Koncom októbra zvolila pomerne tesná väčšina sudcov Petru Príbelskú do Súdnej rady, v sudcovských voľbách tak porazila doterajšieho člena rady Dušana Čima, ktorý patril ku kritikom vedenia Súdnej rady aj Najvyššieho súdu. Deň pred touto voľbou som v krátkej správe napísal, že ak Príbelská porazí Čima, posilní sa väčšina Súdnej rady, ktorá patrí k mentálnemu svetu jej predsedníčky Lenky Praženkovej a sudcovských klík Smeru, ktoré si očistu súdnictva v skutočnosti neželajú. 

Petra Príbelská neskôr Postoj požiadala o ospravedlnenie a opravu tohto hodnotenia, ktoré považuje za hrubo nepravdivé a neprimerané. So sudkyňou sme sa dohodli na tomto polemickom aj vysvetľujúcom rozhovore. 

Petra Príbelská je sudkyňou Najvyššieho súdu, kde pôsobí v správnom kolégiu. Bola členkou senátu, ktorý rozhodoval o kauze Eustream (o pozoruhodnej otočke Najvyššieho súdu sme písali v tomto článku), sudkyňa Príbelská sa k tomuto prípadu v našom rozhovore nechcela vyjadrovať s tým, že nebola spravodajkyňou prípadu, ale senát je nám ochotný odpovedať na každú otázku korešpondenčnou formou.

Petra Príbelská je dcérou Petra Blahu, bývalého dekana Právnickej fakulty UK, ktorý stál pri zrode Právnickej fakulty Trnavskej univerzity.

Dôrazne ste sa ohradili voči obsahu mojej krátkej správy, čo sa vás najviac dotklo?

V prvom rade sa ma dotklo, že ste to zverejnili deň pred voľbou v Súdnej rade, teda som to brala ako náznak ovplyvňovania mojich voličov. Dotklo sa ma najmä vaše tvrdenie, že si neprajem očistu justície a budem reprezentovať nejaké smerácke krídlo Súdnej rady. Neviem, z čoho ste čerpali, kto vám takúto informáciu poskytol alebo prečo ste k tomuto záveru dospeli. Mala som pocit, že ste si neprečítali ani môj životopis.

V životopise sú základné údaje o vašom vzdelaní aj pôsobení na jednotlivých súdoch, z toho sa veľa vyčítať nedá. Postupne sa vás teda opýtam na tri dôvody, pre ktoré som vás priradil k väčšinovému krídlu súčasnej Súdnej rady. V prvom rade, za to, že ste pomerne tesne zvíťazili proti Dušanovi Čimovi, kritikovi súčasných pomerov v justícii, vďačíte Jurajovi Sopoligovi, prezidentovi Združenia sudcov Slovenska (ZSS). Sopoliga, niekdajší blízky spojenec Harabina, vás v liste odporučil voliť.

Myslím, že nemáte pravdu. Nešlo o žiadne priame odporúčanie pána Sopoligu, od roku 2016 som členkou ZSS, ktorá je jedinou stavovskou organizáciou sudcov. Do justície som prišla v roku 2004, súbežne som učila na fakulte, za čo mi na súde robili veľmi zle, okrem toho som prechádzala doktorandským štúdiom, týmto veciam som sa nevenovala.

Ako to myslíte?

Nebola som konfrontovaná s minulosťou, môj protikandidát, pán Čimo, bol v justícii dlhšie.

Ako ste sama povedali, v justícii ste od roku 2004, naplno ste tak zažili harabinovské obdobie, počas ktorého bol pán Sopoliga súčasťou Harabinovej úderky.

Ja som práveže nezažila harabinovské obdobie na Najvyššom súde, v tom čase som bola na Okresnom súde v Trnave.

Iste, ale boli ste v justícii, keď sa stal Harabin ministrom spravodlivosti a neskôr keď bol predsedom Najvyššieho súdu a súčasne riadil Súdnu radu, o strašných pomeroch v justícii vedela celá krajina.

Áno, ale napríklad pána Sopoligu som vtedy nepoznala, stretla som ho až neskôr, rozprávali sme sa len dvakrát v živote. Ja som ho ani nevolila do funkcie prezidenta ZSS, v čase posledných volieb som ešte nebola členkou združenia. S pánom Sopoligom nemám teda nič spoločné, len to, že je prezident ZSS, ktorého som členkou. Mňa ani ZSS nenavrhovalo do Súdnej rady, navrhli ma sudcovské rady v Bratislave.

Ani sama som nechcela, aby ma navrhovali konkrétni ľudia, lebo tu je to tak, že by boli hneď atakovaní. Nechcem, aby som bola zaradená ako súčasť nejakej skupiny sudcov, mojou ambíciou je prinášať pokoj a stmeľovať ľudí. Nie som radikálne založená, skôr hľadám so všetkými dohodu. Dostala som podporu zdola, od Okresného súdu v Malackách, od sudcov z Bratislava I. aj Krajského súdu v Bratislave. A keď sa pýtate na ZSS, mala som odmietnuť podporu 660 sudcov, ktorí sú jeho členmi? Práve preto som išla do Súdnej rady, cítila som podporu sudcov zdola.

V sudcovských voľbách do Súdnej rady v štyroch krajoch zvíťazil Dušan Čimo, v ďalších troch prehral so ziskom vyše 40 percent, ale len v Košickom kraji ste ho porazili na hlavu, v pomere 83 percent k 17 percentám. Práve v Košiciach má ZSS sídlo, tu je aj základňa Juraja Sopoligu. Preto sa javí, že za členstvo v Súdnej rade vďačíte práve Sopoligovi a jeho vplyvu.

Svojmu zvoleniu vďačím za to, že chodím na krajské súdy prednášať a že ma sudcovia poznajú.

Len potom nerozumiem tomu nepomeru, prirodzené zázemie máte v Bratislave a Trnave, no len v Košickom kraji ste protikandidáta doslova prevalcovali.

Ja sa tomu venujem dlhé roky, krvopotne som sa zúčastňovala na rôznych seminároch. Samozrejme, že aj členstvo v ZSS malo vplyv na výsledok, na Slovensku máme okolo 1400 sudcov, vyše 660 je v ZSS, väčšina z nich je na východe. Je logické, že keď som sa im odprezentovala, predstavila svoju víziu na zasadnutí združenia, tak to malo vplyv.

Ale aj v Prešovskom kraji vyhral Čimo, rozhodujúce hlasy pre vás tak prišli zo Sopoligových Košíc. Práve Sopoliga a po dlhé roky aj ZSS sú symbolom sudcovského marazmu, o ktorom sa dnes toľko hovorí. Bol to Sopoliga, ktorý svojho času spustil tzv. antichartu proti sudcom, ktorí kritizovali Harabinovu svojvôľu a šikanózne disciplinárne stíhania. A keďže Sopoliga a jeho ZSS vás odporučili voliť, pričom jasnú dominanciu ste získali len v kraji, kde je Sopoliga doma, ste aspoň formálne súčasťou kliky, o ktorej som písal. Alebo sa mýlim?

Ale ja s týmto naozaj nemám nič. Viete, pán Čimo bol v Súdnej rade niekoľko rokov, sudcovia videli jeho prácu, nemôžete si myslieť, že to funguje tak, že sudcom niekto zdvihne palec a povie, koho voliť. Je to tajná voľba.

Na tom celom je zaujímavý ten nepomer, prečo v iných krajoch bolo hlasovanie vyrovnanejšie, ale v Košiciach bolo temer jednotné vo váš prospech.

Na Súdnej rade sa vždy riešia aj personálne veci, keď ide niekto na súd alebo sa prekladá, hlasovania sú verejné, videli, kto ako hlasoval.

Tým mierite na niečo konkrétne, čo Čimovi v Košiciach poškodilo?

Nie, to by boli len reči, ktoré by aj niekto o mne mohol šíriť. V Bratislave bola nízka volebná účasť, inak by som určite vyhrala s väčším náskokom, Trnava je chúlostivá, tu som prehrala, pretože predseda krajského súdu Jaček napísal agitačný e-mail na podporu Čima.

Stále popierate, že ste vyhrali v Košiciach vďaka Sopoligovi a jeho neformálnemu vplyvu?

Žiadala som e-mailom o podporu ako členka združenia, a komu inému som ho mala poslať než vedeniu ZSS? Na východe ma poznajú, chodili sme tam prednášať ako lektori, tamojší sudcovia vychádzali z toho, že som združenár, i keď som bola dosť pasívny člen, to asi rozhodlo. Neskromne si myslím, že som dosť obľúbený človek, sudcovia ma majú radi, vedia, že sa ich budem aj zastávať a nie som len kritik.

Lebo je to dobré byť kritický, ale aj sa treba sudcov zastávať. Protikandidát to mal ťažšie, už tam bol, mohli si povedať, skúsme niekoho nového. Aj do ZSS som vstúpila i preto, že som cítila, že nastal čas na moje väčšie angažovanie, chcem prispieť aj k tomu, aby sa pomery v ZSS menili. V roku 2020 sa budú totiž konať v združení voľby nového prezidenta, mali by sme začať novú éru.

V čom vidíte problém éry s pánom Sopoligom?

Osobne si ani nemyslím, že bude kandidovať. Nepáčili sa mi niektoré reakcie združenia v poslednom období, ktoré sa týkali Kočnerovej Threemy. Bolo potrebné zaujať tvrdšie stanovisko. Na druhej strane, sudca musí byť opatrný, bez príslušných informácií je ťažké zaujať rýchle a rázne stanovisko, ale určite by som sa usilovala najskôr preveriť, či sú mediálne informácie pravdivé, a potom konať.

Povedali ste, že vychádzate z toho, že pán Sopoliga už nebude kandidovať. Keby kandidoval, váš hlas by získal alebo nezískal?

Svoj hlas by som dala predstaviteľovi mladšej generácie.

Niektorí členovia Súdnej rady kritizovali aj súčasnú šéfku rady Lenku Praženkovú, ktorá spolu s Marcelou Kosovou po prevalení Kočnerovej Threemy ako členky novozriadenej komisie vôbec nebudili dojem, že majú v pláne ráznejšie konať. Ako ste vnímali ich postup?

Môžem to porovnávať len so sudcovskou radou Najvyššieho súdu, kde sme sa tým tiež zaoberali. Problém bol, že nemali vyšetrovací spis, neviem, kedy presne si ho vyžiadali...

... najskôr naznačovali, že riešenie je na orgánoch činných v trestnom konaní a že disciplinárne stíhanie sudcov by mohlo neskôr skomplikovať trestné stíhanie.

Myslím, že bolo potrebné vyžiadať si spis, pretože bez toho sa nedal zaujať vážny postoj. Už si nespomínam, či už na začiatku sformulovali túto požiadavku...

... s ráznejším postupom prišla až komisia Súdnej rady v novom zložení, bez Praženkovej a Kosovej.

Myslím, že vyšetrovacie orgány aj tak reagovali vo všeobecnej rovine, aj v sudcovskej rade čelíme podobnému problému, pretože my sme si nemohli žiadať informácie od vyšetrovateľov.

Ako na vás pôsobila účasť Praženkovej a Kosovej na zabíjačke advokátskej kancelárie IKRÉNYI & REHÁK, na ktorej sa zúčastnil kdekto vrátane v tom čase už obvineného Mariana Kočnera?

Pokiaľ obe menované sudkyne netušili, že tam bude táto kriminálne pochybná osoba, nemožno ich spájať s tou osobou.

Iste, no natíska sa skôr otázka, či je vhodné, aby sudcovia chodili na akcie tohto typu, mimochodom, práve na tejto zabíjačke bola pravdepodobnosť, že sa stretnú nielen s advokátmi, sudcami, ale aj klientmi tej kancelárie.

Ja osobne sa takýmto akciám vyhýbam, pretože vnímam takéto riziko. Ale, samozrejme, stretávam sa s advokátmi, mám spolužiakov aj mnohých priateľov medzi advokátmi, keby to bola akcia advokátskej komory, určite by som na ňu išla. Český Najvyšší správny súd definoval, že stretnutia sudcov s advokátmi, posedenia pri káve, víne, pri tenise, sú v poriadku.

Lenže v týchto prípadoch ide o organizované neformálne stretnutie s daným rámcom, čo v tomto prípade chýbalo.

