Fejtón: Žena fúria alebo ako zvládnuť chlapa

Môj manžel je skvelý muž. Niekedy mu s láskou zvyknem vravievať, aký je hrozný, ale že všetci ostatní sú určite ešte horší, takže som to v podstate vyhrala.

Neviem, prečo to neberie ako kompliment. Minule ma však nahneval. Prišiel z roboty, ľahol si na gauč a nerobil nič.

Do kategórie “ničnerobenia” zaraďujem aj ťukanie do mobilu a venovanie sa deťom typu - driemem na koberci v detskej izbe a robím živú prekážku pre autíčka. Vtedy by si zaslúžil titul otec - “udržovateľ detských životných funkcií”. Nič viac, nič menej. Máločo mi vie po celom dni tak zdvihnúť adrenalín. Aby som však na neho hneď po príchode nespustila hubovú polievku, snažím sa svoje vzbúrené emócie zo seba vybiť. Napríklad hlučnejším umývaním riadu s vedľajším efektom - črepy. Svokra aspoň nemá problém s vianočným darčekom. Vždy nám kúpi novú sadu pohárov. Alebo idem tĺčikom na mäso z tých poondiatych rezňov urobiť franforce. Kamarátka svoj zrýchlený tep tiež rieši zaujímavým spôsobom - celou silou si tresne päsťou po hlave, aby nemusela udrieť niekoho z domácich.

Pri takýchto situáciách vo mne vedú vojnu dva hlasy - žena fúria a žena anjel. Našla som sa v osobe Gluma z trilógie Pán prsteňov, ktorý v sebe takto, často až nahlas vyjadrujúc protichodné myšlienky, bojoval. A tak mi v mysli nabiehajú veľavravné vety, ktoré by som manželovi dala “zožrať” namiesto večere.

Scenár číslo jeden - fúria vraví: “Vieš, koľko toho ešte mám na robote? Nemohol by si zodvihnúť ten zadok a s niečím mi pomôcť? Málo kvalitného času tráviš s deťmi! Nič nerobíš!” A ratatatatata! Vyťahuje zbrane ťažkého kalibru. Manžel sa mení na nepriateľa (všetko si to vizuálne predstavujem). Oblečený v maskáčovom, s guľometom v rukách neostane fúrii nič dlžný a keďže ho strelou už zasiahla, použije zbraň i on: “Nenecháš človeka ani vydýchnuť! Ty máš zasa v tom zadku asi vrtuľu! Si ako stíhačka! Vieš, aký ťažký deň som mal v robote?” A pred obavou z ďalšieho útoku sa zdvihne, tresne dverami a odchádza z bytu. Všade spúšť. Nervy, ktoré som mala na začiatku, sa strojnásobia, takže potom už mám chuť s tým tĺčikom na mäso rozbiť celú kuchyňu. Na myseľ mi však príde ešte jedna, anjelská myšlienka.

Scenár číslo dva: čo by sa stalo, keby som manžela nechala pol hodinku vydýchnuť, nech sa reštartne a potom ho skúsila požiadať o pomoc s domácnosťou? Určite je vyčerpaný a tiež potrebuje mať chvíľku pre seba. “Nie!” vykríkne fúria. “Tak sa nepokorím!” Vediem v sebe zápas, ktorý prežívam až fyzicky. Namiesto mužovi dám po papuli fúrii. Deti posielam do detskej izby, aby ocka nechali chvíľu tak a sama sa zavriem do spálne, kde prebytočné emócie vybijem do matraca. Potom sa usmiata, síce s pokazeným účesom, vraciam do kuchyne a pokračujem v práci. V duchu si však hútam, že večer, keď už emócie vychladnú, mu vyjavím, aký boj v sebe zvládzam pri “gaučovom reštarte” a čo by sa s tým dalo urobiť.

Dva scenáre. Dve možnosti. Vždy sa odhodlávam staviť na možnosť číslo dva, ale často sa to končí tak, že z katalógu vyberám novú kuchyňu. Z Biblie sa na mňa vtedy perfektne vzťahuje verš z Knihy Sirachovcovej, že niet horšieho hnevu nad hnev ženy a ešte lepšie: “Zloba znetvorí tvár ženy: zachmúri sa jej tvár ako tvár medvedice a vyzerá, akoby bola vrecom.” Nič moc, však?

Minule sa mi predsa len podarilo bez komentára nechať manžela vydýchnuť a on sa potom sám ponúkol, že vezme deti von, nech si oddýchnem aj ja. Nie že by som bola vypočítavá, ale zložiť zbrane sa oplatí :).

Monika Krčmáriková

Ilustračné foto: pixgood.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo