Nevieme dať odpustenie, ale pomôžeme s pocitmi previnenia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Nevieme dať odpustenie, ale pomôžeme s pocitmi previnenia

FOTO - Pavol Kováč

Igor Smelý je psychiater, psychoterapeut a vysokoškolský učiteľ. A píše knihy, napríklad o novom morálnom kóde, o evolúcii či o postmodernej kultúre. Žije v Prešove.

Ako by sa váš život vyvíjal, keby nebola Nežná revolúcia?

Keby nebol komunizmus, asi by som nebol lekárom a keby nebola revolúcia, asi by som nebol psychiatrom.

Nebol to váš sen stať sa lekárom?

Keď sa ma na základnej škole pýtali, čím chcem byť, povedal som: spisovateľ. Poučili ma, že také povolanie nie je, sú vraj len žurnalisti. Tomu som nerozumel. Ja som rád čítal a chcel som aj písať. Študovať medicínu som išiel preto, že to bol neideologizovaný odbor. Rodičia mi odporučili, aby som vyštudoval niečo, čo nie je ideologicky zaťažené, a potom si môžem písať.

Nežná revolúcia vás zastihla na vysokej škole. Nechceli ste medicínu  opustiť?

Bol som štvrtákom na vysokej škole a rozmýšľal som nad tým, ale doštudoval som. Psychiatriu som nikdy nemal v pláne. Začal som robiť v Prešove na geriatrii, ako atestačný odbor som mal zapísanú internú medicínu, ale zdalo sa mi, že tieto odbory sú už príliš zaťažené prístrojmi. Mal som radšej kontakt s pacientmi, ale rozprávať som sa s nimi mohol len počas nočných služieb. Cez deň nebolo kedy, pomaly som už pacienta ani nevidel, len som písal správy a pozeral výsledky vyšetrení. To ma nebavilo.

Takže psychiatria, ktorá tých prístrojov veľa nemá?

Áno, my sa musíme s človekom rozprávať. A tak ako som dakedy rád čítal príbehy a chcel byť spisovateľom, teraz ich rád počúvam. A sem-tam aj niečo napíšem.

Tohto roku sme oslavovali 30. výročie Novembra. Obaja sme päťdesiatnici, takže pád komunizmu sme zažili ešte v mladom veku, ale máme aj skúsenosť s totalitou. Sme vlastne šťastná generácia?

Áno, je to tak, hoci som značne apolitický človek. Po páde komunizmu začali vychádzať všetky tie knihy a spisovatelia, o ktorých som ani nevedel. Zrazu som to všetko mohol čítať! Žiaľ, s tým pekným a dobrým prišlo aj škaredé a zlé. Ale to už patrí k slobode, aby sme si z toho vybrali a niesli za to zodpovednosť.

Aj u nás na Postoji kolegyňa písala o tom, že veľa dnešných mladých ľudí sa necíti šťastnými, preto sa na amerických univerzitách otvárajú kurzy mentálneho zdravia. Závisí naše osobné šťastie aj od doby, v ktorej žijeme?

Nie, mnohé psychologické výskumy ukazujú, že to skôr závisí od nastavenia človeka. Keď máme pozitívne nastavenie, tak sa ono v euforickom období vychýli nahor, keď príde negatívny zlom, tak sa vychýli nadol, ale v konečnom dôsledku sa človek vracia do rovnováhy svojho prežívania. Keď je človek pesimistický, tak sa po eufórii vracia k svojmu pesimizmu.

Čiže Zeitgeist, duch doby, neovplyvňuje príliš naše mentálne zdravie?

Jeho vplyv sa preceňuje. Dôležité sú skôr iné faktory, ako genetika, výchova v rodine, priatelia, veci, ktoré máme vo svojich rukách. Myslím si, že vy, ktorí sa pohybujete v mediálnom svete, toto preceňujete.

