Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
09. 12. 2019, 08:40

Takáto kampaň tu ešte nebola

Prečo nás so súčasnými lídrami čakajú najčudnejšie voľby, aké sme kedy mali.
Takáto kampaň tu ešte nebola

FOTO TASR – Martin Baumann

Hoci do februárových volieb chýba ešte takmer 11 týždňov, už v minulých dňoch odštartovala ostrá volebná kampaň s dimenziami, aké sme dosiaľ nezažili.

Dvoch predsedov kľúčových politických strán obvinila polícia krátko pred voľbami z trestného činu. Obe obvinenia vyvolávajú úžas, jednak tým, kedy došlo k ich vzneseniu, ale aj chabou vecnou stránkou.

Je predsa zjavné, že Robert Fico, od minulého týždňa obvinený z trestných činov hanobenia národa, rasy a presvedčenia, podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti v súbehu s trestným činom schvaľovania trestného činu, sa pred prípadným súdom poľahky obráni.

Fico išiel po odsúdení Mazureka vedome na hranu, aby z kauzy politicky vyťažil, ale neprešiel za trestnoprávnu hranu – pri obhajobe mu postačí hovoriť, že kritizoval Najvyšší súd za odsúdenie extrémistu pre slová, o ktorých si „takmer celý národ“ myslí, že sú „pravda“, čím súd nechcene pomohol extrémistovi. A bude vymaľované.

Kým obvinenie Fica vyznieva ako výsledok prílišnej horlivosti prokurátora Špeciálnej prokuratúry, obvinenie exprezidenta a lídra Za ľudí smrdí účelovosťou. Polícia obvinila konateľa firmy KTAG z daňového trestného činu už vo februári, ak teda bola dôkazná situácia taká vážna, Kiska mal čeliť rovnakému obvineniu od začiatku leta, keď skončil ako prezident. Polícia však obviňuje Kisku oveľa neskôr, na začiatku horúcej kampane, po tom, čo vymenila vyšetrovateľov, ktorí nevideli dôvod na trestné stíhanie.

Tieto dve obvinenia sú podľa všetkého len prológom tej historicky najšpinavšej kampane, ktorá sa udeje v najbližších týždňoch.

Táto kampaň bude bezprecedentná aj z iného dôvodu. Ešte nikdy sa neuchádzali o premiérsky post lídri, ktorí by pôsobili tak nepresvedčivo alebo nepripravene ako v týchto voľbách.

Odkryla to aj včerajšia prvá lídrovská debata medzi premiérom Pellegrinim a jeho vyzývateľom Kiskom na Markíze.

Keď prišla reč na to, že poslanecký klub Smeru sa správal pri reforme zdravotníctva, pri téme 50-dňového moratória na prieskumy alebo pri kauze Mazurek celkom inak, než by si želal premiér, Peter Pellegrini bol v tej chvíli smutným štatistom, ktorý vie na svoju obranu len povzdychnúť slovami „aj taký je život“.

Pellegrini nie je ani tak figúrkou, ktorá koná na pokyn skutočného vládcu Smeru, ako tvrdia jeho kritici. Pellegrini sa proti Ficovi jemne vymedzuje celé mesiace, najradšej by sa vymotal z jeho okov, len nevie ako, vždy bol aj ostal stranícky slabým hráčom, ktorý sa desil akejkoľvek vnútornej konfrontácie. Hoci zastáva politicky najmocnejší úrad v krajine a má aj na pohľad oveľa lepšiu perspektívu ako predseda Smeru, neurobil veľa preto, aby mocenské pomery v strane menil vo svoj prospech.

Na profiláciu si vyberal témy (reforma zdravotníctva), ktoré boli vopred prehraté, Ficovi stačilo len ukázať nadol otočený palec. Poslanci aj straníci cítia, že sa Pellegrini medzi nimi necíti ako medzi svojimi, nebudoval si siete ani kontakty, ani preto neexistuje v Smere nič také ako Pellegriniho krídlo.

Pellegrini jednoducho prenechal Ficovi, nevedel ani nechcel na tom nič meniť, len čaká, že to vyriešia za neho voľby a vonkajší tlak. A on sa stane predsedom strany tak, ako sa stal aj premiérom.

Lenže nepresvedčivosťou trpia aj opoziční kandidáti na premiéra. Andrejovi Kiskovi akoby teraz obvinenie z daňových deliktov vlialo novú vášeň do žíl, a to až v takej miere, že minulý piatok útočil na Smer aj vo chvíli, keď sa to už po prešovskej tragédii nehodilo.

Andrej Kiska ani pol roka po ohlásení svojej strany nepriniesol jasnú odpoveď, čím chce byť on a jeho strana. Pred dvojnásobnou vraždou bol presvedčený, že po uplynutí prvého prezidentského obdobia skončí v politike. Po zrážke s Ficom sa rozhodol, že prejde do straníckej politiky. Pred pár rokmi hovoril pre Trend, že strana na jeho obraz by mala byť proeurópska, liberálna, stredová, teraz sa proti PS/Spolu verbálne profiluje ako umiernený konzervatívec, no chýbajú mu konzervatívne aj iné obsahy.

V minulých mesiacoch jeho lídrovstvo nebolo cítiť, až príliš veľa času trávil v Poprade. Z Mikuláša Dzurindu pred 20 rokmi na hony kričalo, ako veľmi chce poraziť Mečiara, ako preto obetuje všetok voľný čas aj rodinu, že cez deň politikou dýcha a v noci sa mu o nej sníva. 

Z Andreja Kisku skôr cítiť, že to myslí vážnejšie s porážkou Fica než so samotnou politikou.

Keď aj hovorí o sociálnom štáte – ako včera s Pellegrinim –, pripomína príbehy z Dobrého Anjela, ktoré hovoril pred piatimi rokmi v prezidentskej kampani, akoby sa odvtedy neposunula doba ani jeho chápanie politiky a štátu. Nechcel trojkoalíciu s Beblavým a Trubanom, namiesto toho navrhoval nerealistický Blok zmeny, opäť v tom bolo málo politického citu, zato priveľa chytráčenia, ktorým pre zmenu nadchol len málokoho.

Kiskovým šťastím je, že navôkol je to ešte horšie. Michal Truban ako kandidát na premiéra, to pôsobilo ako nepodarený vtip v lete, nič sa na tom nemení ani v decembri.

Taká silná túžba po zmene tu nebola už 20 rokov, len ju uprostred začínajúcej špinavej kampane nemá celkom kto stelesniť.   

Odporúčame