Doma sme už na Slovensku

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Doma sme už na Slovensku

Sabriya Eeso

Rozhovor s irackou učiteľkou Sabriyou Eeso o Vianociach, ale aj o tom, ako sa jej už štvrtý rok žije spolu s rodinou v okolí Nitry.

Na Slovensko prišla so svojou rodinou v roku 2015 v rámci skupiny irackých kresťanov utekajúcich pred Islamským štátom. Pani Sabriya rozpráva o tom, ako si na novú krajinu zvykali, ale aj o tom, čo patrí k ich tradičným irackým Vianociam.

V decembri ubehli štyri roky, odkedy ste prišli aj so svojou rodinou na Slovensko. Ako ste sa tu za ten čas udomácnili?

Slovensko je veľmi pokojná krajina a spolu s mojou rodinou sme vďační, že nás Slováci medzi seba prijali. S nikým zatiaľ nemáme žiadne problémy, takže sa tu cítime dobre. Zvykli sme si tu. Slovensko je už náš domov.

Len na pripomenutie kontextu, čo bolo dôvodom vášho odchodu z Iraku?

V roku 2015, keď sme Irak opustili, prebiehala už niekoľko rokov vojna s Islamským štátom a my, komunita kresťanov, sme boli pre svoju vieru v krajine prenasledovaní.

Ako ste reagovali na to, že vám Slovensko ponúklo možnosť získať azyl? Vedeli ste predtým vôbec niečo o Slovensku?

Vedeli sme, kde je Slovensko, ale nemali sme o ňom toľko informácií ako o Nemecku či Grécku, pretože sa o ňom vôbec medzi ľuďmi nehovorilo. Život tu sme si preto ani nevedeli vôbec predstaviť. Hoci sme v tom čase nemali žiadne plány, možnosť prísť na Slovensko nás veľmi potešila. Celá rodina sme sa dohodli, že prídeme, uvidíme, ako sa tu budeme cítiť, a ak nám tu bude lepšie ako v Iraku, zostaneme tu. A sme tu už štyri roky.

Bolo pre vás náročné zvyknúť si na slovenský štýl života? Prípadne čo vám na začiatku okrem slovenčiny robilo najväčší problém?

Odkedy sme prišli až doteraz je pre nás stále zo všetkého najťažšia slovenčina. Bez nej si na Slovensku nemožno nájsť prácu a bez práce nemožno plnohodnotne žiť. Hoci boli začiatky veľmi náročné, Slováci nás výborne prijali a s mnohým nám pomohli. V čom je však život na Slovensku iný? Možno tým, že čas tu plynie akosi rýchlejšie. V Iraku sú tiež silnejšie medziľudské vzťahy. Najmä v rodine a medzi priateľmi. Ľudia sa častejšie stretávajú. Tu na Slovensku ľudia veľa pracujú a nemajú na seba toľko času. A to platí už aj pre nás. Ani my sa v našej komunite nenavštevujeme tak ako na začiatku. Jednoducho nie je kedy.

V Iraku ste pôsobili ako učiteľka arabčiny na gymnáziu. Hoci sa dnes už tejto profesii naplno nevenujete, mnohých Slovákov arabčinu doučujete. Prečo sa chcú Slováci tento jazyk naučiť?

Niektorí preto, lebo majú s arabským svetom rôzne pracovné kontakty, iných zas láka arabská kultúra, ale aj Irak ako netradičná cestovateľská destinácia. Je to rôzne.

Hoci osobne nepôsobíte v slovenskom školstve, vaše deti navštevujú tunajšie školy. V čom je podľa vás náš školský systém iný ako ten na Blízkom východe?

Žiaci bývajú v škole dlhšie, i keď predmety sú viac-menej rovnaké. Na Slovensku sa však deti môžu učiť viac cudzích jazykov, chodia na rôzne exkurzie, viac sa na hodinách zapájajú do procesu vyučovania, či už cez rôzne projekty, alebo prezentácie. V Iraku žiak celý čas len sedí a počúva výklad učiteľa. Veľmi často sa stáva, že študenti sa počas hodín nudia, lebo robia stále to isté. Tu sa deti učia oveľa rýchlejšie a interaktívnejšie.

Blíži sa aj čas Vianoc. Ako prebiehajú tieto sviatočné dni v Iraku? Aj k irackým Vianociam patrí vyzdobený stromček, betlehem či adventný veniec?

Áno, aj v Iraku máme stromček aj betlehem, ale adventný veniec sme videli prvýkrát na Slovensku. Teraz ho však mávame na stole aj my. Inak sú naše Vianoce veľmi podobné.

V čom sú napríklad vianočné bohoslužby v Iraku iné? Viem, že polnočná omša v Iraku nebýva tak ako u nás vždy o polnoci.

V minulosti sme v Karakoši aj my mávali polnočnú omšu, no kvôli nepokojom v krajine sa presunula do podvečerných hodín okolo šiestej či siedmej večer. Tieto sviatočné bohoslužby sú však veľmi dlhé, trvajú dve, niekedy aj tri hodiny a ľudia prichádzajú aj dve hodiny pred jej začatím, aby si chytili miesto na sedenie. Kostoly sú úplne plné.

U nás na Slovensku sa počas štedrovečernej večere zvykne jesť cesnak s oblátkami, krájať jablko na polovicu či prestrieť navyše aj pre prípadného pocestného. Máte aj vy nejaké špeciálne iracké štedrovečerné rituály a zvyky? 

My takéto zvyky vôbec nemáme, no napríklad na sviatok svätého Mikuláša zvykol vždy niekto z nášho mestečka chodiť po polnoci pomedzi domy a rozdávať balíky so sladkosťami či hračkami pre deti. Na Štedrý deň sa od rána len postíme a najeme sa až po večernej omši, ale to máte aj vy.

Tiež sa zvyknete obdarovávať darčekmi?

V každej rodine je to iné, ale my áno. Tiež si medzi sebou dávame darčeky. Keď boli deti menšie, tak sme im kupovali hračky a oblečenie, no teraz, keď sú už staršie, im zvykneme dávať peniaze, nech si samy kúpia, čo potrebujú.

Aké je štedrovečerné menu? 

Hlavným jedlom je kubba, čo sú zväčša bulgurové guľôčky plnené mäsom, ale my jedávame aj rybu. Tiež máme na stole ovocie a koláče.

Mávate aj nejaké slovenské špeciality?

Žiadne slovenské jedlá na Štedrý večer nejeme, pretože ich ešte neviem uvariť (úsmev).

Čo hovoríte na našu kapustnicu a rybu so zemiakovým šalátom?

Už sme to vyskúšali, bolo to chutné, ale nie sme na to veľmi zvyknutí.

Ako ľudia v Iraku oslavujú posledný deň v roku a čo si zvyknú priať do toho nového?

Koniec roka sa aj v Iraku oslavuje vo veľkom. Máme ohňostroje, zvykneme upiecť nejakú tortu, popíja sa víno a sedíme spolu v kruhu rodiny. Aj kvôli dlhodobo zlej situácii v Iraku si ľudia na prvom mieste prajú pokoj na celom svete a až potom veľa zdravia a šťastia v novom roku.

Ako sa pozeráte na súčasné protesty v Iraku či na situáciu vo vedľajšej Sýrii?

Situáciu v Iraku už ani veľmi nesledujeme. Teda môj manžel áno, ale ja sa už na tie správy nemôžem pozerať. Hoci sa nevyznám v politike, vôbec sa mi nepáči, čo sa tam stále deje.

Chýba vám Irak?

Určite áno. Stále tam mám jedného brata a pár sesterníc. Aj môj manžel tam má ešte svoju mamu, i keď z jeho rodiny sa veľa ľudí už predtým rozutekalo do celého sveta. Do Iraku sa však už určite nevrátime, jedine ak na návštevu. Začali sme nový život tu a musíme to dobojovať.

Pani Sabiya Eeso​ pochádza z kresťanského mestečka Karakoš, ktoré sa nachádza v severnom Iraku. Má štyroch synov. V Iraku pracovala ako učiteľka arabčiny na gymnáziu. Dnes aj s manželom obaja pracujú vo firme na výrobu automobilových súčiastok. Žijú v dedine neďaleko Nitry.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo