Väčšinu roka v Postoji riešime, čo sa deje okolo. Analyzujeme, komentujeme, sumarizujeme, investigujeme, vynášame na svetlo, reflektujeme, spovedáme – tých druhých. V slabej chvíli na pravidelnej porade však kolegovia súhlasili so silvestrovským experimentom. V tejto ankete smerujúcej dovnútra našej redakcie aj vydavateľstva totiž skúsime odpovedať za seba. 

Otázka znela: čo baví nás a mohlo by aj vás? Pripravili sme si pre vás niekoľko tipov do budúceho roka – čo sa oplatí vidieť, skúsiť, zažiť alebo nad čím rozmýšľať – podľa toho, čím sme tento rok žili my. Možno by ste to na nás povedali a možno by ste niektoré z týchto vecí od nás naozaj nečakali. V každom prípade vám prajeme všetko dobré do roku 2020. 

Martin Hanus

Mojím najmilším tohtoročným prekvapením tohto roku bol nový kajak, ktorý som dostal na narodeniny od manželky. Tým sa vo mne prebudila medzičasom vyhasínajúca vášeň k veslovaniu aj Dunaju.

Môj starý kajak má zhruba 30 rokov, od raných tínedžerských rokov som na ňom prebrázdil tisíce a tisíce kilometrov. Potom prišli deti a posledných desať rokov sa v presakujúcej loďke zabývali pivničné pavúky.

Pred pár rokmi som spolu s bývalým kolegom Andrejom Bánom asi štyri hodiny s nadšením počúval rozprávanie Bernharda Hausera, ktorý s parťákom na gumenom člne splavil celý Dunaj od prameňa až k moru. Splavovali ho po etapách, každý rok si vybrali dvojtýždennú dovolenku, vždy pokračovali tam, kde predošlý rok skončili, a tak splavili dolu prúdom ďalších pár stovák kilometrov, spolu im to trvalo desať rokov. Keď to tak zrátam, na starom kajaku som vlastne prevesloval celý dunajský tok po prúde a proti prúdu aj dva- či trikrát.

Samozrejme, to je len imaginárny prepočet, všetky tie kilometre, dookola hore-dole, som za tých 20 rokov najazdil takmer výlučne medzi Komárnom a Štúrovom, to je môj úsek, kde poznám každého kormorána.  

S novým kajakom od manželky prichádzajú nové sny. Už mám aj tip na parťákov, ktorých chcem zapojiť do veľkého dunajského plánu. Len ešte neviem, čo mi na to povie manželka, keď si to teraz prečíta. 

Kajaky na Dunaji. Foto: Flickr/Istvan

Lukáš Krivošík

V roku 2020 má prísť do kín v poradí už deviaty diel akčnej filmovej série Fast & Furious (Rýchlo a zbesilo) o skupine zlodejov na rýchlych autách, ktorí v neskorších dieloch americkej vláde pomáhajú bojovať proti drogovým dílerom či kyber-teroristom. Hoci plagát Dominica Toretta (Vina Diesela) by som si doma nezavesil, pri týchto intelektuálne nenáročných a vizuálne okázalých filmoch si vždy rád oddýchnem. Oslovujú vo mne niečo chlapčenské, čo sa v detstve rado hralo s angličákmi. Páčila sa mi dokonca aj slabo hodnotená dvojka a v Tokiu sa odohrávajúca trojka. Oceňujem tiež, že tvorcovia Rýchlo a zbesilo sa (na rozdiel od iných hollywoodskych produkcií) nesnažia diváka vychovávať alebo tlačiť mu dolu gágorom nejaké príliš očividné politické posolstvá. Za cenu kinolístka ponúkajú len dve hodiny akčnej zábavy a rozptýlenia. 

Iste, dej je generický, postavy jednorozmerné a dokonca aj dialógy sú miestami skôr trápne ako vtipné. No vždy to má obrovskú výpravu a megalomanské akčné scény za ťažké milióny, ktoré si najlepšie vychutnáte s pukancami a kolou. Mozog je lepšie pri tom vypnúť, inak by sa človek musel zamýšľať, prečo v päťke trenie nezastavilo obrovský kradnutý trezor, ktorý za sebou ťahali autá ulicami Rio de Janeiro. Alebo aká dlhá musela byť letisková pristávacia dráha v šestke vzhľadom na asi dvadsaťminútovú naháňačku medzi autami a vzlietajúcim Antonovom An-124.

A to ešte nie je reč o tom, že hrdinovia týchto filmov sú schopní zdemolovať auto a vyjsť z neho len s pár škrabancami. Herec Paul Walker, ktorého táto séria preslávila, v reálnom živote toľko šťastia nemal. Zahynul v roku 2013 počas natáčania sedmičky. Pri autonehode.

V každom prípade, keď už mi J. J. Abrams znechutil Star Wars a súčasne Star Trek, môžem sa v roku 2020 tešiť aspoň na deviatku série Rýchlo a zbesilo. Vzhľadom na to, s čím všetkým pretekali Torettovi autičkári doteraz, aby každý ďalší diel tromfol ten predchádzajúci, v deviatke asi budú pretekať s raketoplánom. 

Video: Youtube.com/UniversalSpain

Eva Čobejová

Mám u nás v byte na štvrtom poschodí domáci kompostér s kalifornskými dážďovkami. Táto vecička letí v komunite ZERO WASTE a mňa z celého toho bezodpadového konceptu zaujal práve domáci kompostér s dážďovkami. 

Na internete to vyzeralo jednoducho, ale ukázalo sa, že zvládnuť celý proces je dosť náročná vec. Samozrejme, domáci kompostér je ekonomický nezmysel. Čistá strata. A priznávam, dážďovky dosť komplikujú rodinný život. Lebo vždy je s nimi nejaký problém. 

Raz je substrát príliš mokrý a množia sa v ňom tisícky mušiek. Celý byt je nimi zaplavený, niektoré aj štípu, niektoré zanechajú na stene po zabití mastný fľak. Niekedy sa mi v kompostéri chytí pleseň, treba sa tomu pravidelne venovať, niekedy je substrát príliš suchý a dážďovky vyhynú. 

Vtedy idem k počítaču, napojím sa na Červíčiu mapu Slovenska a zistím, kto je ochotný darovať dážďovky. Keď mrzne alebo je príliš horúco, sťahujem dážďovky do komory, keď je dobrá teplota, sú na balkóne. Pravidelne im vetrám, prevzdušňujem substrát, každý deň ich kŕmim a veľmi rada si ich obzerám. Dokonca ich už pokojne chytím aj do ruky. Mám úprimnú radosť, keď sa im darí, keď im chutí, keď sa množia. 

Moja rodina nenesie toto spolužitie s dážďovkami ľahko, ale asi ma ľúbi, lebo zatiaľ mi ich nevyhodili. A dokonca, občas sa ma aj empaticky opýtajú: Ako sa darí dážďovkám? Neviem, či kalifornské dážďovky majú nejaký ekologický význam, ale je s nimi doma sranda.

Dážďovky na šupke z citróna. Foto: Flickr/Dan Brekke

Pavol Rábara

V poslednom období som prišiel na chuť whisky. Áno, dnes sú veľmi módne rumy a stále úraduje aj pivná revolúcia, mňa však zaujal i „jačmenný džús“ – ako sa spieva v jednej írskej piesni.

Na whisky (v Írsku a USA whiskey) oceňujem pestrosť chutí a vôní – od sladkých aróm, ktoré zanechajú sudy po španielskom sherry, až po rašelinový dym a slaný nádych mora. Whisky je nápoj do každého počasia i prostredia – či ste v drsnej prírode, v horúcom letnom westerne, alebo sa pred sychravým počasím ukrývate v kresle pri kozube.

Whisky je tiež univerzálny spoločník rôznych pováh. Bourbon alebo ražnú whiskey pije trebárs upotený kovboj, uhladený gentleman drží v ruke pohár škótskej. Alebo to môže byť aj naopak. Hoci som sa v tejto úctyhodnej téme ako-tak zorientoval (a naučil veci typu, že do whisky nepatrí ľad, ale voda), stále mám pred sebou neobjavené územia. Napríklad ochutnať niečo zo škótskeho regiónu Campbeltown alebo lepšie spoznať japonskú whisky, ktorá sa tlačí čoraz viac do sveta.

