Jan Karski: Poliak, ktorý zahanbil svet

Dnes je to presne pätnásť rokov, čo zomrel Jan Kozielewski, jeden z najväčších hrdinov druhej svetovej vojny.

Keď sa pozriete na jeho fotografiu, na držanie jeho šľachovitého tela a najmä pohľad, musíte mať pocit, že vidíte odhodlaného vojaka, tvrdého a pevného muža. Keď si vypočujete jeho hlas, prekvapí vás jeho mäkkosť a citlivosť. Jan Kozielewski známy pod svojím krycím menom Jan Karski, ktoré si neskôr osvojil aj ako občianske meno, bol jedno aj druhé.

Jeho fascinujúca kniha Story of a Secret State. My Report to the World (Príbeh tajného štátu. Moja správa svetu) z roku 1944, kde vyrozprával príbeh poľského podzemného štátu a vzdoru počas vojny, sa začína na veselom večierku, kde sa tancoval valčík, pilo víno a vášnivo debatovalo o krásach varšavskej botanickej záhrady.

Karski, ktorého svet pozná ako principiálneho muža a odvážneho hrdinu, mal hlboko v srdci zmysel pre lyriku a krásu. A hoci cez vojnu málokto urobil pre zastavenie holocaustu a masového vraždenia viac ako tento presvedčený katolík, so smrťou a utrpením sa musel stretať do konca života, keď vlastnou rukou (dlho po vojne) zahynul jeho brat aj jeho druhá žena.

Očité svedectvo

Karski sa narodil v júni 1914 v prevažne židovskej Lodži. Od detstva obdivoval Józefa Pilsudského, poľského maršála a politika, ktorý po prvej svetovej vojne obnovil poľský štát. Študoval v Lvove a potom na univerzitách v Švajčiarsku, Nemecku a v Británii. A hoci sa neskôr po vojne živil akademickou prácou na Georgetown university, kde medzi jeho študentov patril aj Bill Clinton, akademikom sa veľmi necítil.

Karski bol vojak a mimoriadne odvážny agent. Vďaka zatknutiu Gestapom v našich Tatrách a šťastnej náhode unikol Katyni a v najťažšom roku vojny, keď Nemci po troch rokoch stále vyhrávali a postupovali na všetky smery, bol poverený, aby podal poľským exilovým politikom a vojakom správu, ako sa nacisti správajú k poľskému obyvateľstvu. A to znamenalo podať očité svedectvo.

"Hoci cez vojnu málokto urobil pre zastavenie holocaustu viac ako tento presvedčený katolík, so smrťou a utrpením sa musel stretať do konca života."

Zdieľať

Karski dvakrát tajne navštívil varšavské geto a tiež predpolie koncentračného tábora Belžec, neďaleko Lublinu, kde bolo vyvraždených asi pol milióna Židov. Karski si pôvodne myslel, že sa dostal až do samotného tábora, ale po vojne sa ukázalo, že išlo len o predpolie tábora, kde dochádzalo k triedeniu ľudí, pred ich beztak nevyhnutným osudom. Dosť na to, aby podal správu svetu.

Hodina a 15 minút

Dlho pred Vrbom a Wetzlerom, už v rokoch 1942-1943, sa západní politici dozvedeli o tom, čo sa so Židmi deje. Karski vďaka podpore poľskej exilovej vlády navštívil britských politikov (osobne ho prijal Churchillov minister zahraničných vecí Anthony Eden), vysokých predstaviteľov cirkvi (kardinál Samuel Stritch v Chicagu), zástupcov Holywoodu, židovskej obce a ďalších zástupcov americkej elity. Napokon Karského 28. júla 1943 prijal aj americký prezident Franklin D. Roosevelt. A hoci bol tento večer jedným z najväčších triumfov poľského exilu, jeho dôsledky šokujú ľudí dodnes.