Áno, súhlasím, na takejto akcii, akou bola zabíjačka, kam môže prísť ktokoľvek, sa sudca vystavuje riziku. Aj preto by som sa osobne takejto akcie bála, najlepšie je sa im vyhýbať. Len sa nemôžeme dostať do situácie, že akékoľvek stretávanie sa v rámci právnickej profesie by bolo tabu.

Prejdime k ďalšiemu dôvodu, pre ktorý som vás označil za súčasť väčšinovej sudcovskej kliky. V roku 2014 ste podporili kandidatúru nebohého Daniela Hudáka, ktorý za Harabinovej éry pôsobil v Súdnej rade aj na ministerstve spravodlivosti, podieľal sa na šikanóznych akciách proti nepohodlným sudcom, napríklad proti Stanislavovi Sojkovi z Michaloviec. Tieto informácie boli verejne známe, prečo ste podporili jeho kandidatúru?

Je tu istý systémový problém. Nech už ide o voľby do Súdnej rady alebo na predsedu Najvyššieho súdu, zákon je nastavený zle, pretože ak chce niekto kandidovať, musí ho niekto iný navrhnúť.

Ak sa chcete hájiť tým, že ste len chceli umožniť Hudákovi kandidatúru, tak to neplatí, jemu na kandidatúru stačil jeden podpis. Vy ste sa tam však podpísali ako desiatky sudcov Najvyššieho súdu.

Ale ja som sa len podpísala pod návrh jeho kandidatúry, ja som ho nevolila za predsedu Najvyššieho súdu, to bolo na Súdnej rade.

Prečo ste však aj vy podporili jeho kandidatúru?

Ktokoľvek by za mnou prišiel a poprosil ma ako kolegyňu o podpis pod kandidatúru, nemala by som s tým problém.

Keby za vami takto prišiel svojho času Štefan Harabin, aj jemu by ste to podpísali?

To asi nie.

Takže neplatí, že by ste kandidatúru podpísali kandidatúru každému, kto by vás o to požiadal, takže zrejme tiež chápete, že je to aj istá forma podpory.

Tu sa už bavíme o extrémnych prípadoch. Pán Hudák mal vtedy asi 50 podpisov od sudcov Najvyššieho súdu, aj od niektorých sudcov Združenia za otvorenú justíciu. Ja som tu bola vtedy na stáži pár mesiacov, brala som to tak, že je to kolega, má obrovskú podporu, kandidovať predsa môže.

Ak ste sa podpísali päťdesiati, už to nebolo umožnenie kandidatúry, ale manifestácia obrovskej podpory, v tom je vaša zodpovednosť.

Ale vidíte, nič to neovplyvnilo, ani nebol zvolený. Aj teraz, keď sme podpisovali kandidatúru doktorke Macejkovej, dostala v Súdnej rade len jeden hlas.

V roku 2014 ste podpísali kandidatúru Hudákovi, pred pár mesiacmi Ivette Macejkovej, čo si má o tom verejnosť myslieť?

Spravila som to z toho istého dôvodu. Podpísala by som kandidatúru každému, kto by ma požiadal.

Ono to však trochu ukazuje ten marazmus, do ktorého sa slovenská justícia už dávnejšie prepadla. Aký signál vysielate na verejnosť tým, že desiatky sudcov Najvyššieho súdu podpíšu kandidatúru Macejkovej, po všetkých jej škandáloch?

Ako som povedala, je tu systémový problém so zlým zákonom.

No na jej kandidatúru stačil jeden podpis, Macejková ich vyzbierala na Najvyššom súde preto taký veľký počet, lebo chcela pred Súdnou radou demonštrovať masívnosť svojej podpory.

Preto hovorím, že mám s tým zákonom problém, ja sama som pri kandidatúre do Súdnej rady nežiadala o podpis na Najvyššom súde od nikoho, pretože bolo pod moju úroveň chodiť za kolegami a žiadať ich oň. Bola som oslovená priamo stavovskými organizáciami, ktoré si to odhlasovali, zdalo sa mi to ok.

Ešte raz k pôvodnej otázke, Hudák aj Macejková niečo stelesňovali, chceli sa dostať na post predsedov Najvyššieho súdu a zrazu sa ukázalo, že sa môžu zaštítiť veľkou podporou sudcov. Nevypovedá to o mentálnom nastavení veľkej časti sudcov na Najvyššom súde, ktorí si v skutočnosti žiadnu zmenu pomerov neželajú?

Opakujem, nebrala som to ako podporu, ale ako umožnenie kandidatúry.

Ja len zopakujem, že na to stačil jeden podpis, nie 50 manifestačných podpisov.

Tu sa vytvoril taký zvyk, uznávam, že nie dobrý.

Teda vravíte, že ste to spravili z kolegiality.

Áno.

Nie je to falošná kolegialita?

Je, áno, je. Ale opakujem, ako sa aj ukázalo, na rozhodovanie Súdnej rady to nemalo žiaden vplyv.
 

Keby ste sa nestali členkou Súdnej rady a nemali sa podieľať na budúcich kľúčových personálnych rozhodnutiach, ani by sme sa o tom nebavili. Lenže ste členkou Súdnej rady, budete rozhodovať aj budúcom predsedovi Najvyššieho súdu, preto máme pochybnosti.

Ja vám rozumiem. Ako som povedala, v minulosti by som pokojne v rámci jedného kola podpísala kandidatúru aj viacerým kandidátom, keby ma o to požiadali, ale keď sa ma teraz takto pýtate, je možné, že na vašich výhradách niečo je. Verejnosť sa na to asi naozaj mohla pozerať ako na prejav podpory. Zákon o Súdnej rade by sa mal zmeniť, budem presadzovať, aby sa mohol prihlásiť ten, kto uzná za vhodné.

Je tu však i nemilosrdnejšia interpretácia: o tom, že pani Macejková sa po návrate z Ústavného na Najvyšší súd bude uchádzať o post predsedníčky, sa v kuloároch hovorilo celé mesiace, bola považovaná za pomerne horúcu kandidátku. Tí, ktorí ste jej kandidatúru koncom leta podpisovali, ste tak nerobili aj s vedomím, že ak zvíťazí, bude si na tie podpisy po zvolení pamätať?

S týmto som to určite nerobila.

Ani u nikoho iného to nehralo rolu?

Netuším. Ale pozrite sa, v akých priestoroch tu sedíme. Pani Macejková si počas pôsobenia na Ústavnom súde v Košiciach vydupala, aby tamojší sudcovia mohli pracovať v značne lepších podmienkach. Aj kolega Peter Paluda v rozhovore pre SME povedal, že z jeho pohľadu je dobrým manažérom, lebo to vedela zabezpečiť.

Spomínam si na výrok politika, myslím, že išlo o pána Fica, ktorý povedal, že sudca nemusí pracovať v pekných priestoroch, ide o status. S tým nesúhlasím, kultúra národa súvisí aj s prostredím, v ktorom sa hýbeme a pracujeme. Keby sme tu mali slušnejšie podmienky, som presvedčená, že aj my sudcovia by sme sa voči sebe správali slušnejšie, aj navonok by to pôsobilo inak. Keby to tu lepšie vyzeralo, viac by nás tu bavilo spolu komunikovať a tráviť dlhší čas, sám vidíte, aké je to tu nehostinné.

Prípad Macejkovej na Ústavnom súde však váš optimizmus vyvracia: hoci mali tamojší sudcovia oveľa lepšie priestorové aj technické vybavenie, kultúra vzťahov bola zatiaľ v histórii ponovembrových zostáv Ústavneho súdu za Macejkovej najbiednejšia, k čomu veľmi prispieval aj prístup predsedníčky k niektorým sudcom. Stačí si napríklad spomenúť na útok Macejkovej na sudcu Ladislava Orosza...

To neviem, s ústavnými sudcami som sa o ich vzťahoch nerozprávala.

Sledovali ste však jej verejné vyjadrenia, opýtam sa preto priamo: Necítili ste hanbu, že práve pani Macejková je predsedníčkou Ústavného súdu?

Nie je korektné takto rozprávať, nie je mojím štýlom, aby som volila takéto slová, viem, že niektorí kolegovia to robia, ja sa k tomu nebudem pridávať.

Môžete sa vyjadriť so všetkou zdržanlivosťou.

Bola to predsedníčka Ústavného súdu.

 Aj Štefan Harabin bol ešte pomerne nedávno predsedom Najvyššieho súdu.

Áno, ale keby ste chceli, aby sme sa sudcovia vyjadrovali na požiadanie o iných sudcoch, neviem, kam by sme dospeli. V Českej republike majú tiež predstaviteľov súdnej moci, akých majú, napriek tomu tam nevidíte takéto vyjadrenia, aké sú u nás zvykom. Myslím, že sa zhodneme, že post predsedu Ústavného súdu je politickou funkciou...

 ... v tom zmysle, že ústavných sudcov volia poslanci a predsedu menuje prezident, to platí, ale vyžaduje si to isté odborné aj morálne predpoklady.

Ale ja nemám žiaden vplyv na pozíciu predsedu Ústavného súdu, rovnako som dosiaľ nemala žiaden vplyv na posty predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu, to sa mení až teraz, keď sedím v Súdnej rade.

Len preto musíte rozumieť naším pochybnostiam o tom, ako budete s novo nadobudnutým vplyvom v Súdnej rade narábať, keď ste podpísali kandidatúru Ivetty Macejkovej a aj teraz ste vlastne priznali, že by ste jej príchod uvítali, kvôli zlepšeniu technicko-materiálneho zabezpečenia.

Samozrejme, že pri voľbe predsedu Najvyššieho súdu by som zvažovala viaceré kritériá, mal by to byť uznávaný odborník, ovládať cudzie jazyky...

 ... už len tieto kritériá Ivetta Macejková celkom nespĺňala.

To ja neviem, ani neviem, či bude v ďalšom kole kandidovať, tú možnosť má. 

Z tých, ktorí dosiaľ kandidovali na post predsedu Najvyššieho súdu, by ste si koho najviac želali na tomto poste?

Poviem otvorene, pána Šikutu. Jeho som aj osobne oslovila, je mi ľúto, že teraz v druhom kole nebol zvolený. Pokiaľ by ani v treťom kole nebol zvolený žiaden kandidát, vo štvrtom kole by som Jána Šikutu ako členka Súdnej rady sama navrhla (v treťom kole nemôžu neúspešní kandidáti z druhého kola kandidovať, o zvolenie sa môžu znovu uchádzať až vo štvrtom kole – pozn. red.).

Prečo Šikuta podľa vás neprešiel?

Sama som prekvapená, z môjho pohľadu spĺňal všetky predpoklady, pôsobil dlhé roky v zahraničí, má iný pohľad aj nadhľad, nebol tu počas tých inkriminovaných rokov, ktoré rozdeľovali sudcov, ovláda cudzie jazyky, má prednáškovú činnosť, z môjho pohľadu ideálny kandidát.

V zákulisí sa šíri chýr, že kľúčová časť členov Súdnej rady mu naposledy nedala hlas preto, že sa počíta s opätovným nastúpením Jany Bajánkovej v treťom kole, ktorá v tom prvom neprešla o jeden hlas a tentoraz by to mohlo vyjsť.

Ale viete, to sú len také reči.

Aj vy ste ich zachytili?

Všeličo sa hovorí, nielen o pani Bajánkovej, tiež sa hovorí, že pôjde zostava z prvého kola (vtedy kandidovali Macejková, Bajánková, Mesiarkinová – pozn. red.), preto vravím, že najlepšie by bolo zmeniť pravidlá prihlasovania, aby mohol ísť každý sám za seba.

Zároveň si myslím, že by sa mohlo upustiť aj od toho, aby musel víťazný kandidát dosiahnuť vždy aspoň desať hlasov z 18 členov Súdnej rady. Teraz napríklad k úspechu pána Šikutu chýbali dva hlasy, no chýbali aj dvaja členovia rady z celkového počtu, potrebné kvórum by sa malo rátať nie zo všetkých členov, ale všetkých prítomných.
 

V ďalšom kole nemôže kandidovať Šikuta, ale môže napríklad Jana Bajánková, zvážite jej podporu?

Keďže som už členkou rady, nebolo by vhodné, keby som teraz verejne špekulovala. Pána Šikutu som pomenovala otvorene, lebo som ho pripravená sama navrhnúť v prípade štvrtého kola.

Ako vnímate pani Bajánkovú? Je sudkyňou Najvyššieho súdu, bola predsedníčkou Súdnej rady.

Keď som prišla na Najvyšší súd, už bola v Súdnej rade, pred zhruba dvomi rokmi sa sem vrátila, je v inom kolégiu, takže ju až tak nepoznám.

No má už nejakú povesť aj niečo za sebou.

Ako odborníčka má určite dobrú povesť, na súd v Trnave nám chodili prednášať aj s Danielou Švecovou, vnímali sme ich ako dvojičky.

Nehovorme len o odbornosti.

Ak narážate na morálny kredit, je tu jeden generačný problém. Sudcovia, ktorí majú dnes okolo šesťdesiatky, boli konfrontovaní s osobou Štefana Harabina. Mne sa teraz o tom ľahko hovorí, nebola som však v tom čase na Najvyššom súde. V minulých voľbách zvíťazila Daniela Švecová, tú vtedy navrhoval dokonca aj Dušan Čimo, hoci to určite nebola jeho topkandidátka, išlo o kompromis.

Pred piatimi rokmi, keď išlo o odstavenie Štefana Harabina, sa stali nositeľkami kompromisného riešenia práve Švecová aj Bajánková, hoci boli súčasťou Harabinovho obdobia...

... presne tak, človek musí robiť kompromisy.

Lenže takéto kompromisy sa uzatvárali v roku 2014, nemyslíte si, že teraz po dvojnásobnej vražde a po tom, čo všetko sa vyvalilo o justícii z Kočnerovej Threemy sa doba posunula?

Ja len pripomeniem, viete, aj Hudák sa vymedzil voči Harabinovi.

V posledných mesiacoch Harabinovho pôsobenia sa už proti nemu vymedzoval kdekto, aj zo Sopoligu bol napokon Harabinov kritik, teraz už na súdoch nenájdete žiadneho harabinovca.

To máte pravdu.

Vnímate teda, že nároky by mali byť dnes vyššie než pred piatimi rokmi?

Samozrejme. Ak sme sa bavili o generácii starších, sem patrí aj doktor Šikuta, ale tým, že bol dvanásť rokov v Štrasburgu, bol od týchto vecí oslobodený, okrem toho je to múdry človek, aj preto by som ho podporila.

My tu však vôbec trpíme nedostatkom osobností. Z mladšej generácie sme tu na Najvyššom súde asi len šiesti sudcovia, ktorí máme pred päťdesiatkou. Je tu veľmi málo sudcov, o ktorých by sme mohli povedať, že sú prijateľní naprieč spektrom, stoja nad jednotlivými tábormi a sú osvietení.

Do 8. januára sa uzatvárajú kandidatúry, ja sama sa budem snažiť hovoriť s niektorými ľuďmi z Najvyššieho súdu. Napríklad vhodnou kandidátkou by sa mi zdala doktorka Moravčíková, ale neviem, či by do toho išla. Aj mňa sa ľudia pýtali, či by som kandidovala, ja som jasne povedala, že sa chcem venovať Súdnej rade, ktorá nemala dosiaľ najlepšiu povesť, čo ma dosť mrzí.

Bola tá nedobrá povesť zaslúžená?

Nesedela som v nej.

Na to, aby ste niektoré veci vedeli posúdiť, stačí aj pozorovanie zvonka.

To je veľmi ťažké. (Ticho.) Nechcem nikoho uraziť, poviem to inak. Začínam v Súdnej rade, budem sa snažiť, je tam istá platforma, ktorá sa mojím vstupom rozrastie, je tam zopár veľmi rozumných aj múdrych ľudí. Môžeme sa dohodnúť, že mi dáte čas a potom sa opäť stretneme a pokojne mi vystavte účtovanie. V treťom kole bude verejná voľba, každý bude vidieť, ako budem hlasovať, a potom sa môžeme stretnúť a zhodnotiť to.

No ja nie som predseda vašej skúšobnej komisie.

(Smiech.) Preto som zareagovala citlivo na názory, ktoré ste formulovali voči mojej osobe. Lepšie bude, keď ma podrobíte vecnej kritike až za niečo, čo v Súdnej rade urobím alebo neurobím.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo