Blog 13. december 2019

Trinástka je mojim číslom

Jozef Mikloško
Jozef Mikloško
Dnes je piatok trinásteho, Lucie. Na švédskej ambasáde v Ríme v tomto čase so sviecami v rukách nastupujú mladé blondínky v bielych košeliach a oslavujú svetlo. Trinástka je mojim číslom od roku 1968. Svojim deťom som odvtedy 13 rokov rozprával príhody mojej mladosti. Nebyť ich záujmu, tieto historky „zahalí tma a padnú do hrobu zabudnutia“.
Dnes je piatok trinásteho, Lucie. Na švédskej ambasáde v Ríme v tomto čase so sviecami v rukách nastupujú mladé blondínky v bielych košeliach a oslavujú svetlo. Trinástka je mojim číslom od roku 1968. Svojim deťom som odvtedy 13 rokov rozprával príhody mojej mladosti. Nebyť ich záujmu, tieto historky „zahalí tma a padnú do hrobu zabudnutia“.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Mikloško

Trinástka je mojim číslom

 

Desať dní po atentáte na pápeža Jána Pavla II., 23. mája 1981, som sedel v svojej izbietke u pátra Štefana Zlochu v Mníchove. Bol som na vedeckom matematickom pobyte a dumal som o algoritmoch výpočtu integrálov z rýchlooscilujúcich funkcií. O 21,50 hod. mi napadlo, že dlho odkladanú knihu o mojej mladosti musím začať písať tu a teraz. Zobral som teda pero a papier a o 21,55 som začal písať Prísne tajné – Ako sme boli malí. Malo to byť jednoduché: stačilo si spomenúť na to, čo som často rozprával svojim deťom. Keby som bol Mozart, bolo by to tak. Som však Salieri a preto kniha bola hotová až po 13 rokoch, 1 mesiaci a 28 dňoch.

20. júna 1994 o 23,55 som v spálni v Petržalke spustil ihličkovú tlačiareň po posledných úpravách textu – vrrrŕ, chrrrŕ, brŕŕŕ. Manželka, ktorá spala vedľa, ako temer každú noc, vyskočila a myslela si, že nastal koniec sveta. Nastal iba koniec knihy, v ktorú už nikto neveril. Keby som po voľbách v r. 1992 nebol vypadol z vlády ČSFR a od 1. 1. 1993 z Federálneho parlamentu, knihu by som nedopísal. Vydal som ju v r. 1994, druhé vydanie v r. 1995. Jej mottom bolo „Veci a činy, ak nie sú napísané, zahalí tma a padnú do hrobu zabudnutia, avšak napísané, akoby znovu ožili“ (Ivan Bunin: Arsenievov život).

Slovensko knihu zaregistrovalo, predalo sa z nej 12 tisíc kusov. Mnohí prežili podobné veselé príhody, iba ich nemal kto napísať a uverejniť.

Trinásť rokov po uverejnení Ako sme boli malí sme v r. 2007 z príležitosti 50. výročia Kalvárskych olympijských hier pripravili 4. Kalvársku olympiádu a spoločne sme so stovkou kamarátov z mladosti prežili deň radosti, súťaží a spomienok. Po 13 rokoch, v roku 2020 budú 17. Kalvárske olympijské hry, už sa na ne teším... 

Pri surfovaní v pamäti s návratmi na domovskú stránku mladosti mi napadol tento text napísaný v r. 1992: „Sme v advente, čase očakávania. Všetci stále na niečo čakáme – na úspech, zdravie, vzdelanie, dieťa. Na slobodu sme čakali 40 rokov, Božím darom sme ju dostali. Tvárime sa však sklamane a netrpezlivo. Kresťania zasa očakávajú Vianoce, ktoré nám môžu priniesť radosť a spokojnosť. Bez nášho pričinenia to však nepôjde.“ Som zvedavý, čo sa stane o trinásť rokov, v r. 2020. Ak dožijem, budem mať tri na štvrtú rokov a vydám knihu Ako sme boli prastarí.

PS: Tú poslednú vetu som nemal čítať. Moja kniha roku 2020 je skoro hotová, mala sa volať Strieborná ruža, Bunina v nej zasa citujem. Urobím teda kompromis a bude sa volať „Ako sme boli starí“?

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0