Poľský exil sa na Roosevelta spoliehal, bol totiž - ako situáciu opísal Andrzej Zbikowski vo svojej knihe Karski – menej závislý od Rusov ako Churchill. A práve táto júlová streda uprostred vojny, mesiace pred Teheránskou a dva roky pred Jaltskou konferenciou, mala pomôcť nielen Židom, ale aj Poliakom – a ich mieste na mape. Roosevelt sa s Karskim rozprával hodinu a pätnásť minút, dlhšie ako plánoval.

Roosevelt chcel Karského trochu spoznať, pýtal sa na materiálnu situáciu života v Poľsku, na jeho názor na odhodlanie Francúzov (Karski mu povedal, že väčšina Francúzov chce pokoj) či korupciu v radoch nemeckých vojakov. Karski, ktorý ešte nemal 30, najmocnejšiemu mužovi planéty premyslene a pokojne odpovedal. Vedel, že musí zanechať dobrý dojem, preto mu na úvod lichotil, a potom vecne odpovedal na to, čo prezidenta zaujímalo.

Keď prišla reč na teror, Karski porovnal metódy sovietske a nacistické, odlíšil ich, ako fungujú, informoval o koncentračných táboroch – spomenul aj tábor Auschwitz - a odhadol počty obetí, podľa neho nacisti už vyvraždili asi 1,8 milióna Židov. A dodal, že tak ako s Poliakmi, aj so Židmi im ide o totálne biologické vyhladenie národa z dejín. Roosevelta zaujímalo, či Poliaci so Židmi spolupracujú („Áno.“) a ako môžu v takej situácii Nemcom vôbec čeliť. Karski, ktorý plasticky opísal, že za pomoc Židom je automaticky trest smrti, následne opísal, ako funguje poľský podzemný štát a jeho inštitúcie, vrátane vojenských. „Nikdy by som neveril, že v takých podmienkach možno vytvoriť takú premyslenú organizáciu. Snáď len Poliaci sú schopní niečo také vytvoriť,“ povedal na to Roosevelt.

"Karski sa obával o individuálne a spontánne prejavy krutosti voči Nemcom po vojne, čím len potvrdil, že jeho myslenie presahovalo uvažovanie vojaka."

Zdieľať

Zvyšok debaty bol venovaný geopolitike a vojne. Roosevelta zaujímal názor na povojnové usporiadanie, prítomný poľský veľvyslanec hovoril o potrebe odsunu nemeckých menšín a Roosevelt potvrdil, že východné Prusko pripadne Poľsku. Zároveň povedal, že Stalin sa nevzdá Pobaltia. Karski sa obával o individuálne a spontánne prejavy krutosti voči Nemcom po vojne, čím len potvrdil, že jeho myslenie presahovalo uvažovanie vojaka.

Aby sme to skrátili: to stretnutie bol obrovský úspech. Minister zahraničných vecí Hull neskôr povedal, že Karski si Roosevelta získal, najvýznamnejšie americké médiá ako New York Herald Tribune, Collier a American Mercury venovali Karskému veľký priestor, jeho kniha sa stala bestsellerom.

Žiadny happyend

Dejiny však napokon vyzerali inak, než by si bol Karski želal. V koncentračných táboroch sa masovo vraždilo až do konca vojny a Poľsko bolo po vojne Stalinom obsadené a tvrdo sovietizované. Karski sám si musel dorobiť v Amerike školu, keďže mu neuznali európsky univerzitný diplom a legendou sa stal až koncom svojho života – vďaka Elie Wieselovi a francúzskemu filmárovi Claudovi Lanzmannovi, autorovi 9-hodinového televízneho dokumentu Šoa. Napokon sa tento veľký vlastenec dočkal najvyšších vyznamenaní doma v Poľsku aj v USA a už pätnásť rokov sa mu stavajú pamätníky a vydávajú o ňom nové knihy.

S istým neporozumením sa však Karski stretal až do samotného konca. Keď mu prezident Obama v roku 2012 udelil medailu slobody, spomenul vo svojej reči aj „poľský koncentračný tábor“. Poliaci boli sklamaní a museli podať proti Obamovým slovám protest, keďže išlo o nacisistický koncentračný tábor, ktorý sa len nachádzal na území okupovaného Poľska.

Jaroslav Daniška
Foto: karski.muzhp.pl

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo