cúvol naspäť do šíku, prišiel ku mne veliteľ našej čaty poručík Staněk a stisnutím ruky prisľúbil, že sa v budúcnosti jednostranný názov používať nebude,“ napísal Honza-Dubnický v knihe Zápisky legionára.

Urobiť si vo svete meno sami za seba    

Podobných príhod nájdete v spomienkach Slovákov, slúžiacich pred storočím v československých légiách, viac. Navyše, strety tohto druhu sa opakovali počas celej existencie spoločného štátu. Slovenské trvanie na svojej osobitosti muselo Čechom nepochybne občas pripadať ako obsedantné. A napokon vyústilo do vzniku samostatnej republiky pred 27 rokmi.

V istom zmysle to bolo pochopiteľné. Členovia každého národa si chcú spraviť meno sami za seba. Zvlášť to platí pre malé a vo svete málo známe národy. Slovenská potreba „byť rozpoznávaní“ ako Slováci zrejme patrila k psychologickým faktorom, ktoré poháňali našu emancipáciu.

Keď v dejepisných knihách čítam, v akých provizórnych a prekérnych podmienkach sa rodilo a vyvíjalo slovenské národné hnutie najmä v 19. storočí a na začiatku 20. storočia, musím si niekedy neveriacky kliknúť na Google Maps. S úžasom potom pár minút hľadím na mapu Európy, kde popri väčších, starších a svetoznámejších štátoch má svoje hranice vykolíkované aj Slovensko. Iba vo svetle toho, ako beznádejne to pre Slovákov vyzeralo pred 120-140 rokmi, si človek uvedomí, aká nepravdepodobná je súčasná existencia tohto štátu.

Slovenská republika dnes oslavuje svoje narodeniny. Jej vytvorením v roku 1993 bola naša potreba po „rozpoznaní“ zdanlivo naplnená. Povýšenie územia na samostatný štát na mape sveta je spôsobom, ako oslabiť jeho anonymitu v povedomí zvyšku ľudstva.

No Slovensko je malou krajinou. A štátov na mape sveta skoro dvesto.

Inzercia

Ľahko môžete zažiť, že už Nemci si nás pletú so Slovinskom (podobne ako si niektorí Slováci pletú napríklad Litvu a Lotyšsko). Vo vzdialenejších častiach sveta sme ešte menej známi. Navyše, poznateľnosť môže byť aj negatívna. Ak vašu krajinu vo svete rozpoznávajú hlavne ako miesto, kde vraždia investigatívnych novinárov, prípadne ako dieru z filmu Hostel.

Krajina ako značka

Vstupujeme do volebného roku. Je zarážajúce, ako málo politici pracujú s tou našou podvedomou slovenskou túžbou po poznateľnosti. Moderný marketing má pre to dokonca aj meno: „place branding“ alebo „nation branding“, teda niečo ako cieľavedomé budovanie reputácie miesta, prípadne krajiny vo svete. Doslova ide o „krajinu ako značku kvality“, vďaka čomu ľudia z iných častí sveta chcú vašu vlasť navštíviť, nakupovať jej výrobky, investovať v nej či inšpirovať sa jej úspechmi.

K národnému cíteniu sa tu síce hlási kadekto, no nacionalisti radšej spätne konštruujú „slávne dejiny“ tisíc rokov dozadu, namiesto toho, aby sa snažili ľudí v prítomnosti nadchnúť pre činorodú prácu, vďaka ktorej by sa raz nasledujúce generácie k našej epoche obracali ako k „slávnej minulosti“. No možno je to tak aj lepšie. Politici aj tak väčšinou zvyknú všetko pokaziť.

Zápas o celosvetovú poznateľnosť „tímu Slovensko“ tak zostáva na pleciach športovcov, vedcov, podnikateľov a umelcov. Pretože krajiny sa pozitívnym spôsobom stávajú najčastejšie známe a rozpoznateľné práve ako vedľajší dôsledok veľkých športových, vedeckých, podnikateľských či umeleckých výkonov svojich občanov.

Vlastne, my Slováci asi robíme niečo správne aj bez príliš hlučného „countrymakingu“ (teda cieleného budovania značky krajiny). V reputačnom rebríčku FutureBrand Country Index 2019 sme sa umiestnili na 35. mieste spomedzi 75 hodnotených štátov. Najsilnejšími národnými značkami sú Japonsko, Nórsko a Švajčiarsko.

Pre porovnanie, v roku 2014 sme v rovnakom rebríčku skončili až na 59. mieste. Minuloročná správa zvlášť oceňuje prírastok v kvalite slovenských výrobkov, ale napríklad aj zvýšenie minimálnej mzdy cez 500 eur. Slovensko, napriek všetkým problémom, sa dokáže zlepšovať. 

Popri udalostiach, ktoré sa nedajú predvídať, bude naša krajina v roku 2020 žiť parlamentnými voľbami, zostavovaním novej vlády či procesom s vrahmi Jána Kuciaka. No pri príležitosti vzniku samostatného Slovenska skúsme venovať myšlienku aj otázke, aké miesto vo svete si pre našu republiku želáme a kam to s ňou chceme dotiahnuť.

Odporúčame