Ak máte teda chuť v novom roku objavovať nové veci a doteraz ste sa tomuto nápoju vyhýbali, neváhajte to skúsiť. Aj fanúšikovia koňakov či rumov si môžu nájsť tú svoju whisky. Internetové obchody u nás ponúkajú kvalitné produkty za primerané ceny. A kde začať? Mne veľmi pomohol vtipný škótsky youtuber Ralfy, ale dá sa zvoliť aj priamočiarejší prístup – ochutnávať a porovnávať. 

Šéf britských konzervatívcov Boris Johnson sa počas volebnej kampane zastavil v liehovare spoločnosti Diageo v škótskom meste Elgin. Foto TASR/AP

Peter Balberčák

Väčšina z nás, ktorá sa kedysi venovala štúdiu akéhokoľvek cudzieho jazyka, to pozná. Bez jeho pravidelného používania sa stráca slovná zásoba. Je to aj môj problém.  

Proti prúdu odporúčaní našich kníh som sa obrátil na displeje a kúpil som si appku Memrise. Odporučil mi ju známy, ktorý študuje vo Svätej zemi a učí sa na nej novú hebrejčinu a staré biblické jazyky. Ja som zostal pri obyčajnej angličtine. Dám si 15-20 minút pred spaním, skoro každý deň.

Aplikácia na mňa sympaticky rozpráva a vyžaduje, aby som k nej hovoril naspäť. Trénujem výslovnosť, hláskovanie slov, gramatiku aj slovnú zásobu z rôznych životných oblastí. Keď sa pomýlim, aplikácia mi inteligentne vráti moje omyly na dotrénovanie. 

Za všetko zbieram body a navyše ide o rýchlosť. V mojom prípade gamifikácia funguje výborne. Viem vám preto povedať, že v roku 2019 som si zopakoval a zároveň sa naučil prostredníctvom aplikácie 1050 slov a získal som 1 315 000 bodov. Spolu so mnou sa vraj učí 42 miliónov ľudí a Memrise získal ocenenie najlepšia aplikácia Google Play Awards 2017. Asi som si vybral dobre, skúste aj vy.

Foto: memrise.com

Jaro Daniška

Mám rád dedinu. Mesto má, samozrejme, množstvo predností, prvých desať kvôli kultúre, ale život na dedine má svoje čaro. Pár príkladov: lepšie sa poznáme, viac sa zdravíme aj rozprávame, častejšie si niečo vymeníme, navzájom kúpime pivo alebo panáka, a vôbec nejde len o susedov. 

Politika: rozdiely medzi známymi sú väčšie, než keby som žil v meste, na dedine sa nedá nepoznať voličov Kotlebu či Harabina, vetu si zaslúži aj skupina tých, čo dokázali voliť naozaj všetkých, tá divokosť vie prekvapiť, ale zároveň to človeka krotí, o politike sa viac dokážem sporiť s kolegom ako s ľuďmi od nás z dediny.

Na dedine je najlepšia zem, každý nejakú vlastníme, zem, to je povinnosť a najsilnejší formujúci vzťah. A teda desiatky až stovky hodín práce. Nič nie je lepšie, ako narobiť sa spolu s deťmi, najskôr naraziť na odpor, po hodine povolí, po dvoch-troch hodinách sa porozprávame o veciach, na ktoré by inak nikdy neprišlo, dokonalá radosť.

Zem, to je záhrada, stromy, vlastná úroda, vlastný alkohol... zatiaľ síce nepálim, nemám na to dosť ovocia, ale na marhuľovicu od Eda, Petra a jeho otca nedám dopustiť. Rovnako to platí pre otcovu slivu. Nič lepšie som nikdy nepil. Vo vedľajšej dedine som našiel vinára, ktorý takmer spôsobil, že iné ako jeho víno už nepijem. Väčšinu mäsa máme od ľudí okolo, chlieb vlastný, v obchode už toho veľa nekupujeme. Keď počujem zanietenú debatu o nulovej produkcii odpadu, len sa usmejem, smetiak vyvážame raz mesačne, nebýva plný.

Ešte jeden príklad. Potrebujeme sa navzájom, je to občas pokorujúce, neviem si s niečím rady, ale pomoc nájdem vždy. Na dedine je všetko osobné, čo má aj svoju odvrátenú stranu, ale zbližuje to. Potom je tu nezištnosť, ľudia sa vedia všeličím obdarovať, potešiť, často si to ani neuvedomia. Keby sa na seba pozreli z času na čas zvrchu, museli by uznať, ako je nám dobre.

Dedina. Foto: Flickr/ŽupaBA VUCBA

Juraj Džama

Zvyknem sprevádzať sväté omše na organe a občas si zaspievam aj pri balení kníh, ktoré ste si z Postoja objednali. Keď ide o hudbu, nepoznám totiž hranice. Neriešim tradičné alebo progresívne, naľavo či napravo, slovenské kultúrne dedičstvo verzus ťažký pop. Kto má chuť na rozšírenie hudobných obzorov, ponúkam malý výber dlhoročných srdcoviek aj najlepších hudobných zážitkov roka. 

Baví ma napríklad Dan Bárta a jeho jazzový Dech. Nehanbím sa, občas si pustím Eda Sheerana, napríklad taký Perfect alebo jeho symfonickú verziu s Andreom Bocellim

Keď príde čas na niečo vážnejšie, je tu Oliver Latry, titulárny organista chrámu Notre Dame v Paríži, ktorý v Októbri 2019 navštívil Bratislavu a naozaj sa oplatí počuť ho naživo. Duchovný život dokáže spestriť maďarská obdoba slovenského projektu Godzone s názvom Ez az a nap! alebo chvály v podaní mesiánskej židovskej skupiny Derech z Kyjeva. 

Najsilnejším momentom roka 2019 však zostáva Edward Elgar a jeho Gerontiov sen, v podaní slovenského filharmonického zboru a orchestra s medzinárodnými hosťami. Táto zhudobnená báseň nedávno svätorečeného Johna Henryho Newmana bola kvôli jeho silnému katolíckemu posolstvu v anglikánskych katedrálach uvedená až po revízii textu. Prajem príjemné počúvanie v roku 2020.

Chrám Notre Dame v Paríži – nohy organistu. Foto: Flickr/Fabrice Clerc

 

Lukáš Obšitník

V minulosti som sa venoval kresleniu portrétov. V humenskom kultúrnom centre som asi pred 15 rokmi mal aj malú výstavku prepojenú s výstavou poézie vybraných básnikov. Nerobil som to nijako profesionálne, ale je to hodnotná skúsenosť. 

Kreslenie je veľmi dobrá činnosť na odreagovanie sa, musíte sa totiž úplne odpútať od okolitého sveta a sústrediť sa iba na svoj objekt – zvlášť ak je cieľom zobrazenie ľudskej tváre. Dalo by sa povedať, že portrét je dobrý až vtedy, ak sa vám podarí zachytiť výraz, „ducha“, nie len fyzické kontúry. 

Dokončenie jednej kresby trvá často aj niekoľko dní. Niekoľko mi ich zostalo, ale viacero lepších som porozdával a zvykol to byť dobrý darček. Už som sa tomu dlho nevenoval, mal by som sa k tomu vrátiť. Čitateľom prajem v novom roku oprášenie zabudnutých talentov, akých máme všetci niekoľko, určite to bude príjemným obohatením.

Moje kresby. Foto: Lukáš Obšitník

Lukáš Kekelák

Digitálny svet mi začína liezť na nervy. Vyvolávanie, esemeskovanie, skrolovanie, četovanie, ako aj pohľad na cestujúcich v električke či autobuse so sklonenými hlavami a zrakom upriameným na displej mobilu je bežnou rutinou nášho dňa. Hoci priznávam, že som milovníkom hlasových správ a nejeden môj známy by potvrdil, že som ich využívanie posunul do celkom inej dimenzie, aj tie sú prežitkom. Rovnako ako aj Instagram, ktorý mi na chvíľu učaril, no z dokonalosti sálajúcej z každého atraktívneho postu a mojej snahy napodobniť to ma už rozbolela hlava. 

Tento rok som sa prichytil, že týmto zariadeniam a sociálnym sieťam neraz venujem viac pozornosti ako ľuďom okolo. Rozhodol som sa tak, že budem radšej zdieľať svoje životné radosti i strasti prostredníctvom tisícročiami overeného osobného rozhovoru. 

So svojimi priateľmi sa najradšej zhováram pri pive v podnikoch druhej cenovej kategórie, kde sa nikto na nič nehrá a nik nevyťahuje mobil, aby si spravil dobré instastory. Väčšinu roka trávim v Bratislave, stretávam sa s nimi teda na takých miestach, ktoré mi najviac pripomínajú moju domovinu – mikroregión pod Panským dielom. Jednou z takých krčiem je zaručene Prezidentka, výrazný protipól cez cestu susediacemu Grasalkovičovmu palácu či od nej kúsok vzdialený Bernard pri lýceu. Obe miesta plné lokálpatriotov a atmosféry, ktorá pripomína čokoľvek, len nie kozmopolitnú Požoň, stoja za vašu návštevu. 

Neopomeniem však ani svoju srdcovku Novopackú piváreň na Špitálskej. Hoci človeka vždy vydymí, toto prostredie bratislavských štamgastov, ktorého kvalitám konkurujú len vrúcne dedinské podniky, vám dokáže aspoň na chvíľu ponúknuť útočisko z ruchu veľko“mesta.

Krčma Prezidentka" na Hodžovom námestí. Foto: Profimedia

Stanislava Gajdošová

Tento rok som zistila, čo znamená slovo podológ. Je to odborník na nohy a najmä na chodidlá. Aj keď nie je lekár, má veľkú moc. Dokáže vám povedať: máte vážny problém, pretože nosíte príliš úzke a príliš tvrdé topánky. Po krátkom období vzdoru som si musela priznať pravdu. Moja záľuba v špicatých črievičkách mojim nohám neprospieva. Odporúčanie znelo: postavte sa bosou nohou na kus kartónu. Chodidlo si obkreslite a vystrihnite. Keď sa tento kartón do topánky nezmestí, nenoste ju. 

Situácia bola vážna. Obkreslený odtlačok nohy mal tvar a veľkosť menšej plutvy. Ani jedny z mojich topánok, do ktorých išiel za posledné roky menší investičný fond, dobré neboli. Nastali dni hľadania. Predavačky sa pozerali zvláštne, keď som z kabelky vytiahla kartónovú plutvu a primeriavala ju na podrážku topánky, ktorú by som dizajnom neodporúčala mame ani babke. 

Po nespočetných sklamaniach a googlení som zakotvila pri obuvi typu barefoot. Kopíruje prirodzený tvar nohy a dovoľuje jej, aby sa správala ako bosá. Navyše má tenšiu podrážku a umožňuje nohe cítiť povrch a pracovať s balansom. Pri zdravej nohe tak posilňuje svaly, šľachy a kĺby. Takéto topánky však treba začať nosiť postupne a prispôsobiť im svoju chôdzu aj držanie tela – nejsť cez pätu, ako sme bežne zvyknutí. Ako pri väčšine vecí, aj tu je vhodný individuálny prístup a konzultácia s odborníkom: zaváži ortopedický problém, diabetes, koľko a po čom väčšinou chodíte. 

Vyhlásila som slobodu nohám. Mestské zimné som si kúpila s hrubšou podrážkou. Letné barefoot sandále na hory som si vďaka kamarátom vyrobila sama u nich doma. Stoja pár eur, dajú sa vystlať príjemnou kožou a existujú desiatky rôznych úväzov aj farieb šnúrok. Návodov sa dá na nete nájsť milión, napríklad aj tu. Môže to byť výborná aktivita s rodinou alebo na skautskom kurze. 

Výzvou tak už zostáva len zistiť, ako zladiť garderóbu, ktorá doteraz išla k špicatým črievičkám, s peknými, kvalitnými, koženými a zdravými, no stále plutvičkami. 

Bosá noha a noha v topánke. Foto: Flickr/Lauren

Imrich Gazda

S manželkou a deťmi sme v posledných rokoch počas letných potuliek opätovne zablúdili do severovýchodného cípu Slovenska. Dôvod našej prvej cesty nebol nijako zvlášť ušľachtilý: ako zvyčajne  sme trávili časť letných prázdnin u rodičov na východe a v rámci poldňového výletu sme sa išli vykúpať do aquaparku vo Svidníku. (Niekomu už samotný tento nápad môže pripadať exoticky.)

Až po Stropkov to bol klasický východ, ktorý je nám východniarom dôverne známy. Mohutné kupoly miestneho pravoslávneho chrámu však predznamenávali vstup do jedného z najsvojráznejších kútov našej krajiny. 

Zanedlho pribudli názvy obcí v rusínskom jazyku, divokejší ráz krajiny a smerovníky pozývajúce na návštevu drevených pravoslávnych a gréckokatolíckych chrámov. Prvým, ktorý sme navštívili, bol chrám svätej Paraskievy v obci Potoky. Tým najznámejším je zrejme chrám archanjela Michala v Ladomírovej, ktorý je zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Severovýchod Slovenska však nie je len o rusínskej kultúre, pravoslávnej viere a drevenej sakrálnej architektúre. Je to aj Dukla a Údolie smrti s vojenskými expozíciami dokumentujúcimi krvavú karpatsko-dukliansku operáciu, husté lesy slovensko-poľsko-ukrajinského pohraničia, múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach, rodisko Vasiľa Biľaka v Krajnej Bystrej... A je to aj tvrdý život miestnych ľudí, ktorého dôkazom sú vyľudnené dediny, chlebové témy opakujúce sa v rozhovoroch ako refrén či masívna podpora politických strán, ktoré sa tvária sociálne.

Ak sa chcete dotknúť iného Slovenska, vyrazte v roku 2020 na severovýchod. Ľutovať určite nebudete.

Foto: Imrich Gazda

Adam Takáč

Tento rok sme rozbehli „postojácky“ instagram. Samozrejmosť, ktorá nám chýbala a v redakcii si zatiaľ nevyslúžila veľkú pozornosť. Ide však o silný komunikačný nástroj, ktorý nesmieme zanedbať, pretože počet „vás“, ktorí Postoj čítate a zároveň máte konto na tejto sociálnej sieti, bude pravdepodobne stúpať.

Náš instagramový feed kŕmim najčastejšie odkazmi na texty z nášho webu, ale aj udalosťami z útrob redakcie.

Mojou výzvou do nového roka je nielen skvalitniť a skreatívniť jeho tvorbu, ale získať pre Instagram sympatie aj niektorých kolegov, ktorí si od neho zatiaľ držia odstup.

Ak mi chcete pomôcť, nemôžete urobiť nič lepšie, ako nás začať sledovať ;-)

Fero Múčka

Je to síce banalita, ale z mojich banalít tá najpraktickejšia. Približne po dvadsiatich rokoch som sa opäť stal majiteľom bicykla. Takého „obyčajného“, za tristo eur. Dostal som ho na jeseň minulého roka, takže tento rok bol prvý rok s bicyklom.

V porovnaní s obdobím pred dvadsiatimi rokmi som urobil zopár zmien v štýle.

Kľúčové boli dve – detská sedačka dozadu a veľký kôš dopredu. Nie taký ten krpatý, čo sa zavesí na riadidlá, ale taký reálny, do ktorého sa zmestí lopta a menší nákup naraz. A ešte jedna praktická (možno viac psychologická) zmena – nastaviť sedadlo trochu nižšie, ako by bolo ideálne. Nohy sú tak bližšie k zemi, môžete sa na ne spoľahnúť, ak sa nečakane stratí rovnováha. Plášť hrubší, že by ustál aj nejaký ten obrubník. Veď na rýchlosť sa už nehráme.

Bicykel bol naozaj kvalitatívna zmena. Zrazu mám v akčnom rádiuse viac obchodov, ihrísk, v lete rekreačných zón s predavačmi langošov a klobás. A pritom zbieram doma dobré body, lebo zároveň „venčím“ dieťa. Zmenila sa aj perspektíva nazerania na mesto, bicyklujúc využívam iné trasy, napríklad cestičky cez vnútrobloky alebo tesne okolo nich. Občas do nich vojdem, sú to malé minisvety oddelené od mesta a zakaždým s inou charakteristikou.

Nebudem opisovať trampoty vznikajúce v dopravnom systéme, ktorý na bicykle ešte nie je dobre prispôsobený, no jedna potenciálna inovácia mi vŕta hlavou. Cyklisti vo Francúzsku môžu vojsť do jednosmerky v protismere, ak je tam výraznejšie obmedzená rýchlosť, pričom dávajú prednosť „správne“ idúcemu autu. Okrem cyklopruhov a cyklochodníkov, ktoré sa spomínajú najčastejšie, je toto zaujímavé riešenie, navyše ľahko realizovateľné. Koniec koncov, na vybraných jednosmerkách je už povolené značkami.

Inde tomu bráni len to, že tam nik nenavrhne tie značky dať. Tak prečo to nevyriešiť hromadne?

Foto – Cyklokoalicia.sk

 

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo