Keď sa dieťa „hádže o zem“

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Keď sa dieťa „hádže o zem“

Ilustračná foto – Profimedia.sk

​Ako zvládnuť emočne vypäté situácie a naučiť dieťa ovládať hnev? Prinášame rady psychológov, ktoré sa vám v čase predvianočných nákupov môžu hodiť.

Lucia Drábiková

Je riaditeľkou pobočky Centra pomoci pre rodinu v Piešťanoch. Vyštudovala psychológiu, dlhodobo sa venuje poradenstvu, o manželských a rodinných témach tiež prednáša a publikuje na rôznych fórach. 

Obdobie vzdoru, ktoré sa u dieťaťa môže objaviť v období jeden a pol až piatich rokov, je zaťažkávacou skúškou a tréningom pre väčšinu rodičov. Najnáročnejšie je, samozrejme, zvládať situácie, keď dieťa začne robiť scény na verejnosti, v obchode alebo na ulici ako reakciu na to, že sme mu niečo odmietli. Výskyt vzdoru nie je signálom zlyhania rodiča, ale normálnym vývinovým obdobím v živote dieťaťa, v ktorom sa snaží presadzovať svoju vôľu a testuje pravidlá a hranice rodičov.

Dvoma hlavnými zásadami, aj keď sú náročné, je zachovať pokoj a držať hranice. Pokiaľ sami zachováme pokoj, ľahšie dieťa utíšime. Niekedy je náročnejšie obstáť, pokiaľ dostávame „dobré rady“ od ľudí, ktorí vo svojom spomienkovom optimizme zabudli, že aj ich deti mávali svoje dni. Dobrou metódou je počítať do desať a nevšímať si nevyžiadané rady a komentáre, venovať sa dieťaťu.

Dôležité je mať stanovené hranice a tie udržať. Nedovoľme dieťaťu, aby nás svojimi scénami manipulovalo. Pokiaľ svojím výstupom dosiahne ústupok zo strany rodičov alebo sa mu podarí zaujať dostatočne ich pozornosť, je vysoko pravdepodobné, že túto taktiku použije aj nabudúce. Vlastné zlyhania nepreceňujme, treba sa však vrátiť k pôvodným pravidlám. Nenástojme na nepodstatných pravidlách, vyjasnime si, čo je kľúčové.

Neodmietajme dieťa, ak vyvádza, nehovorme mu, že ho už nemáme radi a podobne, ale odmietnime negatívne formy správania: „Pekne mi povedz, čo chceš, takto ti nerozumiem.“ Zdieľať

Doprajme dieťaťu napríklad výber oblečenia. Nie však z celej skrine, ale z vopred pripravených dvoch možností. Vo výchove posilňujeme také vzorce správania, ktorým venujeme pozornosť. Preto je lepšie len vecne odmietnuť manipuláciu alebo scény, nevenovať sa im príliš, nevracať sa k nim, ale, naopak, posilňovať žiaduce správanie, ak dieťa napríklad pekne poprosí, uprace, naučí sa niečo nové. Neodmietajme dieťa, ak vyvádza, nehovorme mu, že ho už nemáme radi a podobne, ale odmietnime negatívne formy správania: „Pekne mi povedz, čo chceš, takto ti nerozumiem.“

Prevencia je najlepšia i v tomto prípade. Znamená to dbať na to, aby dieťa malo naplnené potreby. Často bývajú spúšťačmi podobných scén únava, hlad, smäd, príliš veľa podnetov, nejasná situácia – napríklad aj to, že dieťa nevie, čo sa deje, kam sa ide a podobne. Ak ideme s dieťaťom do obchodu, dôležitá je jasná dohoda, samozrejme, to sa dá až po určitom veku. Dieťa by malo poznať pravidlá, napríklad že si môže vybrať jednu sladkosť alebo že ideme kúpiť tieto veci a nič iné. Pri výbuchu je dobré odísť čím skôr z obchodu či z kostola a dieťa nechať vonku upokojiť sa, ale dohliadnuť naň, aby si nemohlo ublížiť.

Martina Vagačová

Poradkyňa a lektorka, venuje sa vzdelávaniu a poradenstvu vo výchove. Predovšetkým pre rodičov vedie Kurzy efektívneho rodičovstva.

V situáciách, keď je správanie dieťaťa pre rodiča náročné, je potrebné mať na pamäti, že za takouto intenzitou sa skrýva legitímna potreba. Napríklad sladkosť v potravinách je niečo, čo dieťa chce, ale v čase pred obedom rodičovi signalizuje hlad, teda fyziologickú potrebu. Tú rodič pochopí, keď pomôže dieťaťu najprv zvládnuť jeho hnev. Ako? Tým, že sa snaží pochopiť a prijať jeho prežívanie v danej situácii: „Vidím, že už je to tu pre teba ťažké.“ Potvrdzuje pocity a pomáha mu byť zodpovedné za svoje skutky. Ak sa deti cítia bezpečne pri vyjadrení svojho hnevu, hnev začína postupne slabnúť. Ako to konkrétne vyzerá?

Zhlboka sa nadýchnite a pomaly vydýchnite, aby ste boli v pokoji. Pripomeňte si, že nejde o život a záchvaty hnevu pomáhajú deťom vypustiť paru. Potom dajte limity.  Zdieľať

Zhlboka sa nadýchnite a pomaly vydýchnite, aby ste boli v pokoji. Pripomeňte si, že nejde o život a záchvaty hnevu pomáhajú deťom vypustiť paru. Potom dajte limity, ktoré zaistia bezpečie pre dieťa a okolie. Niekedy to znamená aj zobrať ho na pokojné miesto. Povedzte mu: „Si nahnevaný, lebo nemôžeš mať hneď autíčko, ktoré by si chcel. Je mi to ľúto, zlatko. Môžeš dupať, ale nedovolím, aby si ma udrel.“ Týmto limitujete správanie, nie emócie.

Tie prijímate. Takto sa dieťa postupne zmieruje so sklamaním. Keď je emócia na ústupe, môžete mu navrhnúť, že ak autíčko tak veľmi chce, môžeme doma vyrobiť zoznam želaní, po ktorých túži. Na tento potom môže nakresliť želané autíčko a keď bude mať nejaký sviatok, ľudia, ktorí ho budú chcieť obdarovať, mu ho môžu kúpiť.

Ivan Vyskočil

Psychológ, pracuje najmä s rodičmi, ktorí podľa neho pre deti vedia urobiť viac ako výborní terapeuti. Skúsenosti má tiež s prácou s deťmi s poruchami správania a učenia. Je lektorom kurzov Respektovat a být respektován.

Ideálne je nedostať sa až do stavu „hádzania sa o zem“. Rád by som preto vyzdvihol prevenciu. Po ceste do obchodu si môžeme zopakovať pravidlá, napríklad: „Držíme sa pri sebe, chytáme len, čo kupujeme, a vyberá to mama.“ Pred nákupom si môžeme povedať: „Ideme kúpiť len zemiaky a karfiol.“ Obchádzame kritické regály, ak sa dá. Niekedy pomáha pravidlo „jednej drobnej radosti“, ktorú má nárok kúpiť si každý, kto sa na nákupe zúčastní. Alebo dáme dieťaťu niečo, čo môže žužlať už v obchode, takže sa s neuspokojenou túžbou vyrovná ľahšie. Dieťa by nemalo byť unavené a hladné.

Môže pri nákupe spolupracovať podľa veku, napríklad dávať veci do vozíka a podobne. Dôležité je starať sa o svoj pokoj a nejsť do obchodu už nervózny, s očakávaním, čo zas bude (tzv. sebanaplňujúce sa proroctvo). Sebaregulácia je často nesplnená zodpovednosť nás dospelákov. Pri extrémoch môžeme dieťa z obchodu vyniesť, ale je to znak, že dieťa na to nemá. Vtedy nejaký čas do obchodov nechodíme a sebaregulácii a zvládaniu svojich nenaplnených túžob dieťa učíme v situáciách primeraných jeho schopnostiam.

Napríklad sa pokúsime nadviazať kontakt s dieťaťom pokojom a blízkosťou, fyzicky sa zohneme na úroveň dieťaťa, uznáme pocit, po chvíli tíšenia pripomenieme, že ideme len po karfiol, a pomaličky sa presunieme ďalej. Zdieľať

Keď už sa nám dieťa o zem hodí, prvoradé je zachovať chladnú hlavu. Inak je zmysluplné sa zachovať ako pri každej inej emočnej nepohode, napriek tomu, že máme publikum. A to tíšením rozrušeného dieťaťa. Napríklad sa pokúsime nadviazať kontakt s dieťaťom pokojom a blízkosťou, fyzicky sa zohneme na úroveň dieťaťa, uznáme pocit, po chvíli tíšenia pripomenieme, že ideme len po karfiol, a pomaličky sa presunieme ďalej.

Nenafukujeme, nekarháme, nepridávame olej do nepokoja. Cieľom je čo najskôr upokojiť situáciu, a začať treba pri sebe, pretože situácie na verejnosti sú pre väčšinu z nás tie najťažšie. A ak rodič necíti, že dokáže svoje dieťa upokojiť alebo sám, nedokáže emočne ustáť emočný výlev dieťaťa, potom je možné vyhľadať podporu (kurzy, knihy, poradenstvo) a zapracovať na tom.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo