V akej rodine ste vyrastali?

Nebola to typicky slovenská rodina. Otec bol učiteľ a mama, kým bola slobodná, pracovala ako úradníčka. Ale keď som sa narodila, už bola invalidná dôchodkyňa. Vyrastala som v Spišskej Novej Vsi. Naša rodina bola veriaca, mama mala takú tradične slovenskú zbožnú vieru. Otec, ktorý vyštudoval v zahraničí – bol absolvent londýnskej univerzity –, bol trošku racionálnejší typ, ale veľmi sa nám venoval. Mala som krásne detstvo.

Kedy ste začali pociťovať, že spoločenská situácia veriacim nepraje?

Bezproblémové obdobie sa skončilo, keď som mala deväť, to bolo v roku 1958. Viacero vecí ma poznačilo, napríklad som každý večer mala veľkú úzkosť, keď otec nebol doma. Nikdy som nezaspala skôr, ako vrzla bránička do záhrady. Tvárila som sa, že spím, mama sa modlila ruženec a vyčkávala otca. Až po rokoch som sa dozvedela, že jeden večer otec naozaj neprišiel domov. Celú noc si ho nechala u seba Štátna bezpečnosť.

Čo od neho chceli?

Môj otec bol profesor matematiky a angličtiny na SVŠ (to je niečo ako dnešné gymnázium) a študenti ho mali veľmi radi. ŠtB vedela, že je obľúbený učiteľ a navyše veriaci, a chcela ho získať pre spoluprácu. Ako agenta, ktorý bude donášať. Sľubovala mu, že za to bude môcť chodiť do kostola.

Ako odpovedal otec?

Odmietol. Ale až keď som bola prváčka na vysokej škole, mi otec v dôvernom rozhovore porozprával, ako sa mu vyhrážali, že nielenže príde o prácu, ale zničia mu aj deti. Veta, ktorú mi vtedy povedal, patrí medzi moje najsilnejšie spomienky: „Mali sme vás s mamou veľmi radi, ale Boha sme mali radšej.“

Ako dieťa ste tomu nemohli rozumieť.

Nie. Doma nám jednoducho povedali, že chodíme do kostola, a preto otec musí prestať učiť. Bol vtedy veľmi zničený. Na fotke vyzerá určite staršie, ako keď mal neskôr 70 alebo 80 rokov.

Dnes ho viem pochopiť. Človek, ktorý celý život učil, sa zrazu musí preorientovať, aby uživil rodinu. No aj vtedy bolo veľa dobrých ľudí. V čase, keď otec nebol schopný nájsť si prácu a dostal vredy, mu pomohli lekári. Podpísali mu čiastočnú invaliditu, takže sme nezostali úplne bez príjmu. Jeden z týchto lekárov bol manžel židovky, ktorá prežila koncentrák. My sme sa s ich rodinou poznali a stretávali sa.

Poznačilo vás nejako nábožensky zmiešané prostredie?

Spišská Nová Ves bola tolerantné mesto a aj ja som vyrastala v nábožensky prajnej atmosfére. V našej rodine sme sa v 50. rokoch modlili úplne rovnako, keď zatkli katolíckeho kaplána, ako keď zatkli evanjelického pastora. Takisto sme sa tešili a ďakovali, keď sa dostali na slobodu.

Kde sa nakoniec zamestnal váš otec?

Našiel si prácu v železorudných baniach ako knihovník. Neskôr so smiechom spomínal, že eštebáci vraj strašne vynadali kádrovákovi, že „to ste mohli rovno zobrať biskupa Vojtaššáka“. Otec v železorudných baniach prežil 10 rokov, najprv ako knihovník, potom na vedecko-technických informáciách a veľa pracoval aj ako tlmočník.

Vnímali ste ako dieťa spoločenskú neistotu?

Pre mojich rodičov bol otcov odchod zo školstva náročná situácia. Mali sme okruh známych, prevažne to boli učitelia – kolegovia môjho otca. Vyžadovalo sa od nich, aby boli vyrovnaní s náboženstvom. Spočiatku sa povzbudzovali, že vydržia pri známke „päť“, čo znamenalo „nevyrovnaný s náboženstvom“, no okrem môjho otca a ešte jedného jeho kolegu, ktorý povedal „do kostola chodím a chodiť budem“ a zo školy odišiel, si napokon všetci tie známky znižovali.

Jeden z otcových bývalých kolegov, s ktorým sme sa naďalej priatelili a ktorý ustúpil zo svojej zásadovosti, nám raz suploval v škole – už sme boli asi ôsmaci či deviataci – a propagoval ateizmus, hovoril protináboženské veci. Hľadela som naňho a v duchu som si hovorila: „Prečo to hovoríte, veď ja viem, že vy ste veriaci...“ On sa nedokázal ani raz na mňa pozrieť. Vtedy ma tak premklo, aké musí byť hrozné pre týchto ľudí žiť dvojtvárne.

Spoločenskú situáciu som vnímala ako samozrejmosť, akurát som nesnívala o tom, čím budem. Zdieľať

Nadávali občas rodičia pred vami na ťažkú situáciu?

Nikdy. S bratom sme boli vychovávaní vo vedomí, že sa nedostaneme na žiadnu školu alebo aspoň nie na nejakú lepšiu. Ale rodičia nám to podávali pozitívne. Občas utrúsili – nie je dôležitý papier, diplom, dôležité sú vedomosti, učiť sa môžete aj sami a čo viete, to vám nikto nevezme. Nikdy sa nenadávalo ani na politiku, ani na stranu, ani na okolnosti. Práve naopak, raz v pekné nedeľné predpoludnie sme boli s mamou na prechádzke a ona nám povedala, aké je krásne, že sme zdraví, máme sa radi a aké by to bolo od nás nepekné, keby sme boli za to Pánu Bohu nevďační a zradili ho. V takomto nastavení som spoločenskú situáciu vnímala ako samozrejmosť, akurát som nesnívala o tom, čím budem. Niekde sa zamestnám, nerobila som si z toho ťažkú hlavu.

Boli ste pionierkou?

Áno, neskôr som sa mala stať aj členkou ČSM (Československý sväz mládeže, pozn. red.). V ôsmom ročníku vstupovali do ČSM tí najlepší žiaci, mala som k nim patriť, ale raz prišla na nejakú vyučovaciu hodinu zastupovať cudzia učiteľka, ktorá to využila na protináboženskú propagandu. Vysmievala sa z náboženstva. Chvíľu som počúvala, potom som nevydržala a pri jednej nesprávnej biblickej citácii som jej začala oponovať.

Pamätáte sa, o čo presne šlo?

Áno, na to nikdy nezabudnem. Vysmievala sa, ako môžu ľudia veriť takej blbosti, že pochádzame z Adama a Evy, keď oni mali len dvoch synov, Kaina a Ábela, a jeden zabil druhého. Tak som sa prihlásila: „Ale tam je napísané, že potom mali veľa synov a dcér!“ Dostala som sa do centra pozornosti a keď som o pár dní prišla do školy, tí najlepší z triedy tam stáli v modrých košeliach a ja som o ničom nevedela. Nemrzelo ma to, len som sa bála, čo na to povie otec.

On chcel, aby ste vstúpili do ČSM?

Áno. Disidentsky sme boli vychovávaní len tým, že sme vedeli, že nemôžeme od nikoho nič čakať, že sa musíme spoľahnúť len na svoje sily a na Pána Boha alebo na dobrých ľudí, ale inak sme išli v bežnom prúde. Otec zistil, prečo ma neprijali do ČSM medzi prvými. No nevynadal mi. Len dôrazne vysvetlil, že nemám nikdy svoju vieru zaprieť, ale nech zbytočne nič sama od seba nerozprávam. Bola to múdra rada, lebo vďaka tomuto prístupu som potom za normalizácie dokázala existovať aj na škole. Nepovedala som nikdy nič proti svojmu svedomiu, ale zároveň som nehovorila všetko. Bol to spôsob, ako prežiť.

Ako ste sa dostali na konzervatórium?

Vďaka zlému kádrovému posudku (úsmev). Zvyknem hovorievať, že na strednú školu som sa dostala vďaka komunistickej strane. Chodila som do hudobnej školy, hrala som rada, ale prijímačky dopadli neslávne. Z klavíra, z hlavného predmetu, som mala 6 bodov z 25. V tom čase som to však nevedela. Dostala som sa do skupiny, ktorú vtedajší riaditeľ Teodor Hirner zavolal na pohovor. Prišla som tam aj s mamou. Vysvetlil nám, že na klavír nemám, ale mám predpoklady študovať hudbu, tak že či by som nešla na nejaký iný, dychový nástroj. S tým mama nesúhlasila, povedala, že keď nie klavír, tak nič. Potom ma riaditeľ preskúšal z nejakého komplikovaného rytmu, ktorý som mala zachytiť. Napokon sa rozosmial a povedal, že príde oznámenie. No a oznámenie prišlo, že som prijatá. Moja neskoršia profesorka mi hovorila, že boli vydesení, koho im to tam poslali. No riaditeľ sa mi venoval, podporoval ma a potom po vysokej škole ma dokonca prijal do zamestnania.

Ako je to možné?

Čo sa vlastne stalo, som sa dozvedela až ako pracujúca na konzervatóriu. Zo Spišskej Novej Vsi vraj riaditeľovi v čase mojich prijímačiek telefonovali z okresného výboru Strany, že ma nesmie prijať. Lebo môj otec je to a to. Nevedeli, že on síce bol straník, ale vychovávaný u saleziánov a straníkom bol iba preto, aby mohol robiť, čo chce. Využíval to, že bol aktívny účastník Povstania, tak šiel svojou cestou. Po tom telefonáte z okresného výboru sa vraj naštval a rozhodol sa, že ma just prijme.

Takže keby nebola tá intervencia, tak ja sa na konzervatórium nedostanem. To je fakt, na ktorom sa ukazuje, ako Boh dokáže aj zlé veci a zlé úmysly obrátiť na dobré.

Netrápili ste sa počas štúdia, keďže ste naň vlastne neboli pripravená?

Dlh som dobiehala dva roky a v treťom-štvrtom ročníku som už bola špička školy. Profesorka mi dokonca navrhla, aby som šla na vysokú skôr, už po maturite. To bol rok 1968 a straníci vedeli, že je teraz voľnejšie obdobie, no tušili, že dlho nepotrvá. A tak mali tendenciu všetkých nadaných žiakov čím skôr poslať ďalej, kým sa to znova neuzavrie.

Foto: Andrej Lojan

Prejavilo sa uvoľnenie konca 60. rokov aj na vysokej škole?

Áno. Ja som sa hlásila na vysokú školu do Brna, kde ma nasmerovala moja profesorka. Demokratizačný vývoj išiel pomaličky. V škole sme mali napríklad skriptá, ktoré napísal „marxistický hudobný vedec“, a úplne v nich chýbal velikán hudby Johannes Brahms, pretože nebol podľa neho pokrokový. Ale na prelome rokov 1967/68 nám už profesorka slovenčiny dodiktovávala napríklad katolícku modernu, zakázaných spisovateľov, ktorí boli uznávaní za prvého slovenského štátu, takisto učitelia dobiehali zakázaných skladateľov na dejinách hudby.

Šesťdesiaty ôsmy rok bol taký nádych. Prvá študentská omša bola v Košiciach 1. mája. To bolo niečo úžasné. V Spišskej Novej Vsi na mládežnícke omše chodili kňazi, ktorých pustili z väzenia, a hovorili o tom.

Ako si spomínate na august 1968?

V auguste 1968 som bola s bratom v Anglicku. Bývala som v rodine hudobníkov, ktorí sa veľmi čudovali, že nepoznám žiadnych iných skladateľov, iba zo sovietskeho bloku. Vtedy som si zrazu uvedomila, že mám ohraničený obzor.

Deň pred naším odchodom z Anglicka sme sa dozvedeli, čo sa doma stalo. Večer sme šli na sv. omšu a bolo vidieť, ako sa o nás kňaz, s ktorým sme sa tam na začiatku pobytu spoznali, obával. Bola to dojemná situácia. Po omši okamžite za nami prišiel. Povedal nám, aby sme sa nebáli, že nič zlé sa nestane, len to bude také ako predtým. Samozrejme, vo mne sa všetko búrilo. Tá prvotná nenávisť a zlosť potrebovala dlhšie spracovanie, ale za jednu vec počas tohto pobytu v Anglicku som vďačná.

Že ste sa tam vôbec dostali, nie?

V týchto voľnejších rokoch to nebol až taký problém. Ide o niečo iné. My sme sa s bratom zrazu ocitli vo veľmi zlej situácii. Mali sme spiatočnú letenku a letiská boli uzavreté. Síce na našom veľvyslanectve automaticky predlžovali víza, ale ako sa dostaneme domov, sme nevedeli. A ja som sa zrazu prvýkrát v živote ocitla v situácii, že som bola odkázaná na milosť a nemilosť cudzích ľudí. To je skúsenosť, za ktorú som vďačná. Pretože vtedy som sa prvýkrát modlila uvedomele otčenáš (smiech).

Na ére socializmu bolo najhoršie presne to, že sa vytvárala schizofrénia. Zdieľať

Vráťme sa späť k štúdiu. Vy ste potom vyštudovali VŠMU.

Po prvom ročníku v Brne som prestúpila do Bratislavy. Bolo to želanie mojej mamy. Na konci 60. rokov sme mali ešte filozofiu, ale potom už aj vedecký komunizmus. Na skúšku sme dostali 50 otázok. Veľmi rýchlo sme prišli na to, že pri každej z nich stačí rozprávať o vedúcej úlohe proletariátu. A tak ja na skúške krásne vysvetľujem, aká je vedúca úloha proletariátu, a zrazu dostanem od skúšajúcej otázku: A váš osobný názor? V tej chvíli mi napadlo podobenstvo o boháčovi a Lazárovi, začala som vykladať, ako majetok zatvrdzuje, že skutočne slobodný je len ten, kto nič nemá... Krásne som jej rozanalyzovala evanjeliové podobenstvo, teda nie celé, len tú jeho prvú časť, a súdružka bola vrcholne spokojná. Celé to bolo iba také hranie „akože“, tvárenie sa.

Takéto konanie ľudí muselo nutne viesť k duchovnej rozpoltenosti. Cítili ste to aj vy tak?

Áno, myslím, že na ére socializmu bolo najhoršie presne to, že sa vytvárala schizofrénia. Človek iné myslel, iné hovoril a iné robil. A tá dvojtvárnosť v nás zostala. Môj otec nám často vysvetľoval, že aj my sme poznačení komunistickým myslením. A potom sa smial, že máme doma počas normalizácie viac náboženskej literatúry než v slobodných krajinách. Ale to už bolo vďaka pašovaniu, samizdatom a podobným veciam. Takže prístup k vedomostiam sme mali, ale boli sme poznačení tou dvojtvárnosťou.

Kedy ste sa dostali do kontaktu s tajnou cirkvou?

Ešte po maturite v roku 1968. Na Veľkú noc môj brat prišiel domov a bol zrazu zmenený, rozjarený, šťastný, pokojný, prosto iný. Nakoniec z neho ako z chlpatej deky vyšlo, že bol na duchovných cvičeniach. No a keďže čo mal on, to som chcela mať aj ja, tak som sa na neho obrátila, či nevybaví niečo aj mne. O nejaký čas mi povedal, že ak si nájdem dve-tri kamarátky, tak môžeme prísť. Bolo to fantasticky konšpiračné, pretože som vedela len železničnú stanicu, kde máme vystúpiť, že tam bude čakať nejaké auto. Naozaj tam bol akýsi šofér, ktorý nás odviezol na duchovné cvičenia.

Ocitla som sa na Jame, kde žil ako samostatne hospodáriaci roľník jezuitský kňaz páter Jozef Porubčan. On sám sa smial, že je samostatne hospodáriaci rehoľník. A dával ľuďom duchovné cvičenia. Jama bola samota, vedľa rodičovského domu mal postavenú chatku, jeho mama nám varila, on si chodil na roličku, mal psy a popri tom dával prednášky, rozhovory, spoveď. Boli to tri dni, ktoré mi zmenili život.

Ako podzemná cirkev fungovala?

Dnes si ľudia vedia asi ťažko predstaviť, ako obetavo mnohí ľudia vtedy žili. Napríklad sme veľmi často prichádzali do Bratislavy k jednej rodine – obyčajnej rodine s deťmi. Keď páter Porubčan prišiel, tí rodičia boli ochotní mať tam deň a noc cudzích ľudí. Pretože na spoveď sa čakalo aj do druhej-tretej v noci. Bolo to od nich neuveriteľne veľkorysé.

Počas vysokej školy som začala udržiavať kontakty s Vladom Juklom. Hneď ako som prišla do Bratislavy, ma pozoznamoval s veriacimi hudobníkmi. Otec biskup – potom neskorší kardinál – Korec robieval duchovné obnovy alebo duchovné cvičenia pre študentov, dokonca aj v našom byte, kde sme bývali spolu s bratom.

Vedeli ste teda, že sú to tajní kňazi?

Vtedy už áno, pretože sa to prevalilo v šesťdesiatom ôsmom.

Foto: Andrej Lojan

Doteraz sme sa bavili len o klavíri. Ako ste sa však dostali k čembalu?

Vďaka mojej zásadovej učiteľke. Keď zamestnanci museli podpísať, že súhlasia, že bratské armády nás oslobodili, moja profesorka to odmietla. Síce ju nevyhodili z vysokej školy, ale nemohla hrať, nahrávať a vylúčili ju zo zväzu skladateľov. V podobnej situácii sa ocitla aj iná vynikajúca umelkyňa na AMU, čembalistka, pani Zuzana Ružičková. No a keďže ľudia sú vynaliezaví, tak tejto čembalistke ponúkla, však príď učiť k nám. A mňa ukecala, aby som sa prihlásila na čembalo, aby mala úväzok, kým sa veci neupravia v Prahe.

Takže vyhadzovy sa dali riešiť takýmito personálnymi výmenami?

Napríklad skladateľa Juraja Hatríka, s ktorým som mala cvičenia z estetiky, vyhodili z tých istých dôvodov: politicky nespoľahlivý. Potom sa zamestnal ako úradník, dosť tým trpel, ale zase robil, čo mohol – propagoval súčasnú slovenskú hudbu. A keďže ho na Slovensku nebolo dovolené hrať, tak ho hrali v Čechách. Podobne to bolo s hudobníkmi, ktorých nesmeli hrať v Čechách. Namiesto Hatríka ale škola potrebovala nejakú inú silu. A keďže práve vtedy vyhodili z techniky matematika, skladateľa a klaviristu Mira Bázlika z tých istých dôvodov, tak ho prijala VŠMU. Bol fantastický pedagóg. Len si pamätám, ako sa ospravedlňoval, že prišiel učiť za toho kolegu. Cítil sa trápne.

Nemali ste v období normalizácie morálnu dilemu, či ísť alebo nejsť učiť?

Nuž vtedy už bola naozaj tvrdá normalizácia. Boli ľudia, ktorí mi otvorene hovorili: ísť učiť v takejto situácii znamená kolaborovať s režimom. Znamená to podpísať pedagogický sľub, že budem vychovávať v duchu marxizmu-leninizmu, a teda veriaci človek by učiť teraz nemal. Ale Vlado Jukl mi povedal, že keď všetci budú takto rozmýšľať, kto bude učiť naše deti? Iba ateisti alebo ľudia, ktorí nemajú zmysel pre kresťanskú morálku. Doteraz si pamätám, ako ma uistil, že keď sa presadím ako dobrá profesorka, tak ma nechajú učiť.

Aj keď nepodpíšete?

Podpísať bola podmienka. Riešila som to sama so sebou, rozprávala som sa s kňazmi a došli sme k dohode. Že to podpíšem, ale s výhradou, ktorú nemusím vysloviť nahlas: budem vyučovať v duchu marxizmu-leninizmu okrem časti, ktorá sa týka ateizmu. Takže som súhlasila, že nebudem robiť konšpirácie ani vzdorovať, ale len v oblasti, ktorá sa netýka náboženstva.

Povedala som si: počkaj, ale keď budeš žiť v takomto strachu, tak skončíš na psychiatrii. Zdieľať

Stačilo to na vnútorné uspokojenie?

Okrem toho mi kňazi odporúčali, aby som si stanovila hranicu.

Tak ste sa ocitli na konzervatóriu v Košiciach ako učiteľka. Zároveň ste sa angažovali v tajnej cirkvi. Nikto sa vás nikdy na nič nepýtal?

Bála som sa, kedy sa ma spýtajú, či som veriaca a či chodím do kostola. Na omšu som išla len ráno na šiestu a pekne ďaleko. Až jedného dňa poobede, bol ešte september, teda dosť skoro, som šla po dnešnej ulici Milosrdenstva okolo južnej fary, okolo kostola. Rozmýšľala som, či vojsť. V mysli sa mi vybavila spomienka na pátra Porubčana, ktorý vždy hovoril, že predsa nie je možné ísť okolo kostola a nenavštíviť milovaného Ježiša. A teraz môj vnútorný boj: Nemôžem, je deň, niekto ma môže uvidieť. – Počkaj, ale keď budeš žiť v takomto strachu, tak skončíš na psychiatrii. Chceš ísť teraz do kostola alebo nechceš ísť do kostola? – Chcem. – Tak potom nevymýšľaj.

Šla som, zrazu prekvapenie: bol to Kostol Kráľovnej pokoja. V predsieni pri dverách som rozmýšľala nad tým, čoho sa vlastne bojím. A uvedomila som si, že sa bojím seba. Že v slabej chvíli zapriem. Rozhodla som sa: v poriadku, tak sa budem modliť za to, aby som nezaprela vieru. Denne.

Fakt je ten, že môj strach zmizol a nikdy viac sa nevrátil.

Urobiť rozhodnutie je vraj najlepší spôsob, ako nájsť vnútorný pokoj.

Áno a ja som ho urobila: Nechcem nikdy povedať ani urobiť nič proti svojmu svedomiu a o to, aby som neurobila nejakú habaďúru, sa už, Pane Bože, postaraj ty, lebo ja som na to príliš slabá. My sa na seba nemôžeme spoliehať – to je tiež jedno veľmi užitočné zistenie. Lepšie je spoliehať sa na niekoho mocnejšieho a múdrejšieho.

Napriek tomu ste sa zrejme ako učiteľka nevyhli nepríjemným situáciám.

Samozrejme, že nie, ale o dianí v socialistickej škole za normalizácie by sa dal napísať román. Boli žiaci, ktorí sa tiež nebáli, ako sme sa my kedysi nebáli, účinkovali v kadejakých kapelách. Raz ma pozvali na primície a ja blbec som išla. Akurát som pre istotu neorganovala v kostole – to by bolo už príliš provokačné.

Do kostola som chodila na Juh. Františkánskemu kostolu hneď v susedstve školy a aj dómu som sa vyhýbala. Mala som kolegu, ktorý očividne donášal, a zistila som, že nedokážem z domu vyjsť tak, aby som sa nedostala do jeho zorného poľa. Tak som hovorila, že sa chodím ráno prejsť. Asi mi neveril (smiech).

Ale Pán Boh niekedy zasahuje takým spôsobom, že je to až neuveriteľné.

Vydávala sa mi žiačka, bola som triedna. No a vydávala sa na dedine s veľkou slávou, samozrejme, v kostole a s mládežníckymi kapelami. Pochopiteľne, na školu prišlo udanie. No ja som jej mala teraz k maturite napísať hodnotenie. Hodnotenia sme robili tak, že sme ich napísané položili na stôl komisii. Na maturite vždy sedel aj úradník z krajského úradu, ten si ich potom pozrel. No tentoraz mi riaditeľ povedal, že chce tie posudky vidieť dopredu. Bolo mi jasné, čo sa deje. V žiadnom prípade som nechcela napísať, že mala svadbu v kostole, lebo ten papier by s ňou išiel a znemožnil by jej budúcnosť.

To neviete chodiť do kostola inde? Aj druhí to tak robia! Zdieľať

Nemali ste na to už nejakú šablónu?

Áno, bežne som obmieňala vetu, že „má správny svetonázor“ alebo „prejavuje správne politické názory“. Lenže tu som to napísať nemohla, to by mi riaditeľ vrátil. Resp. by mi to otrepal o hlavu ten chlap z kraja, ktorý to tiež určite všetko vedel. Po veľkom rozmýšľaní som sa napokon rozhodla ten bod vynechať. Jednoducho som nenapísala nič. Súdruh riaditeľ si posudok prečítal, vrátil mi ho a nič nepovedal. Bola to hra. Prešlo to.

A priamo sa vás nikdy nikto nespýtal, či chodíte do kostola?

Ale áno. Raz sčista-jasna sa ma riaditeľ  opýtal: Chodíte do kostola? V tom momente som to nečakala. Zalapala som po dychu a vyhŕkla, že občas. Začal revať, sčervenel, kričal, čo si to dovoľujete, neviete, že vás môžem na hodinu vyhodiť?! Fakt je ten, že som bola absolútne pokojná. Neviem, ako dlho tam vrieskal, no nakoniec stíšil hlas a povedal: Ešte sa vás spýtam. Veriaci učitelia sme potom dostali listy s otázkami, na ktoré sme mali reagovať: Chodíte do kostola? Vedia vaši žiaci, že chodíte do kostola? Ste nábožensky veriaci? My sme dali hlavy pekne dokopy, radili sme sa s právnikmi, s kňazmi, s kadekým.

Čo ste teda urobili?

Poslúchli sme radu jedného tajného kňaza-jezuitu, aby sme písomne všetci naraz odpovedali a poslali to riaditeľovi poštou doporučene. Tie odpovede musia byť vyhýbavé, ani áno, ani nie, nech si vyberie. Moja odpoveď teda znela: „Vaše otázky sa ma nijako netýkajú.“ Takéto formulácie sme vybásnili všetci. Riaditeľ vraj zúril. No s jednou veriacou kolegyňou sme si vtedy povedali, že svoju kožu nedáme tak ľahko. Vedeli sme, že jediná chyba a letíme. Vtedy som sa naučila chodiť do práce načas, dodržiavať všetky hodiny, plniť všetky príkazy. A zostalo mi to aj potom, čo je dobre. Dokonca som brala aj suplovanie v šibeničných termínoch. Keď týždeň pred súťažou vypadla korepetítorka a ja som to vzala za ňu, vtedy som, myslím, hrala 13 hodín denne.

Ako Mozart...

Nie, Mozart toľko nehral (smiech). No a ešte dodám bodku za príbehom. O pár dní neskôr som stretla riaditeľa kdesi v meste, boli sme sami. Pozdravila som sa a on mi hovorí: „To neviete chodiť do kostola inde? Aj druhí to tak robia.“ Tak som povedala: „Súdruh riaditeľ, ďakujem za dobrú radu.“ Prečo by som cestovala, keď môžem chodiť v Košiciach, no nie? (Úsmev.)

Foto: Andrej Lojan

Ako je možné, že vás nikdy nevypočúvala ŠtB?

Neviem, ale naozaj som nebola predvolaná. Mala som napríklad kolegu, ktorý bol ich spolupracovník, taký, čo hral na dve strany. Bolo to už v 80. rokoch, keď som učila deti po rodinách náboženstvo. Ten ma raz odchytil a keď nás nikto nepočul, povedal mi: „Maja, zas sa na teba pýtali. Tri dni ma už z toho bolí brucho. Povedal som im, že si výborná kolegyňa. Prosím ťa, do kostola môžeš chodiť, ale nič iné nerob.“ A ja na to: „Ale však ja nič iné nerobím.“ (Smiech.)

To nebola celkom pravda, však?

Nebola, ale čo som mu mala povedať...

Aké teda boli ďalšie ilegálne činnosti, ktorým ste sa v tých rokoch venovali?

Predovšetkým som sa snažila pokračovať v krúžkovej činnosti so žiakmi, čo som robila v Bratislave. To znamená, že sme sa stretávali, chodili na výlety, niečo študovali.

Podľa čoho ste si tých žiakov vyberali?

Fungovalo to cez spoločných známych. Dnes je to ťažké vysvetliť, ale bol to systém dôvery. Keď mi niekoho odporúčal dôveryhodný človek, tak som mu verila. Vďaka týmto partiám som sa ocitla na Lomnickom štíte, chodili sme na kadejaké výlety, aktivity, potom neskôr lyžovačky. Keď som už mala svoj vlastný byt, pozvala som Vlada Jukla, aby prišiel, lebo aj on tu chcel nadviazať ďalšie kontakty.

Svoj byt som dávala k dispozícii nielen stretkám, ale hocikomu, kto to potreboval. Zdieľať

Takže aj váš byt bol svedkom ilegálnych stretnutí?

Áno, organizovali sme tu aj oblastné stretávania alebo stretnutie dievčat z Taizé. Tie dievčatá sa veľmi čudovali, že na takéto niečo treba u nich priestor a peniaze a tu to funguje bez všetkého. Ja som pritom mala školu od rána do večera, takže som im svoj byt nechala na celý deň. Môj byt má výbornú polohu, lebo sa tu dalo ľahko nepozorovane dostať, je tu veľa bytov pokope. Dávala som ho k dispozícii nielen svojim stretkám, ale hocikomu, kto to potreboval. Tak ako mne poskytli svoje byty iní ľudia, kým som ešte vlastný nemala. Fungovalo to výborne.

Ako ste sa dostali k vyučovaniu náboženstva?

Raz sme u mňa doma mali stretko, ktoré viedol môj kamarát Paľo Hric. Chystal tábor pre deti z rodín, ktoré sa stretávali. Spýtal sa ma, či by som nebola ochotná ísť s týmito deťmi na výlet. Mne sa strašne nechcelo, no v ten jediný týždeň som nemala nič naplánované. Nakoniec to bol úžasný týždeň. A keď potom katechétka, ktorá učila náboženstvo niektoré deti z tohto tábora, odchádzala, oslovili mňa, či to neprevezmem, lebo to vraj s deťmi očividne viem. Trošku som sa vykrúcala, ale oni na to, že to nič, pomôžeme ti. Poslali ma za jednou slečnou, ona mi na chodbe v práci dala naklepané papiere Nebojte sa života. Povedala mi: „Toto si prečítaj a s deťmi treba veľa kresliť a spievať.“ To bol môj katechetický kurz.

Stačilo to?

Nebojte sa života je fantastická knižka. So záujmom som si ju prečítala a nasledovalo šesť najkrajších rokov v mojom živote. Popritom sme sa, samozrejme, stretávali na ďalších tajných katechetických kurzoch.

Týmto stretkám ste sa venovali až do revolúcie?

Áno, učiť náboženstvo som začala v 1983. Začalo sa to jednou skupinkou, stretávali sme sa raz do týždňa vždy v jednej rodine. Keď sme pripravili deti na prvé sv. prijímanie, tak sme ich posúvali na Kalváriu. Otec Šinaľ vedel o tejto rodinnej aktivite a pribral ich do oficiálnej kostolnej skupinky na poslednú chvíľu. Deti sme potom na stretkách pripravovali aj na birmovku a pekne sa to rozrastalo. Najprv fungovali dve skupinky, potom tri, každé leto bol tábor, najprv jeden, potom dva, nakoniec tri. Rodičia našich detí boli moji rovesníci, vznikali tam veľmi pekné priateľstvá.

Hovoríte, že keď vás oslovili s ponukou vyučovať náboženstvo v rodinách, váhali ste. Prečo?

Vedela som, že robím niečo, čo je protizákonné. Bolo mi jasné, že porušujem paragraf kontroly štátu nad cirkvou a že v prípade, že by sa to prezradilo, mala by som opletačky. Pravdepodobne aj vážnejšie než len strata zamestnania. A tak som si položila otázku: Je to potrebné? Odpoveď bola jasná: Je. Pretože v Košiciach neexistovalo vyučovanie náboženstva na školách. Jediné náboženské vzdelávanie bolo pár týždňov pred prvým sv. prijímaním a pred birmovkou. A tak pre kresťanských rodičov nezostávala nijaká iná možnosť, iba ilegálne krúžky. Zvíťazilo u mňa teda vedomie, že je to potrebné. No a okrem toho som si hovorila: „Na to, aby som bola mučeník, musela by som byť svätá. A keďže nie som svätá, tak mi nič nehrozí.“ (Smiech.)

Dala sa v učiteľskom povolaní obísť politická formácia študentov?

My učitelia sme museli žiakov vyučovať v duchu marxizmu-leninizmu a robili sme aj politické školenia. Študenti sú však vždycky študenti, a tak keď mi pridelili triedu, hneď na začiatku som sa ich spýtala: „Tak čo poviete, budeme preberať robotnícke hnutie alebo si radšej budeme hovoriť o priateľstve, láske a podobných veciach?“ Samozrejme, že dali prednosť tomu druhému. Raz som dostala za úlohu vyplniť s triedou dotazník, kto je veriaci. Bežalo to v celých Košiciach, museli sme sa zapojiť. Vedela som, že niektoré deti môžu z toho mať problémy vo svedomí. Po porade so skúsenými ľuďmi som to urobila tak, že deťom som dotazníky dala, ale pred vypĺňaním som im vysvetlila, že nemusia priamo odpovedať, pretože je to súkromná vec. Pochopili to skvele. Akurát mám trochu výčitky svedomia, že nie vždy som sa odvážila otvorene so žiakmi rozprávať, aj keď mi kládli otázky, snažila som sa hovoriť vyhýbavo a všeobecne. Možno som mohla byť niekedy smelšia, len v tej ére človek naozaj nikdy nemohol vedieť... Rozhodne som sa však naučila hovoriť o náboženských a morálnych pravdách civilným jazykom. A to je veľmi dobrá vec aj dnes.

Bolo v osemdesiatych rokoch cítiť, že situácia sa uvoľňuje?

Áno, bolo to voľnejšie, už na jeseň 1989 bol vysvätený otec biskup Tondra. V škole si ma raz zavolal riaditeľ a ukázal mi papier, že toto došlo z kraja. Bol to anonymný list, v ktorom stálo: Pripravujeme sa na pedagogické pôsobenie, chceme vyučovať v duchu marxizmu-leninizmu, vysporiadať sa s náboženským svetonázorom, ako je možné, že my nesmieme chodiť do kostola a profesorka Dravecká áno? Podpísaná 6. A. Bola som im vtedy triedna. Prečítala som si to, zasmiala som sa, nijako ináč som nereagovala. On sa usmial a papier roztrhal: „Len aby ste vedeli, že máte priateľov.“ Takže áno, osemdesiate roky boli už voľnejšie. Šlo to samospádom.

Mojou úlohou je učiť žiakov myslieť, aby boli odolní voči infiltráciám a klamstvám. Zdieľať

Ako si spomínate na revolúciu?

Sedemnásty november som prežila na školení pre tajných katechétov v jednej chalupe pri Starých Horách. Školiteľ nám povedal, že ak náhodou príde raz sloboda, tak na ňu nie sme pripravení. Netušil, že tá sloboda je už tu.

A potom v pondelok či utorok začali prichádzať naši študenti z VŠMU do školy, vysvetľovali, čo sa deje.

Aj generálny štrajk prešiel na konzervatóriu takýmto decentným mlčaním zhora?

Nie celkom, tu vznikla veľmi zaujímavá situácia. Ráno v deň generálneho štrajku nás zvolali do  koncertky, kde sme mávali porady. Prišla tam nejaká súdružka úradníčka z kraja a vysvetlila nám, že nesmieme nijakého študenta na námestie pustiť. Že sa predsa môže kadečo stať, ako učitelia sme zodpovední za život, za zdravie svojich študentov. My sme však vedeli, že nie sme na divokom Západe alebo v Afrike, aby sa tu diali zlé veci. A vtedy to do mňa vošlo. Prihlásila som sa: „Súdruh riaditeľ, súdružka má pravdu, môže to byť nebezpečné. Bude lepšie, ak pôjdeme so študentmi ako pedagogický dozor.“ A on sa toho hneď chytil: „Samozrejme, to je výborné riešenie! Pôjdeme všetci, aby sa nič nestalo.“ Úradníčka zúrila, vraj ešte sa vráti. Nikdy viac sme ju nevideli.

Nastali po páde režimu nejaké personálne zmeny na škole?

Samozrejme. Riaditeľom sa stal veľmi slušný človek, ktorý síce musel riešiť problémy s reštitúciami, ale zvládol to dobre.

Keď si chcel zásadový človek v ére komunizmu zachovať tvár a zároveň sa nedať strhnúť prúdom, musel byť tak trochu dobrodruh, nie?

Viacerí ľudia sa so mnou počas normalizácie radili, či majú ísť študovať za učiteľov alebo nie. Keďže sme mali tajné stretávky kresťanských pedagógov, vedela som, že veriacich učiteľov je naozaj veľa. No ja som záujemcom zvykla odporúčať, aby za učiteľa išiel iba ten, kto má buď veľký zmysel pre dobrodružstvo, alebo veľmi silnú vieru. Pretože inak buď zlyhá, alebo skončí ako neurotik.

Bola podľa vás spoločnosť pripravená na nástup slobody?

Na slobodu sme pripravení neboli. Nemohli sme byť. Napríklad ja som bola presvedčená, že nikdy nebudem robiť žiadnu riadiacu funkciu, lebo nie som straník. Bola som rada, že môžem učiť. Snažila som sa učiť na úrovni po odbornej stránke a zároveň som chápala, že mojou úlohou je učiť žiakov myslieť, aby boli odolní voči infiltráciám a klamstvám. Nikdy som však nepočítala s tým, že budem mať raz nejakú vedúcu úlohu. No teraz ma zrazu zvolili za vedúcu oddelenia. To bol pre mňa veľký problém.

Takže nikomu nezazlievam, že sa po revolúcii urobilo toľko chýb. Pripravení na slobodu boli len komunisti, ktorí vedeli prezliekať kabáty.

 

Mária Dravecká vyštudovala konzervatórium v Košiciach a VŠMU v Bratislave, odbor hra na klavíri a čembale, neskôr aj katolícku teológiu na UK, pracovisko Spišská Kapitula. Učí hru na klavíri a náboženskú výchovu na štátnom konzervatóriu v Košiciach. Vedie biblické stretnutia vo svojej farnosti a venovala sa aj prednáškovej činnosti s hudobnou a biblickou tematikou. V roku 2009 jej bola udelená Cena mesta Košice za pedagogické majstrovstvo v klavírnej hre a výchovu špičkových hudobníkov, pozoruhodnú koncertnú aktivitu a nezlomný etický a morálny postoj v období totalitného režimu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo