Keď má charita obsadené. Dve obyčajné ženy našli domov núdznym

Tento článok ako svoj top text za rok 2015 vybral Pavol Rábara: „Aj keď na našom webe tento článok netrhal rekordy návštevnosti, pre mňa zostáva jedným z najsilnejších za tento rok. Odvaha a odhodlanie Anny a Andrey vo mne stále rezonujú. O to viac ma potešila nedávna správa, že sa im podarilo nadviazať spoluprácu so silným partnerom. Čoskoro o tom napíšeme viac.“

 

„Angela musí ísť preč od Joža,“ oznámi Anna, keď sa vráti k nášmu stolu. „Ale teraz máme voľnú len menšiu izbu,“ reaguje Andrea. „Hovorila som jej to. Je s tým zmierená,“ pokračuje Anna a stíska v ruke mobil, ktorý zazvonil uprostred nášho rozhovoru.

„Takže k nám príde Angela aj s piatimi deťmi,“ skonštatuje Andrea. „Teraz už máme definitívne obsadené.“

Sedíme na dvore rodinného domu v Devíne a počúvame Annu Kanasovú a Andreu Šulíkovú. Na jar si ich občianske združenie Ohnik prenajalo tento deväťizbový dom. Bývajú v ňom rodiny, ktorým sa nepodarilo zohnať bežný podnájom. Sú tu ženy, ktoré ušli pred mužmi. Mamičky s deťmi, ktoré nevzali do krízových centier. Núdzové bývanie.

„Sú to rodiny, ktoré potrebovali pomôcť s bývaním,“ ozrejmuje Andrea. Sama v minulosti hľadala s dvomi deťmi neúspešne podnájom. Žila v sociálnej ubytovni Fortuna na okraji Bratislavy. A rozpráva príbeh.

 

Anna (vľavo) a Andrea na dvore domu v Devíne

Spojili ich týrané dievčatá

Spoznali sa pred tromi rokmi v bratislavskej Dúbravke. Mladšia Anna organizovala letné tábory pre deti z farnosti. Andrea sa v tom čase venovala dvom týraným dievčatám z ubytovne Fortuna. Práve cez Annu im vybavila tábor.

„Postupne sme zisťovali, aké hrozné veci sa dejú v ich rodine,“ spomína Anna na dve dievčatká. Anna im našla zubárku, brala ich na výlety, zháňala oblečenie a školské pomôcky. Andrea zase dávala jedlo a pomáhala s úlohami. „Vznikla z toho dennodenná spolupráca,“ vraví Anna.

Zbierali aj dôkazy, fotky monoklov, nahrávky. Trestné oznámenie im polícia odmieta. No prípad spojil dve ženy, ktoré mysleli na druhých.

K nápadu núdzového bývania ich však priviedol iný príbeh, s ktorým sa stretli neskôr.

Anna spoznala ešte pred šiestimi rokmi Oľgu, ktorá vyrastala v rómskej osade. Ako šestnásťročná ušla a snažila sa žiť samostatne. Keď sa postavila na vlastné nohy, rodina ju prenasledovala a využívala. S mužom si zohnali dom, ktorý im však niekto podpálil. „S manželom, starými rodičmi a siedmimi deťmi prespávali na stanici, hoci vonku bola zima. Deti nemali primerané oblečenie ani dostatok jedla,“ rozpráva Anna.

"Veľmi som im chcela pomôcť, mala som však len 19 rokov. Ponúkla som im, že by sme si spoločne prenajali byt."

Zdieľať

„Veľmi som im chcela pomôcť, avšak mala som len devätnásť rokov,“ hovorí. Ponúkla im, že by si spoločne prenajali byt, no bez starých rodičov. „Myslela som to vážne, dokonca som našla byt. V tom čase sa však tejto rodine začala venovať iná pani, ktorá mala ubytovňu v Nitre a bola ochotná zobrať ich všetkých. Nakoniec išli s ňou a mne zostal len veľký plán,“ vraví Anna.

Tento plán však ožil neskôr. Andrea sa už dlhšie venovala niekoľkým rodinám z Fortuny. Medzi nimi bola mamička s tromi deťmi, ktorej zomrel muž a o mesiac sa im končilo bývanie v tejto ubytovni. Navyše, týždeň po smrti manžela zistila, že je tehotná. Jedinou možnosťou, ako pomôcť vdove so štyrmi deťmi, bolo nájsť podnájom.

„A tak sme spustili môj dávny plán,“ hovorí Anna. Bolo to pred rokom a pol. Spolu s Andreou si prenajali trojizbový byt. V jednej izbe bola spomínaná vdova a v druhej ďalšia matka s dvoma deťmi. „Našli sme sponzorov, ktorí jej boli ochotní prispievať mesačnými darmi. A tak sme začali fungovať na podobnom princípe ako krízové centrum, avšak neoficiálne - ako núdzové bývanie.“

 

S Oľgou do Devína

Spomínaný byt fungoval rok a prestriedalo sa v ňom viacero matiek v núdzi. Anna a Andrea začali uvažovať, že prenajmú dva byty. „Hovorili sme si však, že to môžeme rovno dom. A čím väčší, tým viac sa oplatí,“ vraví Anna.

Ako občianske združenie sa im podarilo prenajať veľký dom v Devíne. „Našli sme ho na „bazoši“. Majiteľ najprv nechápal, čo od neho chceme. Na minútu sa zamyslel a povedal, že prečo nie?“ spomína Anka.

Prvá rodina, ktorú do Devína vzali, bola práve Oľgina. S toľkými deťmi by mali problém ísť do bežného nájmu. Jej osem detí je však zatiaľ v detskom domove, kde ich museli odovzdať po tom, čo ich kvôli starým rodičom vyhodili z ubytovne v Nitre. Oľga sa po tomto incidente so starými rodičmi definitívne prestala stretávať. „Deti sa snažia získať späť, obaja pracujú. Deti chodia navštevovať vždy, keď nie sú v práci, a po ničom inom netúžia, len aby ich rodina bola opäť kompletná,“ hovorí Andrea.

Mnohé ženy v núdzi Annu a Andreu poznajú roky. Keď sa dozvedeli, že berú do prenájmu veľký dom, začali sa im opäť ozývať. „Prišli sme podpísať zmluvu, a už tu čakali ľudia s kuframi. Do troch dní sa dom takmer zaplnil,“ rozpráva Anna.

Týrané ženy aj dedko s vnukom

Dom v Devíne nie je klasické krízové centrum. „Sme skôr komunita, dom krízového bývania,“ vysvetľuje Andrea. Krízové centrum musí spĺňať veľa podmienok, ktoré sa jej zdajú pritiahnuté za vlasy.

 

"Dedo"

Každý obyvateľ domu v Devíne má svoju posteľ. „Keby však bolo treba, máme ešte niekoľko matracov, čo by v normálnom krízovom centre nepripustili,“ vraví Andrea. „Mali sme totiž aj prípady, že prišla mamička uprostred noci s dieťaťom,“ dodáva. Cieľom projektu je mať v dome rozumný počet ľudí, no vedia riešiť aj urgentné situácie.

Týrané matky sa často do krízového centra jednoducho nedostanú, hovorí Andrea. „Povedia jej, ozvite sa o dva mesiace. Pokiaľ nemá šťastie, zostane na ulici,“ konštatuje. „Krízaky“ sú podľa nej preplnené a majú zvyčajne len jednu núdzovú miestnosť, ktorá býva obsadená.

Oproti krízovým centrám je pochopiteľne „Devín“ oveľa flexibilnejší. „Každá rodina má svoje potreby a riešimie ich na mieste,“ hovoria Anna s Andreou.

Okrem týraných žien sú ďalšou „cieľovkou“ domu osamelé matky s deťmi. „Keď zavolá matka s dvomi deťmi bez muža realitke, tak sa nikto s ňou nebaví. Alebo dostane podmienky, ktoré nesplní,“ rozpráva Anna.

"Týrané matky sa často do krízového centra nedostanú. Povedia jej, ozvite sa o dva mesiace. Pokiaľ nemá šťastie, zostane na ulici."

Zdieľať

V každej z deviatich izieb v dome žije menšia alebo väčšia rodina. Každý, kto môže, pracuje. Navzájom si pomáhajú. Napríklad ženy na materskej vedia postrážiť deti pracujúcim.

Jeden z obyvateľov je „Dedo“. Vo svojej starostlivosti má vnuka. „Jeho hlavným problémom boli financie, keďže podnájmy aj ubytovne sú veľmi drahé. To spôsobilo, že aj s vnukom istý čas prespávali v aute, kým sa dostali k nám,“ približuje Andrea.

Klaudia má tri deti. V Devíne býva aj s mužom. Ich krížom je päťročný syn - autista. „Je na vozíčku a ako každý silný autista máva záchvaty,“ hovorí Anna.

Títo aj ďalší ľudia nebudú bývať v Devíne večne. Anna hovorí o maximálnom horizonte päť až šesť rokov. Za ten čas, v prípade žien, sa skončí materská, začnú pracovať a šetriť na vlastný podnájom. Prípadne, ak sú s mužom, riešiť aj hypotéku.

 

Dočasné riešenie

„Ak sa nebudú stavať k životu zodpovedne, nebudeme ich tu držať,“ naznačuje pravidlá Anna.

Na nájom domu sa poskladajú platbami jeho obyvatelia. Vrásky na čele robia Anne a Andrei náklady na energie. Hľadajú preto väčšieho sponzora, ktorý zaplatí nedoplatky.

Obe ženy si uvedomujú, že to nebude malá suma. Veria však, že niekoho nájdu. Samy prispievajú zo svojich výplat na chod domu. „Keď vidím, že je niekto hladný, kúpim mlieko, chlieb,“ priznáva Andrea, ktorá stála pri počiatkoch Fóra života. Dnes pracuje v cirkevnej škôlke, okrem toho opatruje dôchodkyňu. Do Devína chodí najmä večer a cez víkendy.

Anna pracuje v centre voľného času. Dopoludnia tak môže tráviť v Devíne a poobede berie „devínske“ deti so sebou do práce na krúžky. Obe ženy majú v dome miesto - dve rozkladacie postele. „Ide nám o to, aby sa ľudia v mizérii dostali do normálu. Aby si sami vedeli zariadiť svoj život a fungovať,“ hovorí Anka.

Keďže v dome býva viacero rodín a ide o veľký projekt, Anna s Andreou poprosili o pomoc aj ďalších ľudí. S organizáciou im pomáha niekoľko mladých profesionálov, ktorí sú absolventmi Kolégia Antona Neuwirtha. Zapájajú sa tiež Sestry Matky Terezy, ktoré v dome cez víkendy pomáhajú s výchovou detí formou katechéz. „Chceme dať deťom pocit bezpečia a plnohodnotné prostredie a rodičom šancu postaviť sa na vlastné nohy. Najlepšie, aby od nás odišli rovno do vlastného, ak je šanca na hypotéku“ vraví Andrea.

Misia v Devíne je odvážna, no Anna a Andrea vedia, čo reálne znamená: „Pre každého, kto tu aktuálne býva, je toto jediná šanca. Ak by mali odísť, každý jeden zostane nocovať na ulici.“

Pavol Rábara
Foto: autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo