Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
16. december 2019

Foglarovi vyzvedači v košických uliciach

Tú hru opísal vo svojej knihe asi pred tridsiatimi rokmi Jaroslav Foglar. Je geniálne jednoduchá a netreba k nej ani mobil či počítač. Napriek tomu dokáže nadchnúť chlapcov aj dievčatá. Hra sa volá Vyzvedači. Košickí skauti ju hrávajú každý rok.
Foglarovi vyzvedači v košických uliciach

Skaut - vyzvedač v akcii.

Jaroslav Foglar podrobne opísal pravidlá Vyzvedačov v knižke Náš oddíl. Tá vyšla prvýkrát v roku 1992. O rok nato ju začali organizovať aj košickí skauti a odvtedy sa v našom meste hráva každoročne bez prerušenia vždy začiatkom zimy. Do dnešného dňa máme za sebou 27 ročníkov.

Nadšené deti si takto opisujú svoje zážitky: Bežal som, chvíľu som sa skrýval za autom a keď som vykukol, tak ma zbadal a začal ma naháňať. Utekal som až na druhý koniec ulice, ale on bol strašne rýchly a potom sa k nemu pridal ešte jeden obranca, nepodarilo sa mi ujsť. Ale tie okná som spočítal, tak síce som stratil jeden život, ale aspoň úlohu som splnil.

Keď ich chytí nepriateľ, cítia jeho dotyk. Keď spadnú, bolí ich koleno. Zdieľať

Alebo zážitok skautky: Na ceste bol taký žľab, bola tma, nevidela som dobre, potkla som sa a spadla. Ale vstala som a utekala ďalej, lebo ma naháňal nejaký chalan. Lenže ani on si ten žľab nevšimol, tak sa potkol tiež a ja som mu ušla.

A iný skaut zase opisuje: Skrýval som sa za rohom, kontroloval som, či je ulica čistá, a vtedy ma chytili od chrbta. Stratil som jedno výkupné, ale o chvíľu som sa vrátil naspäť a zistil ten rok na pamätnej tabuli.

Možno to vyzerá, ako keby sa deti rozprávali o nejakej počítačovej hre, ale je tu podstatný rozdiel: Keď ich chytí nepriateľ, cítia jeho dotyk. Keď spadnú, bolí ich koleno. Tlačidlo „pause“ alebo „power“ neexistuje.

Foto: archív 68. zboru Biele vrany Košice

Fenomén z minulého storočia

Skauti z našich oddielov aj vďaka hre získavajú vzrušujúce zážitky na čerstvom vzduchu, vytvárajú si stratégie, behajú, učia sa pracovať s mapou (nie googlovskou), orientovať sa v priestore, spolupracovať a mimovoľne zbierajú poznatky z histórie Košíc.

Centrum mesta je rozdelené na štyri územia, ktoré obývajú štyri družiny farebne odlíšené (deti majú pripnutú príslušnú značku na oblečení). Jednotlivé družiny dostanú niekoľko desiatok otázok zo zvyšných troch nepriateľských území, na ktoré majú zisťovať odpovede. Každá otázka má svoju adresu a presné znenie. Skauti-vyzvedači si môžu brať so sebou maximálne jednu otázku, ak chcú cestou vyriešiť toho viac, musia si to jednoducho zapamätať. A okrem toho sú povinní mať pri sebe farebný papierik, ktorý označuje výkupné. Ak ich chytí na susednom území nepriateľský obranca, výkupné mu musia odovzdať. Výsledkom je dobrodružná naháňačka po večernom meste, množstvo zábavných situácií, smiechu, občas aj ľahších hádok, pádov, sem-tam roztrhaných nohavíc, ale hlavne veľa adrenalínu.

Srdce búcha, adrenalín hreje, ruky sa trasú a trošku krehnú. Zdieľať

Predstavte si, že ste tínedžer. Pomaly kráčate ulicou. Chodník je mokrý, trošku sa šmýka. Stmieva sa, pouličné lampy osvetľujú len obmedzený priestor. V hlave vám pulzuje otázka: Koľko kvetov sa nachádza na bráne na Kováčskej 37? Koľko kvetov sa...? Cez úzku uličku idete pomaly, zakrádate sa, nepriateľský obranca sa môže ukrývať v hociktorom výklenku. Vyzerá však, že vzduch je čistý, idete ďalej. Je ticho, len z Hlavnej ulice doliehajú nejasné zvuky ľudských hlasov. Hľadíte pred seba, zdá sa, že sa tam rysuje nejaká postava. Je to niekto z našich? Nepriateľ? Alebo cudzí človek? Čupnete si za kontajner, rukou si zakrývate ústa, aby vás neprezradila para vznikajúca pri výduchu. A čakáte. Vonku je teplota okolo nuly, teraz to však nevnímate. Postava sa približuje, už počujete jej kroky, viete, že keď je to nepriateľ, vaša šanca uniknúť je mizivá. Ten človek však prejde okolo. Vydýchnete si a pokračujete na koniec ulice. Na rohu zastanete, vykuknete najprv doľava, kam potrebujete ísť. Nikto tam nie je, len nejaká žena stojí pod lampou a telefonuje. Upriete zrak doprava a potichu zanadávate. Číha tu nepriateľský obranca. Nuž čo, keď už ste tak blízko pri cieli, možno stojí za to riskovať. Len ešte vedieť, ktorým smerom sa čísla na Kováčskej ulici zvyšujú a ktorým znižujú, aby ste sa nebodaj nerozbehli na opačný koniec. Srdce búcha, adrenalín hreje, ruky sa trasú a trošku krehnú. Poviete si: Prebehnem, tri-šty-ri-teraz! A prefrčíte „šrégom“ na Kováčsku...

Inzercia

Foto: archív 68. zboru Biele vrany Košice

Jedinou zbraňou sú nohy a vlastná hlava

Mobily sú zakázané a deti si ich nechávajú na základni nazývanej hlavný stan, čo je dôležité miesto každého územia. Tu sa vymýšľajú stratégie, radcovia manažujú celú činnosť, koordinujú vyzvedačov i obrancov. Rozkresľujú mapky, zaznamenávajú odpovede. A všetka komunikácia v teréne prechádza cez nohy. Treba vymeniť obrancu, ktorý už hodinu stráži Hrnčiarsku ulicu? Musíme za ním poslať iného obrancu, ktorý odovzdá odkaz a prípadne ho aj vystrieda.

Vďaka tejto jedinečnej hre sa košickí skauti vyznajú v centre mesta. Poznajú aj zastrčené uličky, a to podľa názvu. Keďže otázky sa často týkajú histórie stručne zapísanej na pamätných tabuliach, niektorí už vedia naspamäť, kedy zomrel Sándor Márai alebo kedy bol postavený uršulínsky kostol.

Nepríjemné situácie patria ku koloritu Vyzvedačov a spätne sa na ne so smiechom spomína. Zdieľať

Najlepšie na tom celom je, že ak nerátame tlač pár stoviek otázok na prúžkoch papiera a malých mapiek centra, táto hra je úplne zadarmo. Bez technických vymožeností a internetu. Iba s vlastnou hlavou, nohami, baterkou a dobrými nápadmi, ako prekabátiť protihráčov. Skauti si otázky pripravujú navzájom sami, dospelí organizátori majú na starosti ich kompletizovanie a vyhodnocovanie. Počas hry, ktorá trvá štyri hodiny, obiehajú hlavné stany, riešia prípadné problémy a kontrolujú, či nikomu nič nechýba.

Nutné je, aby deti boli vybavené potvrdeniami podpísanými vedením skautského zboru pre mestskú políciu alebo pre akýchkoľvek okoloidúcich, ktorým sa naháňajúce decká zdajú podozrivé. A veru, občas ich musia použiť. Dnes, keď mládež po večeroch sedí pri displejoch všetkých druhov, bežní občania hľadia na pobehujúce deti s nedôverou. Už neraz skautov vyhodili z „hlavného stanu“, hoci v nepoužívanej pivnici starej bytovky nikomu nezavadzali a všetko bolo vybavené s majiteľmi. Našťastie, skaut je veselej mysle, vie brať veci športovo a hlavne – takéto nepríjemné situácie patria ku koloritu Vyzvedačov a spätne sa na ne so smiechom spomína.

Tí, čo sa zúčastňovali na prvých ročníkoch Vyzvedačov, majú dnes už vlastné deti a svoje nadšenie pre hru im prirodzene odovzdávajú. Dokonca mi niektorí takíto skautskí ockovia povedali, že by si radi zahrali aj dnes. Nuž ktovie, možno raz spravíme rodinných Vyzvedačov alebo Vyzvedačov pre ockov a mamky, ktorí ich v detstve zažili a odvtedy nevedia zabudnúť. A medzitým namotáme na čaro tejto mestskej hry ďalšie desiatky detí. Väčšinou na to stačí pár hodín počas jednej chladnej novembrovej soboty.

 

Odporúčame

Jukl sa ma vtedy opýtal: Naše deti budú učiť iba ateisti?

Jukl sa ma vtedy opýtal: Naše deti budú učiť iba ateisti?

S Máriou Draveckou sme sa stretli v jej byte, ktorý bol za socializmu svedkom desiatok tajných schôdzok. V tomto autentickom prostredí sme sa rozprávali o tom, ako komunizmus ovplyvňoval osudy ľudí a o spôsoboch, ako sa s ním vyrovnávali, o dvojtvárnom živote veriacich učiteľov, o strachu i dobrodružstve a o tom, ako Pán Boh aj zlé veci obracia na dobré.