Čo preceňujeme?
Vplyv spoločnosti na to, či sú ľudia šťastní. Teda že keď príde iná vláda, politické zmeny, ľudia budú šťastnejší. Ľudia boli šťastní aj za komunizmu a iní sú nešťastní aj v slobode. Samozrejme, niektoré veci pocit šťastia podporujú, iné rušia, ale určite závisí od mnohých iných faktorov. Možno aj preto sú dnes niektorí ľudia sklamaní, lebo čakali, že so zmenou spoločenského systému automaticky príde šťastie. Ale taká priamočiara súvislosť tu nie je.

Tento rok ovládla mediálny svet Kočnerova Threema, akoby sme sa dotkli niečoho veľmi zlého. Ani to nemá vplyv na naše duševné zdravie?

Ovplyvňuje to iba určitý okruh ľudí a krátkodobo. Napríklad na mňa to až taký vplyv nemá. Nie som sklamaný.

Nemusí ísť o sklamanie, ale poznanie, že vôbec také niečo bolo možné...

Pozrite sa na to, čo sa dialo v Taliansku v osemdesiatych rokoch, na mafiu, ako bola prepojená so štátom. A bola to demokratická krajina. Nehovorím, že proti týmto veciam nemáme bojovať, ale bude to permanentný boj. A budeme ho viesť do konca vekov.

Čiže nefunguje to tak, že keď sa objaví čosi také ako Kočnerova Threema, vo vašej ambulancii bude viac ľudí?

To vôbec.

Ale nejaký vplyv tu je? Médiá o tom píšu, riešia to.

Áno, na drvivú väčšinu ľudí dnes majú vplyv médiá a dokonca sa v nich riešia aj morálne témy. Veď aj Kočner je morálna téma. Ľudia sa pozerajú na Kočnera a rozmýšľajú: ja by som toto nikdy neurobil. Je to naozaj tak? To sme už na rovine morálneho usudzovania. Ľudia stále riešili morálne témy.

Z morálneho hľadiska je dôležité, prečo niektorí ľudia prekračujú hranice. Zdieľať

Ale zažívame aj katarziu – Kočner je v base, skorumpovaní sudcovia sú na verejnom pranieri. Čo je vždy dôležité pre spoločnosť, nie?

Áno, zažívame to, že štát funguje, čo je pozitívne. Ale z morálneho hľadiska to nie je až také dôležité, možno z právneho hľadiska. Z morálneho hľadiska je dôležité, prečo niektorí ľudia prekračujú hranice a čo máme robiť, aby sme medzi nich nepatrili. A nemáme miešať veľké témy s malými, akoby nebol rozdiel medzi drobnou korupciou – povedzme lekára a veľkou mnohomiliónovou korupciou.

V oboch prípadoch človek zlyhal.

Áno, je to morálne zlyhanie, ale my ľudia morálne zlyhávame, teda ja určite. A ako kresťania by sme si to mali priznať, lebo inak vytvárame umelú predstavu o človekovi bez hriechu, ktorá nezodpovedá skutočnosti. Veď sa pozrime do Biblie: kráľ Dávid poslal do prednej bojovej línie Uriáša po tom, čo sa vyspal s jeho ženou a čakal s ňou dieťa, aby zakryl svoj hriech. Pritom to bol vojak, ktorý zaňho bojoval. Uriáš v boji padol. To bola rafinovaná úkladná vražda. Ale v závere 11. kapitoly Druhej Samuelovej knihy zároveň čítame: „Ale čo Dávid urobil, nepáčilo sa Pánovi.“  Práve preto potrebujeme Ježiša Krista, lebo sme slabí a krehkí. Mám pocit, že sa dnes príliš vo verejnom priestore moralizuje.

Čo myslíte pod tým moralizovaním?

Je rozdiel medzi moralizovaním a morálnym posudzovaním. Moralizovanie je určitý druh psychologického nátlaku či manipulácie, ktorými chceme druhých prinútiť, aby prijali naše videnie sveta. Ale manipulácia vyvolá často u odolnejších jedincov opak, vzburu. Alebo človek aj prijme naše videnie sveta, ale nebude to slobodné a dobrovoľné rozhodnutie. Bude mať pocit, že náš názor prijal len pod nátlakom, a nie je s ním stotožnený.

Napadá mi v tejto súvislosti klimatická hrozba. Mnohí mladí ľudia majú reálne strach, že sa rútime do apokalypsy.

Je to náhrada náboženskej obavy. Niekto sa bojí pekla, niekto sa bojí klimatického pekla. Nevieme, či to bude, ale bojíme sa. Jonathan Haidt, ktorý sa venuje morálnej psychológii, hovorí, že ľudia v západnej spoločnosti morálku vnímajú často len na základe dvoch morálnych matríc: starostlivosť a férovosť (spravodlivosť). Ale skúmal aj iné kultúry a zistil, že tých matríc je viac. Napríklad lojalita, poznáme to z USA, kde sú citliví na to, keď niekto roztrhá americkú vlajku. Alebo autorita, to vidíme v mnohých ázijských krajinách. A potom je posvätnosť, ktorú poznáme aj my veriaci kresťania či veriaci moslimovia. Zažili sme pobúrenie moslimov, keď francúzsky denník zverejnil karikatúry Alaha. Liberáli nerozumejú, o čo ide. Haidtova teória vysvetľuje, že tou morálnou matricou je posvätnosť. Ona existuje aj v západnej spoločnosti. Haidt si všimol, že posvätnosť často operuje so slovom „čisté“. To poznáme aj my kresťania. Čistota sa vzťahuje napríklad na sexuálnu oblasť. U liberálov sa týka napríklad potravín, životného prostredia, ekológie. Táto potreba po posvätnosti, čistote, je v každom z nás, ide iba o to, kam sa nasmeruje a aký obsah sa na ňu nabalí.

Tí, ktorí uverili v Grétu Thunbergovú a jej posolstvo, napĺňajú takto svoju potrebu posvätna?

Áno, preto sa o tejto téme treba baviť s úctou.

Takže nemáme písať o Grete Thunbergovej ako o psychicky chorej dievčine, ktorou navyše manipulujú jej rodičia a ktorá chce poučovať celý svet?

Aj nás pobúri, keď nejaký umelec nevhodne zobrazí Ježiša alebo nejakého svätého. Nemusím byť ani veľmi zástancom kultu svätcov, ale pobúri ma, keď vidím obraz znevažujúci svätého. Preto hovorím: aj s Gretou opatrne, nebaviť sa o nej, ale o samotnej veci, o ekologickej kríze. Je to náboženský fenomén, preto nemôžeme uplatniť striktné vedecké kritériá.

Médiá majú veľmi opatrne referovať o duševnom zdraví ľudí. Zdieľať

V ekologickej téme cítiť túžbu mladých po ideáloch, po lepšom svete.

Áno, a to treba oceniť aj ich povzbudiť. My starší by sme mali mať pochopenie pre nadšenie mladých ľudí, ale mali by sme tú ekologickú tému vidieť aj z odstupu a krotiť vášne. A vidieť aj nebezpečenstvo, lebo každá silná túžba, ktorá vyvoláva silné emócie, môže viesť k revolučným myšlienkam. A vieme, ako sa skončili niektoré revolúcie.

Máme sa verejne baviť aj o psychickom zdraví Grety Thunbergovej?

Médiá majú veľmi opatrne referovať o duševnom zdraví ľudí.

Ona sama priznala Aspergerov syndróm. Je psychicky chorá?

Je to určitá odchýlka od normy. My v psychiatrii máme istý problém. Choroba by mala mať všetky atribúty – známu etiológiu, patogenézu, príznaky, liečbu a prognózu. V psychiatrii máme chorôb veľmi málo. Preto hovoríme o poruchách. Neraz nevieme, aká je príčina, o patogenéze často len niečo tušíme, vieme identifikovať príznaky a ktoré lieky zaberajú. Aspergerov syndróm je vývojová porucha, ľahšia forma autizmu a nie je jasné, ako a prečo sa vyvinula.

Psychiatria je stále tak trochu alchýmia?

Čiastočne to tak je. My sme si dnes položili na piedestál vedu tak ako kedysi náboženstvo. Ako autoritu, od ktorej odvodzujeme, čo sa má a čo sa nemá robiť. Ale veda tú autoritu nemá. Veda je metóda, ktorou sa zisťuje, ako veci fungujú. Nevie povedať, ako by fungovať mali.

Človek teda nemôže čakať, že príde k psychiatrovi, dostane lieky a rýchlo uvidí výsledky.

Nie, napríklad pri schizofrénii nevieme presne, čo sa v mozgu deje. Ale vieme, že pri zablokovaní dopamínových receptorov ubudnú halucinácie, bludy, myslenie sa skoordinuje, človek prestane byť agresívny a podobne. Drvivú väčšinu dejín ľudstva bola na tom medicína podobne. Lekári podľa môjho názoru nie sú vedci, ale remeselníci, v dobrom zmysle slova. Nemusíme vedieť všetko, ale vieme, ako pomôcť. Takto liečila interná medicína možno ešte dakedy v päťdesiatych rokoch. Niektorí pacienti sa ma pýtajú: Môžete ma vyliečiť, keď ani neviete presne, čo mi je?

Čo odpoviete?

Napríklad onkológovia vedia často presne povedať, čo pacientovi je, ale niekedy ho nevedia vyliečiť. My psychiatri sme na tom opačne: niekedy nevieme presne, prečo to vzniklo, ale vieme pomôcť. Naši pacienti výrazne profitujú z toho, že berú lieky, že chodia na psychoterapiu. Ich životy sú kvalitnejšie, lepšie a môžu sa aj úplne vyliečiť.

Vy sa venujete aj psychoterapii. Čo najviac riešite s pacientmi?

Stále tie isté problémy. Najviac vzťahy, medziľudské vzťahy. Zaľúbenie, rozchody, rozvody a vzťahy s rodičmi. To je základ, ku ktorému sa skôr či neskôr v psychoterapii dôjde. Začneme symptómami, ale keď ideme hlbšie, dostaneme sa k vzorcom, ktoré sa človek naučil v ranom detstve a nesie si ich so sebou ďalej. Niektorí ľudia nemali ideálne detstvo, a tak sa s ťažkosťami boria celý život. My sa snažíme im to „borenie“ uľahčiť a boriť sa s nimi.

Do akej miery sa má pacient spoľahnúť na lieky a do akej miery na psychoterapiu?

Psychiater mu v tom musí poradiť, toto človek nevie sám určiť. Pri medicíne, ale aj pri psychoterapii platí, že je dôležité nájsť niekoho, komu budem dôverovať. A potom sa už musíte na toho človeka spoľahnúť.

Niekto chce iba lieky a niekto iba psychoterapiu, teda liečbu rozhovorom. Ako sa psychiater rozhoduje?

V niektorých prípadoch je dôležitejšia liečba liekmi, ktoré treba brať celý život,  a psychoterapia je skôr pomocnou metódou. To je napríklad schizofrénia. Potom sú neurotické poruchy spojené s úzkosťou, kde je psychoterapia dôležitejšia, ale lieky môžu pomôcť pri zmierňovaní príznakov, kým sa efekt psychoterapie dostaví. A potom sú aj poruchy, kde je potrebné aj jedno, aj druhé.

Existujú rôzne psychoterapeutické školy. Ako mám zistiť, ktorá je pre mňa najlepšia?

Nevyberajte si podľa škôl. Vyberte si človeka, ktorému budete dôverovať, s ktorým si budete v rozhovore rozumieť, ktorý má podobné hodnoty.

Vylúčil by som niektoré smery, ktoré nie sú v mainstreame, ako holotropné dýchanie alebo rodinné konštelácie. Zdieľať

Sú nejaké psychoterapeutické smery, pri ktorých by ste boli opatrný?

Ani nie. Spoľahol by som sa na to, že dobrý psychoterapeut vykompenzuje nedostatky tej-ktorej školy.

Aj psychoanalýzu by ste odporučili?

Ona má veľa pozitív, je tam veľa múdreho, ale aj veci, ktoré už prešli historickým vývojom a sú vyvrátené. Dnešná psychoanalýza nie je klasická Freudova psychoanalýza. Z psychoanalýzy vzišlo množstvo iných škôl, aj psychodynamický smer, ktorý som absolvoval ja. A tam už nie je všetko vnímané tak rýdzo sexuálne, je to oveľa bohatšie. Možno by som vylúčil niektoré smery, ktoré nie sú v mainstreame, napríklad holotropné dýchanie, ktoré spôsobovalo až psychotické stavy. Alebo rodinné konštelácie.

Čo je nebezpečné na rodinných konšteláciách?
Sú to víkendové kurzy a u ľudí rozbehnú veľmi silné emócie. A potom sú ľudia ponechaní sami na seba. To by bolo eticky problematické pri každej psychoterapeutickej škole. To robil v začiatkoch aj zakladateľ gestalt terapie Frederik Salomon Perls. Urobil workshop a potom ľudia išli domov. Zahraniční lektori gestalt terapie, ktorých som zažil, tomu hovorili bum-bum terapia. Pritom gestalt terapeuti vedia pracovať aj jemne a zodpovedne. Musíme prijať dlhodobú zodpovednosť. Musíme byť k dispozícii. To je niekedy záväzok na celý život. Navyše majú rodinné konštelácie aj problematický teoretický základ, v ktorom sa okrem psychologických poznatkov pracuje s akýmisi tajomnými energiami, ktoré by sa mali prenášať z generácie na generáciu. To už znie skôr ako náboženské presvedčenie, a nie psychologický smer.

My, ktorí poznáme psychoterapiu len z filmov, si stále predstavujeme ten povestný Freudov diván. Ale tu vo vašej ambulancii ho nevidím.

Žiadny diván. Človek sedí a rozpráva.

Musím byť teda pripravená na rozhovor a ochotná rozprávať?

Áno, musíte hovoriť o sebe. Viac hovoríte vy, ja počúvam a sem-tam kladiem otázky.

Ja som k interpretácii snov dosť skeptický. Zdieľať

Aký typ psychoterapie používate?
Integratívnu psychoterapiu, čerpá veľa z gestalt terapie, zo psychodynamických smerov, z logoterapie aj z kognitívno-behaviorálnej terapie. Vypožičiavam si z nich to, čo považujem za užitočné. Niekedy sa tejto metóde vyčíta, že je eklektická a berie „z každého rožka troška“, ale nemusí to byť tak. Integratívny psychoterapeut môže mať vytvorenú jasnú bázu, v rámci ktorej integruje iné poznatky. Pre mňa je to existenciálna psychoterapia, ktorá sa zameriava na fenomenologickú analýzu prežívania klienta. Na rozdiel od psychoanalýzy sa oveľa viac snaží preskúmať, čo človek prežíva, bez toho, aby sa to interpretovalo. Psychoanalýze, tej freudovskej, sa vyčítalo, že terapeut hneď našiel nejaký komplex alebo sexuálnu túžbu. Ale Frankl (zakladateľ logoterapie) alebo Perls (zakladateľ gestalt terapie), ktorí vyšli zo psychoanalýzy, odmietli takúto jednoduchú interpretáciu. Napríklad aj snov.

Napísali ste aj knihu o snoch. Prečo nás sny tak fascinujú a chceme sa v nich vyznať?

Ja som k interpretácii snov dosť skeptický. Sny odrážajú naše emočné nastavenie, preto sú dôležité. Človek, keď spí, necenzuruje niektoré obsahy, preto vstupujú do snového vedomia všelijaké témy. A keď sa tie témy v snoch opakujú, tak sú pre človeka dôležité. To je asi jediné, čo vieme povedať. Ale aký zmysel majú, nevieme.

Ani človek, ktorému sa tie témy v snoch opakujú, ich nevie dešifrovať?

Podľa mojej mienky ani on. Niektorí ľudia veria snom a veria, že ich niekam vedú. To môže byť nebezpečné. Skôr verím rozumu a našej osobnej zodpovednosti. Sen je jedným kúskom skladačky nášho života, veľmi maličkým, a my sa často rozhodujeme o veľkých veciach. Mnoho alkoholikov má aj po rokoch abstinencie sen, že sa opili. Hovorí sa tomu suchá recidíva. Dá sa to vysvetliť ako spomienka, ako túžba. Ale povedať o tom niečo viac? Napríklad máme aj erotické sny. A čo nám hovoria? Že máme svoje sexuálne túžby, že je to pre nás dôležité, možno že sme frustrovaní. Ale čo máme urobiť? To je vec našej osobnej voľby, za ktorú nesieme zodpovednosť a ktorej následky budeme znášať.

Vy ste veriaci človek, ako sa cítite v komunite psychoterapeutov?

Veriaci psychoterapeuti sa združujú viac v niektorých školách, ako je logoterapia, ktoré s duchovným rozmerom pracujú a majú k nemu pozitívnejší vzťah, nepovažujú ho za chorobný neurotický príznak. Ale nájdu sa veriaci psychoterapeuti aj v iných školách.

Má ísť veriaci iba k veriacemu psychoterapeutovi?

V psychoterapii má už hodnotová stránka význam. Keď človek hľadá psychiatra, je to viac-menej jedno, veriaci či neveriaci psychiater vám pomôžu rovnako. Skôr ide o to, aby to bol dobrý psychiater, podobne ako v iných medicínskych odboroch. Ale pri psychoterapii si treba vyberať človeka, ktorý vám rozumie a je aj hodnotovo spriaznený. To nutne neznamená, že musí byť terapeut veriaci. Keby som si vyberal psychoterapeuta pre seba, tak by som si vedel predstaviť aj takého, ktorý nie je veriaci, ale pristupuje k posvätným veciam s rešpektom a vie, že sú to pre veriaceho človeka hlboké veci. Zároveň by mal rešpektovať môj vnútorný svet a snažiť sa čo najlepšie mu porozumieť.

Terapeut by nemal ľuďom radiť v morálnych otázkach. Zdieľať

Máme byť pri výbere psychoterapeuta opatrní?

Áno. Lebo človek sa pri psychoterapii začne dotýkať boľavých miest vo svojej duši a vystaví ich cudziemu človeku na oči. Aj pri kamarátovi zvažujete, ktoré veci mu povedať, a rozhodujete sa podľa hĺbky priateľstva.

Počula som aj názor, že keď ide veriaci človek na psychoterapiu, mal by si zvoliť logoterapeuta a ostatným školám sa radšej vyhnúť.

To nie je pravda. Dokonca existuje aj Charta pracovníkov v zdravotníctve z roku 1995, ktorú vydala Pápežská rada pre pastoráciu medzi zdravotníkmi. Vyjadruje sa k dôležitým bioetickým otázkam, aj k psychoterapii. Je tam explicitne napísané, že každá psychoterapia je možnosťou voľby pre kresťana, ak ju robí terapeut, ktorý ju vedie s vysokým etickým zmyslom. V tej smernici je napísané, že obzvlášť vhodná sa javí logoterapia a poradenstvo. Preto si to niektorí ľudia vysvetľujú tak, že kresťan si má zvoliť len túto školu. V Novej charte zdravotníckych pracovníkov z roku 2016 už nie je žiadny psychoterapeutický smer spomenutý ako vhodnejší, ale je tam upozornenie na dôležitosť súladu s kresťanským pohľadom na človeka a rešpektu k jeho vôli, ako aj na to, že pri psychoterapii môže dôjsť k zmenám v hodnotovom systéme klienta.

Keď psychoterapeut poradí žene, aby opustila svojho muža, je to v poriadku?

Terapeut by nemal ľuďom radiť v morálnych otázkach. Mal by mať rešpekt k autonómii človeka. Morálne veci by mal terapeut prenechať na posúdenie svojmu pacientovi. Ja by som to teda žene nepovedal.

Ani keby hovorila, že je týraná?

Nie, ale preberal by som to s ňou. Pýtal by som sa, prečo neodíde od manžela, či uvažovala, že by mohla odísť, keď sa opakovane manžel správa agresívne. Neexistuje zákaz debaty o tejto téme, ide o prehĺbenie tej debaty, aby človek pochopil, že často aj z iracionálnych dôvodov niečo robí alebo nerobí.  Rozhodnutie však patrí jemu samotnému. Ak niekedy poviem, ako by som sa v podobnej situácii zachoval ja (čo však treba robiť veľmi opatrne), zároveň zdôrazním, že to nie je návod alebo rada pre môjho pacienta a že budem rešpektovať jeho rozhodnutie. Aby sa potom nestalo, že žena odíde od muža alkoholika a nájde si druhého muža, a tiež alkoholika. Niektorí moji pacienti si mysleli, že keď píšem občas do náboženských časopisov, že sa nebudeme baviť o sexe, ale napokon sme sa bavili. Niekedy je to nutné. Ale klient sa musí rozhodnúť, či sa chce o tom so mnou baviť.

Keď príde za vami muž, že má milenku, tak mu tiež nebudete nič radiť?

Nie. Psychoterapeut by mal pomôcť pacientovi, aby psychologicky dobre preskúmal, prečo robí to, čo robí, či to naozaj chce robiť, či si za tým stojí a či ráta s tým, aké to bude mať dôsledky. Keď ja ako terapeut nesúhlasím s jeho konaním či rozhodnutím, tak mu môžem povedať: v tomto vás ako terapeut neviem podporiť. Ale neznamená to, že s vami prestanem pracovať. To patrí k profesionálnej etike nášho odboru.

Niekedy naozaj spoveď stačí, keď potrebujeme iba odpustenie. Zdieľať

Mnoho veriacich povie, že nepotrebuje ísť k psychoterapeutovi, lebo chodí na spoveď.

Spoveď je iný proces, človek  môže byť zbavený svojich hriechov. Ale spovedník nemusí mať psychologické vzdelanie a môže dať – v dobrom úmysle – aj zlú radu. Veriaci by mal vedieť, že na spoveď ide preto, aby mu boli odpustené hriechy, rada je niečo, čo vychádza z osobnej a pastoračnej skúsenosti daného kňaza a môže byť tak dobrá, ako aj zlá. To závisí práve od tých životných skúseností a od schopností psychologického porozumenia, ktoré nemajú všetci ľudia (a kňazi sú ľudia) rovnako vyvinutú. Keď sa kňaz púšťa do psychologických rád, mal by to robiť veľmi opatrne, s patričnou dávkou pokory a mal by túto svoju schopnosť kultivovať. Zároveň by si mal byť vedomý, že nikdy nerobí psychoterapiu, ale pastoračné poradenstvo.

Odpustenie je vždy uzdravujúce. Bez ohľadu na to, či je človek veriaci, nie?

Áno, aj v psychoterapii sa s tým pracuje. Niekedy naozaj spoveď stačí, keď potrebujeme iba odpustenie. To my psychoterapeuti dať nevieme. Neviem dať odpustenie, aj keby si to pacient odo mňa žiadal. Vtedy mu poviem: Ja vám nemôžem odpustiť, netrúfam si ani povedať, či vám Pán Boh odpustí, ale dúfam, že áno, lebo je milostivý. Ale niekedy aj po sviatostnom odpustení žijeme s pocitmi previnenia a tam zasa môže pomôcť psychoterapia. My veriaci máme tú výhodu, že nám môže byť odpustené dokonca aj to, čo už nemôžeme odčiniť.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo