Komunisti sa s buržoáziou porátali a cítiť to dodnes

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komunisti sa s buržoáziou porátali a cítiť to dodnes

Šéf československých komunistov Klement Gottwald hovoril o potrebe neľútostného triedneho boja v obnovenej republike už v apríli 1945. Foto: Archív TASR.

Buržoáziu ako nepriateľskú triedu treba zničiť. Tak to hlásali teoretici marxizmu-leninizmu, teda režimu, ktorý panoval na Slovensku do roku 1989.

Koho to vlastne bolo treba zničiť? Kto boli buržuji? Teória tvrdila, že tí, čo vlastnili výrobné prostriedky. Majetok im bolo treba vziať a dať do rúk všetkým. Koľkých ľudí sa to malo týkať po uchňapnutí moci komunistami v roku 1948?

Hoci už trochu s retrospektívou, spočítať nepriateľov proletárov sa v roku 1978 podujal vtedy prorežimový historik Michal Barnovský. Počínal si dôsledne a dospel k záveru, že na Slovensku bolo v roku 1946 presne 22 985 buržujov. Keď k nim pripočítal rodinných príslušníkov bez vlastného povolania a pomáhajúcich členov rodiny, počet sa takmer strojnásobil na vyše 61-tisíc. Z vtedajšej celkovej populácie tvorili takmer dve percentá.

Keď sa pozrieme dovnútra Barnovského čísel, najviac buržujov sa koncentrovalo v priemysle a poľnohospodárstve – tam ich bolo po 5-tisíc. Takmer 3,5 tisíca ich našiel v obchode. Necelých tisíc buržujov vlastnilo pohostinstvá. Ostatní boli v peňažníctve, doprave a iných odvetviach, ale nezabudol pripomenúť rentiérov, teda tých, čo žili len z vlastníctva majetku.

Tieto necelé dve percentá obyvateľov si podľa marxistických teoretikov žili na úkor ostatných. Týkať sa to malo hlavne robotníkov, ktorí s rodinnými príslušníkmi tvorili v Barnovského sčítaniach 37 percent všetkých obyvateľov a roľníkov predstavujúcich ďalších 30 percent. Keď sa k ním pripočítali živnostníci, príslušníci inteligencie, zamestnanci či skupina takzvaného poľnohospodárskeho poloproletariátu, tak týchto 98 percent obyvateľov malo byť oslobodených spod jarma kapitálu.

Z tohto pohľadu bol komunistický prevrat vo februári 1948 podľa historika logický a správny. Robotníci na Slovensku v súčinnosti s početnejšou proletárskou triedou v českých krajinách odstavili buržoáziu od moci a vydali sa budovať spravodlivú beztriednu spoločnosť.

Po páde komunizmu v roku 1989 si Barnovský sypal popol na hlavu a uznal, že musí korigovať svoje vlastné diela, lebo boli „poplatné vtedajšej dobe a vtedajšiemu stupňu poznania“. Písal ďalej a stal sa veľkým kritikom zhasnutého komunistického režimu. Obrat o 180 stupňov by mohol mnohých čitateľov odradiť, ale treba uznať, že ak by tento historik prestal písať, bola by to škoda. Povynášal cenné informácie z komunistickej kuchyne, lebo sa tam dlhé desaťročia pohyboval.

Proti buržujom už pred rokom 1948

Keď sa vrátim do roku 1978, do čias tuhej normalizácie, keď Barnovský rátal trofeje, slovenská spoločnosť už buržujov nemala. Nevyskytovali sa tu už dvadsať rokov. Čo sa s nimi stalo?

Najskôr treba povedať, že proces vyvlastňovania buržoázie sa začal pred rokom 1948. Obnovené povojnové Československo naň naskočilo takmer okamžite. Vlna znárodňovania zasiahla veľkú časť Európy, do obnovy hospodárstva sa pasoval štát. Československo však bolo predsa osobitne dôsledné.

Majetok sa automaticky habal príslušníkom maďarského a nemeckého kapitálu a slovenským priemyselníkom či farmárom označovaným za kolaborantov s fašizmom. Opraty držala v rukách výrazne prosocialistická vláda Národného frontu, ktorá nemala žiadnu opozíciu. Na hlavné husle v nej od začiatku hrali komunisti, sociálni demokrati a národní socialisti. Prezident Edvard Beneš mal príbuzné zmýšľanie.

Znárodňovanie a habanie majetku zasiahlo krátko po vojne priemysel, ťažbu surovín, energetiku, finančníctvo. S výnimkou niektorých postihnutých zahraničných majiteľov štát neposkytoval náhradu. A tak ešte pred februárovým prevratom pracovalo pre štát z desiatich zamestnancov v priemysle šesť, v doprave dokonca deväť.

Ďalší skok nastal v zospoločenšťovaní majetku po prevrate. Ku koncu roka 1948 patrili súkromnému sektoru na Slovensku už iba necelé tri percentá výroby, v Čechách a na Morave to bolo ešte menej. Nepriateľská buržoázia bola odstavená po troch rokoch od obnovenia Československa a len pár mesiacov od komunistického prevratu. Pozície si držali len strední farmári, na ktorých mal meč dopadnúť o čosi neskôr.

Slovensko bolo v obnovenej republike špecifické. Bolo tu poskromne veľkých firiem. Podnikanie stálo často na živnostiach, hlavne v malých remeselných závodoch, opravárenských dielňach a obchodoch. Podľa vyjadrení vládnych politikov malo ostať malé podnikanie takmer neobmedzené.

Živnostníci na Slovensku sa sprvu spoliehali na politiku komunistickej strany, ktorá im v povojnovom období sľubovala obhajovanie ich záujmov. Preto nie div, že zhruba každý piaty živnostník bol zároveň komunistom. Živnostníkov Barnovský medzi buržujov nepočítal a oni sa ozaj v tých rokoch nádejali, že ich komunisti nechajú na pokoji.

Utvrdzovali ich v tom ústretové výroky vládnych komunistických činiteľov. Potešila ich nová ústava z mája 1948, ktorá veľkoryso povoľovala súkromné podnikanie v prevádzkach do 50 zamestnancov. Plané sľuby. Historik Miroslav Londák upozorňuje, že už na konci roka 1948 by ste na Slovensku ťažko našli súkromný podnik, ktorý by mal viac ako 20 zamestnancov.

Očista od buržujov mala byť dôsledná. Nepohodlnými sa napokon stali aj podnikatelia, ktorých nepostihli Barnovského štatistiky.

Nasledovali vzor zo Sovietskeho zväzu

Nepriateľom sa v skutočnosti mal stať každý, čo sa podľa učenia komunistov priživoval na práci iného. Právo zamestnávania malo ostať iba na štáte. Tí, čo ním dovtedy disponovali, boli nepriateľmi, bolo ich treba zbaviť majetku, prípadne až zlikvidovať ako jednotlivcov.

Slovenskí a českí komunisti to nemali z vlastnej hlavy. Vzorom im bol Stalin a jeho ideológovia. V Sovietskom zväze to už mali dávno odskúšané, stačilo naskočiť na rozbehnutý vlak.

Ako mal vyzerať triedny boj, napísal blízky Stalinov pomocník, ruský spisovateľ Maxim Gorkij ešte v roku 1932: „Triednu nenávisť treba pestovať organickým odporom voči nepriateľovi ako menejcennej bytosti.“ Takýto nepriateľ bol „menejcenná bytosť degenerovaná po fyzickej a morálnej stránke.“ Kto takéhoto nepriateľa odstraňuje, „netýra a nezabíja človeka, ale likviduje abstrakciu škodiacu všeobecnému šťastiu“, vysvetľoval Gorkij.

V Sovietskom zväze skutočne konali podľa Gorkého odporúčaní. Najskôr išlo len o habanie majetku, potom o zotročovanie v pracovných táboroch a popravy. Násilie a nenávisť prenikli sovietskou spoločnosťou a stali sa jedným z jej hlavných znakov.

Na vlastnej koži si to mohli overiť ľudia zo Slovenska, ktorých po príchode frontu v roku 1945 povyvážali do sovietskych pracovných táborov a gulagov. Publicista Peter Juščák približuje vo svojej knihe viacero osudov.

Spomeniem príbeh Františka Kaletu. Tu je jeden z jeho zážitkov: „Po večeri premietali film, zišli sa tu aj civili, ženy a deti domácich. Film mal názov Edison a nás ani neprekvapilo, že vidíme po polroku film, ale správanie výrastkov. Keď videli vo filme dobre oblečených ľudí, revali – buržuj, kapitalista, obesiť ho!“

Triedna nenávisť kvitla priamo v pracovných táboroch a len odrážala to, čo sa dialo na slobode. Toto isté malo vzplanúť v pofebruárovom Československu. A skutočne, keď sa pozrieme na udalosti leta 1948, už vidíme napĺňanie východného vzoru.

Gustáva Husáka odsúdili v 50. rokoch ako buržoázneho nacionalistu. Pre jedného z najvýznamnejších a najpresvedčenejších slovenských komunistov musel byť prívlastok buržoázny veľmi hanlivý. K svojim odporcom a kapitalistom bol po roku 1945 nemilosrdný. Foto: TASR/ Štefan Petráš.

V tom čase vypukli na Slovensku problémy so zásobovaním potravinami, za čo niesol vinu všeobecný povojnový nedostatok a neschopnosť štátnych úradov. Podľa odskúšaného sovietskeho scenára sa hľadal záložný nepriateľ. Domáci komunistickí funkcionári hádzali vinu na živnostníkov, poukazovali na nefunkčnosť systému založeného na súkromnovlastníckych vzťahoch.

Išlo o starú Leninovu a Stalinovu taktiku – nájdi pôvodcu v triednom nepriateľovi, označ ho za vinníka a pohuckaj proti nemu ostatných. Zdrojom problémov sa stal živnostník, popri súkromnom roľníkovi a zvyškoch podnikateľov posledná bašta odumierajúceho kapitalistického systému. On robil čierny obchod a spôsoboval nedostatok robotníckej triede. Tak sa to ľuďom vysvetľovalo.

Špeciálny štátny úrad v roku 1948 zintenzívnil odhaľovanie čierneho obchodu. Štát habal majetok, ukladal sankcie a vynášal tresty. Usvedčení živnostníci vraj chceli vyvolať nespokojnosť pracujúcich, a preto bolo treba proti nim tvrdo zakročiť. Mnohých, často bez súdov, zrazu posielali do pracovných táborov.

Triedneho nepriateľa treba zničiť

Buržuji, kam už patrili aj drobní živnostníci, začali zapĺňať pracovné tábory, väzenské cely. Ak sa im podarilo vyhnúť okrem straty majetku postihom, na čele im stále ostával biľag príslušníka odumretej nenávidenej triedy.

Keďže politika triedneho boja mala rasový základ, ďalej trpeli ich deti. Hovorili o nich, že nemajú správny pôvod. Podobne ako príslušníci menejcennej rasy v Hitlerovej ríši, aj oni mali slúžiť iba ako nevzdelaná pracovná sila drejúca na vyvolených.

Postupne sa začalo hľadieť ako na nepriateľov na všetkých, čo neboli režimu oddaní alebo neznášali všetko so sklonenou hlavou. Nepriateľmi sa stali úradníci, učitelia, spisovatelia, príslušníci cirkví, roľníci až po tých najmenších, čo odmietali vzdať sa pôdy v prospech komunistických družstiev. Reakcionármi – ako nazývali tých, čo poslušne neprikyvovali – boli zrazu robotníci, ba dokonca komunisti obviňovaní z dogmatických úchyliek.

Toto všetko prinieslo násilie 50. rokov. Zvyšky najdrobnejších podnikateľov, teraz už jednoznačne vnímané ako buržuji, dorazila menová reforma v roku 1953. Živnostníci, súkromní obchodníci, malí podnikatelia, roľníci prišli znehodnotením peňazí o prevádzkové prostriedky. Teraz už buď z donútenia, alebo jednoducho z rezignovanosti firmy zatvárali či odovzdávali štátnemu alebo družstevnému sektoru.

Tvárou Pražskej jari v roku 1968 bol Alexander Dubček. On a jeho druhovia sa v kľúčovom akčnom programe komunistickej strany vyslovili za rehabilitácie nespravodlivo odsúdených ľudí v 50. rokoch. Rehabilitácie sa nemali týkať buržoázie. Foto: TASR/ Ivan Dubovský.

V poľnohospodárstve bola situácia zložitejšia. Spoločným znakom upevňujúcich sa komunistických režimov bol nástup problémov so zásobovaním potravinami. Na jednej strane potrebovali komunisti dostať z polí do miest dostatok produktov, preto sa museli spoliehať na dostatočnú výkonnosť roľníkov, na druhej strane im v zmysle vlastného učenia museli majetok odoberať, lebo v budúcnosti malo byť všetko spoločné.

Výsledkom boli problémy s produkciou, distribúciou a následným nedostatkom. Tvrdé postihy sem-tam prekrývali obdobia uvoľňovania, lebo jesť bolo treba. Vo viacerých komunistických štátoch vypukli hladomory. V Sovietskom zväze a Číne si vyžiadali milióny obetí. Československo nedospelo až sem, lebo násilné odnímanie pôdy sa natiahlo na viac ako desaťročie.

Trieda kulakov – ako označovali komunisti významnejších súkromných roľníkov – bola zanedbateľná už v roku 1960. Na Slovensku obhospodarovali iba dve percentá pôdy. Príznačné pre nové družstevné hospodárenie na pôde sa stalo, že bolo málo účinné. V Československu sa úroveň poľnohospodárskej výroby vyrovnala produkcii spred druhej svetovej vojny až v roku 1964.

Príbeh jedného buržuja

V 60. rokoch minulého storočia na Slovensku buržoázia vymizla. Kto neušiel za hranice, nesedel vo väzení alebo neležal na cintoríne, musel mlčať a poslušne pracovať. Mohol byť rád, že ho nechávajú žiť.

Spomeniem osud aspoň jedného človeka, ako ho približuje vo svojej knihe Ladislav Takáč. Volal sa Rudlof Frič. Bývalý legionár si založil v medzivojnovom Československu stavebnú firmu. Začínal z nuly a podľa spomienok jeho dcéry musel na začiatku podnikania založiť šperky svojej manželky. Vďaka usilovnosti sa mu podarilo vybudovať prosperujúcu firmu, ktorá prekonala ťažké obdobia, najmä v záverečných rokoch druhej svetovej vojny.

Počas Slovenského národného povstania sa firma podieľala na opevňovacích prácach a výstavbe letiska. No nepomohlo ani to. V októbri 1948 Fričovu firmu zoštátnili. Vláda zhabala nehnuteľnosti, stavebné zariadenia, zásoby, ochranné známky, hotovosť, cenné papiere. Buržuja nechali istý čas pracovať vo vlastnej firme, najskôr v nižšej riadiacej funkcii a potom ako radového referenta.

Komunisti napokon siahli buržujovi na všetko, na súkromný majetok a na status jeho príbuzných. V roku 1950 spomínanú dcéru vylúčili z vysokej školy pre zlý triedny pôvod. O dva roky neskôr rodinu buržuja vysťahovali z jeho bratislavského domu, spolu s ním z neho vyhodili aj rodinu jeho brata. Zhabali všetko, čo sa im zapáčilo, vrátane nábytku. Prvú rodinu násilne vysťahovali do Rimavskej Bane, druhú s dvojročným dieťaťom do Medzeva.

V Rimavskej Bani rodinu ubytovali v rozpadávajúcom sa dome so slamenou strechou a udupanou zemou namiesto podlahy. Vo vyhnanstve musel bývalý buržuj pracovať v kameňolome. Štát rodine odoprel prídelové lístky na potraviny a textil.

Po čase sa rodine so súhlasom všemocných úradov predsa podarilo presťahovať do Bratislavy, ale len vďaka tomu, že zať buržuja dostal menší byt, kde sa potom v stiesnených pomeroch odvíjal život už dvoch rodín nasledujúce roky.

Rudlof Frič pracoval do 75. roku. Penzijné úspory mu zhabali v roku 1948, dôchodok bol mizerný, nič iné mu neostávalo. Keď v 70. rokoch zomrel, takmer nikto nevedel, že odišiel významný človek, ktorého firma postavila mnoho budov v Bratislave, napríklad internát Lafranconi či vojenské opevnenia v Petržalke na obranu republiky tesne pred druhou svetovou vojnou.

Ovocie komunizmu pociťujeme dodnes

V roku 1960 prijali komunisti v Československu novú ústavu a republiku premenovali na socialistickú. Prvá etapa v prechode ku komunizmu bola zvŕšená. Ešte táto generácia sa ho dožije, vyhlasoval šéf komunistickej strany a prezident republiky Antonín Novotný. V novom blahobytnom svete mal každý dostávať podľa svojich potrieb, čo mu prinesie spokojný život.

Základy režimu, ktorý si mohol dovoliť takéto niečo hlásať, sa vybudovali z majetku buržoázie, čo boli nielen úspešní podnikatelia ako Rudolf Frič, ale neskôr už i malí remeselníci či drobní roľníci. Ich hriechom bolo, že vlastnili súkromný výrobný majetok.

V 60. rokoch sa stala československá spoločnosť jednou z najrovnostárskejších na svete. Presadzované zmeny boli také dôsledné, že väčšina ľudí už neuvažovala o režime so súkromným kapitálom. Nová generácia žila iba v prítomnosti.

V dobovom románe Ako chutí moc Ladislav Mňačko napísal o mladej generácii: „Milióny ľudí dnes rozmýšľajú rovnako. Peniaze, auto, chata, postavenie, sláva. To sú dnešné mamuty.“ Žiadne vznešené ciele.

Komunisti žali ovocie. Hlásali pre ľudí raj na zemi a oni sa ho dožadovali. Čakali, že blahobyt im zaručí všemocný štát. Z práce, ktorá bola vtedy ideologickým fetišom, v skutočnosti spravili celoživotnú otravu. Z tej istej práce, čo niekdajších podnikateľov či farmárov doviedla k akumulovaniu kapitálu a prosperite spoločnosti.

Koľko z tohto zmýšľania ostalo po komunistickom režime v dnešnej slovenskej spoločnosti? Keď sa nad tým zamyslíme a pripustíme si realitu, pochopíme, ako hlboko nás minulý režim zasiahol.

.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo